 |
 |
Zdanlivo nedosiahnuteľný Mesiac prepletal svoj osud so životom človeka, fascinoval vedcov a inšpiroval básnikov po celé trvanie histórie, až do chvíle, kedy na ňom spočinula noha prvého pozemšťana. Stalo sa tak pred štyrmi desaťročiami, 21. júna 1969, aby o tri roky neskôr, 14. decembra 1972, posledný z dvanástich pútnikov prechádzajúcich sa po Mesiaci prstom naveky napísal do prachu meno svojej malej dcéry ako darček k jej narodeninám a zanechal tu poslednú stopu so slovami: „Opúšťame Mesiac v mieri, tak ako sme sem prišli. Nech tí, ktorí sa tu raz vrátia, rovnako prídu v mieri a pokoji pre celé ľudstvo.“
Tento muž sa volal Eugene Andrew Cernan a dnes oslávi 75 rokov.
Astronaut s kysuckým pôvodom
Druhý pilot kozmickej lode Gemini 9, pilot mesačného modulu kozmickej lode Apollo 10 a veliteľ kozmickej lode Apollo 17 sa narodil 14. marca 1934 v Chicagu v americkom štáte Illinois a svojím kysuckým pôvodom sa netají. „V zlých časoch v roku 1903 sa môj dedo Štefan Čerňan s babkou Annou odsťahovali z Vysokej nad Kysucou ako tisíce iných vysťahovalcov za chlebom do USA. Usídlili sa v Chicagu a o rok neskôr sa im narodil Andrej Štefan Čerňan, môj otec.“
Po ukončení stredoškolského štúdia sa Cernan zapísal na na Purdueovej univerzite, ktorú v roku 1956 skončil ako elektrotechnický inžinier. Nasledovala vojenská služba, ktorú absolvoval v námorných silách ako pilot na lietadlových lodiach. V roku 1961 odišiel do Monterey na vysokú školu vojnového námorníctva, kde absolvoval postgraduál, aby k predchádzajúcemu titulu pridal ešte jeden – leteckého inžiniera. V januári 1964 bol menovaný do záložnej posádky Gemini 9. Keďže však hlavná posádka tragicky zahynula pri leteckej havárii, postúpil Cernan spolu s kolegom Thomasom Staffordom „do prvej línie“, keď počas svojej kozmickej premiéry vystúpil do voľného kozmického priestoru.
„Výstup som uskutočnil, keď sa loď vznášala nad Kaliforniou a Mexikom,“ spomína astronaut na svoju kozmickú vychádzku. „Bola tma a keď som otvoril príklop, videl som Slnko. Bol som veľmi vzrušený. Ako som sa cítil inak? Ťažko nájsť vhodné slová. Človek má pocit, že poletí nadol a cíti sa osamelý. Je problematické, či som mal čas premýšľať, čo sa vlastne deje, keď loď letela rýchlosťou dvadsaťsedemtisíc kilometrov za hodinu. Nad touto otázkou som už mnoho a mnoho premýšľal, ale k žiadnemu záveru som nedospel.“
Ako sa však ukazuje po rokoch, Cernanov výstup do voľného priestoru trvajúci 2 hodiny a 7 minút nebola žiadna romantika – v závere sa totiž nešťastnou zhodou okolností zmenil doslova na boj o život.
