Ohnivé pero Q2 2009: Vtedy v Texase

Čakal som, kým príde chlapík, ktorého zabijem a následne zhrabnem odmenu. To bolo v poriadku. Takto som striehol už mnoho krát, a nikdy som s tým nemal problém. Tentoraz však na tej prekliatej zaprášenej stanici čakali ďalší traja.

Očividne sa nudili. Hlavne tí dvaja sopliaci – dvojčatá. Preštiavali sa v tom, ktorý chytí viac múch do hlave revolveru. Tretí len ticho sedel v starom vŕzgajúcom kresle a počítal žlté kvapky zatuchnutej dažďovej vody stekajúce zo starej zbernej nádrže zo strechy.

Že vraj tímová práca! Keď mi to objednávateľ povedal, takmer som z toho vycúval. Čo som, kurva, nejaký pes, aby som behal so svorkou? Potom sa na stole objavila hŕbka peňazí. Pekne veľká. Že vraj to je štvrtina a zvyšok mi dá po akcii. Málokedy dostanem niečo dopredu.

Zobral som to. Veď v poslednej dobe nebolo do čoho pichnúť, ani bodnúť, nieto ešte streliť. V bohatších mestách sa stále viac dostávali do módy štramáci s drobnými búchačkami či vrhacími nožmi, ktorí zabíjali čisto, potichu a lacno. Skrátka sráči, ktorí sa boja pozrieť smrti priamo do očí a najradšej útočia od chrbta.

„Hej, Štrkáč!“ oslovil ma rátač kvapiek. „O chvíľu je tu,“ rázne zaklapol strieborné hodinky a siahol po meči. Nikdy som takú zbraň nevidel. Číňania a Mexičania sa občas posekali svojimi šabľami a mačetami, toto však bolo niečo úplne iné. Bol som presvedčený, že zvláštna zbraň ukutá z čierneho kovu pochádza z Európy.

Dvojičky sa prestali zabávať, podišli k nám a nenápadne sa opreli každý o jeden stĺp verandy. Odpľul som si. Štyria po zuby ozbrojení chlapi na opustenej stanici nenápadnosť tohto druhu rozhodne potrebovali.

„Takže, Callahan, najprv útočí tuto šermiar a ja s bratom ho kryjeme, potom to zakončíš ty, jasné?“

„Takže, synak,“ precedil som cez zuby, „ešte raz na mňa prehovoríš takýmto tónom a vopchám ti brokovnicu do riti…“ Musel som ho uzemniť. Okrem toho ma kurevsky znervózňoval tento divný plán. Objednávateľ trval na jeho dodržaní…

Vlak sa vrútil do stanice, pričom rozvíril piesok a do pohybu sa dalo niekoľko vysušených kríkov. Mašina však nespomaľovala.

Rátač kvapiek len zdvihol prst a druhou rukou si odhrnul kabát, aby mohol lepšie uchopiť zdobenú rukoväť meča. Ja mám plášť prehodený cez dolámané zábradlie – človek v ňom vyzerá ozaj husto, občas však vie byť pri tasení zbraní pekne nepraktický.

Moje prsty pohladili pažbu Krásky. Jediná žena, ktorej som vždy rozumel. A ktorá rozumela mne. Vôbec jej nevadilo, že moja pravačka nepatrí k najrýchlejším na západe. V presnosti zásahu sme však boli zohratá dvojica.

Vlak zmizol, ostala len clona prachu.

Chlap, na ktorého sme čakali, nebol nikde.

Pevnejšie som zovrel pištoľ.

Vedel som, že teraz sa niečo musí stať.

Ten skurvenec sa objavil rovno pred nami. Elegantný sráč v čiernom obleku s pestovanými fúzikmi a dokonale utiahnutou viazankou. V mrazivom štýle Doca Hollidaya na nás s úsmevom uprel svoje čierne oči zasadené do bieleho ksichtu.

Vzápätí mali dvojčatá prestrelené lebky a ich mozgy stekali po dreve stĺpov ako premočené zatykače.

Tasil som.

Tak ako tam s rozpaženými rukami stál, ma kopol takou silou a rýchlosťou, že som odletel ponad celú verandu, rozrazil práchnivé dvere a ocitol sa v budove stanice.

Počas môjho letu Kráska trikrát zaspievala. Nevedel som však, kam som toho šmejda zasiahol.

Zviechal som sa na nohy. Skočil som k oknu s chýbajúcim sklom.

Elegantný pištoľník práve s nezúčastneným výrazom v tvári prebodával mečom lebku rátača kvapiek. Cez ľavé oko až na druhú stranu do dreva verandy. Zabijak vzápätí zdvihol hlavu a pozrel priamo na mňa.

Strelil som ho dvakrát do hrude a raz do hlavy.

Bolo to akoby ste sa tromi mrmľami snažili zmeniť smer Rio Grande.

Chlap bol zrazu pri mne. Nie pri druhej strane okna, nie vo dverách. Rovno predo mnou. Okrem toho my oceľovým zovretím zvieral hlaveň Krásky.

Nie s každou ženou to vyjde.

Preto treba mať vždy nejakú v zálohe.

Dvojhlavňová Beštia v mojej ľavačke zadunela.

Chlap bol náhle opäť na verande. Oknu chýbal už aj stredový kríž.

Zbadal som len nejasnú šmuhu a on stál opäť na nohách a po zranení nebolo ani stopy.

V ďalšej machuli sa rozplynul a bol znova dnu.

To som už bežal hore dolámanými schodmi na poschodie. Spomenul som si na fešákov, čo robia čistú a tichú prácu, pokojne aj od chrbta. Jediný chrbát, ktorý bol teraz k dispozícii, bol môj, lebo som utekal. To som teda dopadol…

Na poschodí som padol na koleno a okamžite prebil Beštiu.

Uzáver zacvakol v tom istom momente, keď sa predo mnou zhmotnilo protivníkovo telo. V rukách mal opäť svoje rýchle revolvery.

Skočil som do strany a trhol spúšťou skrátenej brokovnice.

Zásah odhodil chlapa dozadu ku schodom, tentoraz však s oveľa menšou razanciou ako po prvý krát. Viac som nevidel, pretože som dopadol na podlahu a tá sa podo mnou prelomila. Zrútil som sa rovno k vchodovým dverám. Beštia mi vypadla z ruky.

Vykotúľal som sa von ako nadrbaný šaman z típí. Meč zabodnutý v lebke môjho bývalého komplica sa na mňa škodoradostne zaškeril.

Chlpy na krku sa mi zrazu zježili, vzduch nasiakol zvláštnou sladkastou vôňou, ktorú som si doteraz uvedomoval len podvedome. Vedel som, že sa blíži.

Dupol som topánkou po prebodnutej tvári a za sprievodu škrípania kosti o oceľ som z lebky zbraň vytiahol.

Nikdy som niečo také nedržal v ruke. Zazdalo sa mi, že záštite v tvare démonickej hlavy zažiarili oči červenou žiarou. Nečakal som – chytil som meč za zdobenú časť a ako indiánsky oštep som ho v otočke po ňom hodil.

Tmavý kov zasvišťal vzduchom, slnko sa na ňom zablyslo, kvapky krvi vytvorili čudné obrazce.

Muž v čiernom ostal pribitý na stene budovy. Nerozplynul sa, neurobil žiadny nadprirodzený pohyb. Len tam tak chrčal.

Zdalo sa, že je po všetkom.

Strelil som ho trikrát. Pre istotu. Guľky sa tentoraz do jeho tela jednoznačne zavŕtali a ostali v ňom.

Ten sviniar sa však napriek tomu ešte zmietal. Čierne oči sa zalievali krvou, no on stále žil. Kopol som do neho, jeho telo ostávalo hmotné. Až vtedy som si uvedomil, ako veľmi ma serie, že ma tento štramák takmer dostal. Po toľkých rokoch, čo zabíjam tých najhorších vagabundov, som sa takmer posral z jediného chlapa. A je úplne jedno, že to ani nie je človek.

Vošiel som do stanice, s pomedzi polámaných dosák som vylovil Beštiu a vložil do nej nové náboje.

Podišiel som k nemu a oprel mu hlaveň medzi oči. Zrazu som ani nevedel čo povedať, aby som nebodaj nemal pocit, že si tým dodávam guráž. Tak som len stlačil spúšť. Stlačil som ju na doraz.

Obe hlavne vybrechli svoje posolstvo. Až potom ma napadlo, že aby som dostal zvyšok peňazí, potrebujem jeho hlavu.

A kurva.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

6. júla 2009
Martin Kochlica