Riskantný výstup do kozmu
Cernan mal počas pobytu v kozmickom vákuu vyskúšať najnovší vynález vývojárov od vojenského letectva – AMU, manévrovaciu jednotku s tryskami, ktorú si mal navliecť na chrbát ku svojmu fantastickému letu. Špecialisti, ktorí „ruksak“ skonštruovali natoľko verili v jeho spoľahlivosť, že suverénne NASA odporúčali: „Pokojne ho pošlite do vesmíru iba s týmto. To blbé lano nebude vôbec potrebovať, akurát sa do neho zamotá.“ Cernanovi nadriadení však neposlúchli a z ohľadom na bezpečnostné dôvody rozhodli, že ho ešte zaistia lanom pútajúcim ku kabíne. Aby si po výstupe astronaut mohol navliecť tryskový jet-pack, musel sa najskôr dostať na zadnú časť lode, kde sa zariadenie a 38-metrové lano nachádzalo. Nebolo to však vôbec jednoduché – zo všetkých síl sa snažil, aby sa rukami v hrubých rukaviciach mohol zachytiť niečoho, čo by ho držalo pri lodi. Bez patričného prichytenia sa mu však na hladkom trupe šmýkalo a dozadu sa musel doslova prebojovať. Traverzovanie, ktoré mu malo zobrať sotva niekoľko minút, ho v skutočnosti stálo skoro hodinu vyčerpávajúceho a frustrujúceho úsilia, v ktorého závere sa pokúšal dostať svoje telo oblečené v nemotornom skafandri do niečoho, čo podľa jeho vlastných slov pripomínalo „turistický batoh, ktorý by pohodlne padol postave vzrastu grizzlyho.“
Zdalo sa, že Cernanovi sa smola neodbytne lepí na päty. Navliecť si „batoh“ neznamenalo totiž iba vkĺznuť do popruhov, ale aj zapojiť elektrické kontakty. Pri tomto pokuse však nemohol udržať rovnováhu a na šmykľavom povrchu Gemini žiadnu pevnú oporu pre nohy nenašiel. A potom sa objavil vážny problém.
Následkom zvýšenej námahy sa astronaut začal potiť natoľko, že sa mu zahmlil aj priezor prilby a začal namŕzať. Cítil striedavo horúčavu a mráz, pričom už cez kryt sotva videl. Tým pre neho vznikla životu nebezpečná situácia, napriek tomu, že sa pohyboval iba kúsok od kozmickej lode.
Každá sekunda bola peklom
Stafford volal pozemné stredisko. „Máme tu problém. Eugenovi sa zahmľuje prilba.“ A potom hovoril priamo s Cernanom, aby posúdil situáciu.
„Som z toho celý zmätený, Tom,“ odpovedal dezorientovaný Cernan, načo sa jeho kolega opätovne spojil so zemou. „Pilotov priezor je celý zahmlený. Ani komunikácia nie je v poriadku. Pokiaľ sa situácia nezlepší…“ Stafford sa náhle odmlčal a potom povedal priškrteným hlasom: „V žiadnom prípade nesmie použiť AMU! Pilot je už úplne dezorientovaný.“
Pred Cernanom sa tak otvorila hrozivá predstava spojená s návratom. Zorné pole mal obmedzené iba na úzku štrbinu v priezore, ktorá sa rozmrazila pod jeho dychom, rúčkoval, kĺzal sa a bojoval o každý decimeter postupu. Lekári mu telemetricky namerali 189 tepov za minútu. Začalo to byť vážne. Toma Stafforda zalial ľadový pot, keď si v tej chvíli spomenul na rozhovor, ktorý pred štartom absolvoval medzi štyrmi očami so šéfom letových operácií Dekem Slaytonom: „Pozri sa, Tom, čo bude Eugene tam hore robiť, je dosť riskantný podnik. Keď bude vonku a dôjde k nejakému problému a keby sa z akéhokoľvek dôvodu vyskytlo ešte čosi s loďou, ako nedostatok paliva a tak, a keď nebude žiadna možnosť ho dostať naspäť…“ Vtedy Slaytonovi zlyhal hlas. „O tomto sa nikde nič nepíše. Žiadne zvláštne pravidlá pre tento let, ale myslím, že rozumieš, nie? Keby sa teda niečo také stalo, tak ho budeš musieť jednoducho odrezať.“
Našťastie, Stafford nakoniec nestál pred touto hroznou dilemou a vieme si predstaviť, s akou radosťou vítal úplne vyčerpaného Cernana, ktorý sa práve súkal úzkym priechodom do kabíny. Vo voľnom priestore strávil rekordný čas dve hodiny a deväť minút – každá sekunda mu však pripadala ako prechádzka peklom.
Na krôčik od pristátia
Ďalšia Cernanova kozmická cesta na palube Apolla 10 viedla v máji 1969 až do oblasti Mesiaca. Spolu so Staffordom vyskúšali mesačný modul „Snoopy“, s ktorým sa 22. mája po oddelení od veliteľskej lode „Charlie Brown“ priblížili k povrchu na výšku 16 kilometrov, kde vyskúšali rádiolokačné zariadenie a snímkovali pristávaciu oblasť. Aby odolali prípadnému pokušeniu pristáť, mali v nádržiach iba minimálny objem paliva. Vedomie, že stačil už len malý krôčik, ktorý však urobiť nesmeli, vystavilo ich zmysel pre disciplínu poriadnej skúške. „Sme presne nad ním!“ volal do mikrofónu vzrušene Cernan, keď sa vznášali nad Morom pokoja. „Vravím vám, že sme dosť nízko a blízko, chlapi!“
Napriek tomu, že Cernan a Stafford nazaborili pristávacie nohy „Snoopyho“ do mesačnej pôdy, riskantné dobrodružstvo na nich ešte len čakalo vo chvíli, kedy došlo k oddeleniu návratovej kabíny od podvozku.
„Ten hajzlík!“ ozvala sa zrazu z reproduktorov Cernanova šťavnatá nadávka, ktorá spôsobila v riadiacom stredisku poplach. Skôr ako navigátori niečo zistili zo svojich prístrojov, vysvetlenie poskytol Cernan. „Snoopy“ sa prudko točil a jeho neovládateľný pohyb tak blízko Mesiaca predstavoval smrteľné nebezpečenstvo. Zhrozený personál v Houstone sledoval prístroje a obrazovky, na ktorých videli, ako posádka zápasí s ovládaním, ktoré malo oddeliť návratovú časť modulu od pristávajúceho. Znova sa ozval hlas ostrieľaného skúšobného letca Cernana: „Čo sa dá robiť?! Zapálime to na záložný systém!“ A riadiace stredisko presviedčal: „Ja tu čertovskú vec nejako skrotím!
Podarilo sa. Nasledujúce chvíle, keď sa ruky oboch astronautov len tak mihali nad riadením, sa však odohrávali na pokraji katastrofy. Keby obaja nereagovali rýchlo a skúsene, ocitli by sa počas niekoľkých sekúnd v nekontrolovateľnom páde na mesačný povrch, z ktorého by sa im už nepodarilo dostať. „Ja teda neviem, chlapi, čo to bolo,“ oddýchol si rozrušený Cernan, keď sa spojil so Zemou. „Bolo to ako kolotoč. Lietali sme po celej oblohe.“
Bolo to naozaj „blízko“. Neskôr sa prišlo na to, že pri čítaní operácií z letového plánu prehliadli jeden riadok a zabudli prepojiť záložný počítač na program orientácie podľa hviezd. Keď potom zapli automatiku vyhľadávacieho radaru v smere materskej lode, ktorá na nich čakala na vyššej obežnej dráhe, začal záložný riadiaci systém modul chaoticky rotovať podľa toho, ako radar vyhľadával miesto spojenia. „Pripadalo nám to, akoby sme boli v odkvapovej rúre, z ktorej si nejaký chuligán urobil bubon,“ priznal sa Stafford, keď už s Cernanom a Youngom sedeli spoločne vo veliteľskej sekcii Apolla 10. Skôr, ako trojica mužov začala svoj návrat, Young sa naposledy pozrel cez okienko kabíny na pustý mesačný svet a do mikrofónu vyhlásil: „Ako deti sme často počúvali riekanku o človeku na Mesiaci. Žiadny tu síce zatiaľ nie je, ale čoskoro tu budú dvaja.“
Ako odpoveď Eugene Cernan zapálil motor a nasmeroval kozmickú loď domov.
Zdroj článku: www.jesensky.sk (upravené)