Vstupenka

Roky som mal vo zvyku prispievať na rôzne charity a dobročinné spolky. Robilo mi to radosť. Stačilo, aby mi poslali šek a nejaký zrozumiteľný propagačný materiál a ja som im vždy za ich snahu poslal peniaze. Posledné dva roky mi však poštou neprišla jediná žiadosť, nijaká výzva, ba ani deti s pokladničkami v rukách som nestretol v uliciach. Akoby nikto z ľudí nepotreboval pomoc! Samozrejme, som tomu neveril a iniciatívne som posielal istý obnos aj na účty takých neziskových spoločností, ktorých kontá som videl iba na plagátoch a vývesných tabuliach.

Raz mi jedna z týchto spoločností, čo sa orientovala na podporu, či záchranu zvierat – už neviem presne – písomne poďakovala a priložila do obálky voľnú vstupenku do zoologickej záhrady v priľahlej časti mesta. Nestáva sa mi často, že by som mal čas využívať rôzne výhody za svoje príspevky, ale práve toto poobedie mi môj klient nečakane odriekol stretnutie a do stretnutia s ďalším klientom mi zostávali celé tri hodiny. Spomenul som si na voľnú vstupenku a v tej chvíli som nemal chuť stráviť svoj voľný čas inak, ako návštevou spomínanej zoo.

Keď som prichádzal na parkovisko, mal som problém nájsť voľné miesto. Na moje prekvapenie, stálo tam najmenej sto áut a ani živej duše.

Na oblohe sa medzitým nakopili veľké sivé oblaky a pomaličky sa začali približovať k zemi, aby kvapky z nich neleteli pridlho. Bol som presvedčený, že kým začne pršať, všetky zvieratá budem mať obzreté. Inak povedané, nechcel som sa nechať odradiť nepriaznivým počasím.

Pre istotu som si osobné veci a kabát zamkol do kufra auta a len tak – v košeli, sa vydal k pokladni.

Pred drevenou búdkou pokreslenou pestrofarebnými obrázkami stála neprehliadnuteľná ceduľa s nápisom: VSTUPENKU SI STAROSTLIVO USCHOVAJTE! V PRÍPADE STRATY NERUČÍME ZA VÁŠ NÁVRAT.

Pousmial som sa, vytiahol z vrecka ten správny papierik a chystal sa ho predložiť pokladníčke. Možno práve kvôli tej ceduli by som ho nepustil z ruky, ale prekvapilo ma stvorenie sediace za okienkom.

Spoza skla na mňa bez žmurknutia civeli očká ako trnky, medzi ktorými sa leskol žltý špicatý zobák, kyvkajúci sa na hnedej opŕchanej hlavičke.

„Dobrý deň,“ nesmelo som pozdravil a cez dieru v skle prestrčil voľný lístok.

Sliepka ho vtiahla dnu a múdro sa naň zadívala. Po jej pravom krídle bola rozložená mincovka, po ľavom automat na lístky rôznych hodnôt a zliav.

Zvedavo som vyčkával, čo sa bude diať. Zdalo sa, že zviera kývlo hlavičkou, chvíľu žmolilo lístok v zobáku a prihlúplo na mňa civelo. Keď videlo, že sa bez lístka od okienka nepohnem, s nevôľou mi ho vrátilo. Následne zobákom ťuklo do zeleného tlačidla, čím uviedlo do pohybu vstupnú bránu.

Šikovný výmysel, pomyslel som si a v duchu som začal prepočítavať, koľko môže také zoo mesačne ušetriť na mzdách, keď nahradí monotónnu ľudskú prácu zvieracou.

Len čo som sa prešmykol dnu, brána sa s rachotom zavrela.

Rozhodol som sa sledovať šípky vľavo. Viedli k pavilónom s opicami, plazmi a výbehu lesnej zvery. Bol som zvedavý najmä na plazy, ale ani zubrami či jeleňmi som nemienil pohrdnúť.

Pred pavilónom opíc som imaginárne zadržal dych a vošiel dnu. Neveril som vlastnému nosu, keď vo veľkej okachličkovanej hale žiaden prenikavý smrad nebol. Nijaký smrad, škrekot, ba ani zvieratá. Vrátil som sa pozrieť na dvere, či nie je z nejakých príčin zatvorený. Bol bez oznamu a nemal som sa ani koho opýtať. Po krátkom a bezvýslednom pátraní som sa pobral ďalej. Vonku sa kvôli búrkovým mrakom zotmelo a ochladilo. Trochu som ľutoval, že som si nechal kabát v aute, ale aj naďalej som sa snažil udržať si dobrú náladu a tešiť sa na to, čo ma v zoo ešte len čaká. Pridal som do kroku, aby som sa čo najrýchlejšie dostal k ďalšej atrakcii a zároveň unikol neodvrátiteľným kvapkám.

Do pavilónu s plazmi som vkĺzol potichu a vrtko ani had. Doširoka som roztvoril oči, dych sa mi na chvíľu zrýchlil a vzápätí predĺžil. A vtedy som zažil skutočné sklamanie. Bolo to sklamanie chlapca, ktorý ani druhý krát nedostal to, po čom túžil, za čo si zaplatil, čo mu malo patriť a nepatrilo. Plazy, objektívne dôvody, kŕmiči, ošetrovatelia, zoológovia, veterinári, asistentky, dozor a ostatní nespokojní návštevníci tam opäť neboli.

Vyšiel som vonku so zvesenou hlavou a za čoraz silnejúcejšieho dažďa som sa pobral k drevenej ohrade s divou zverou. Už ma neprekvapovalo, že tam nič nepobehovalo. Ohrada mala najmenej sto metrov a za ňou nasledovalo niekoľko vysokánskych kovových mreží s malými drevenými búdkami a prázdnymi kŕmidlami uprostred. Vyhrnul som si na košeli golier, aby mi studený dážď nebubnoval na holú šiju. Prestával som sa cítiť príjemne a nedávne sklamanie pomaly prerastalo v mrzutosť a hnev.

Práve som si utieral vreckovkou tvár, keď odrazu čosi vrazilo do mreží protiľahlej klietky. Od ľaku som takmer spadol na zem. Najskôr som si myslel, že sa mi to iba zdá, ale po hlasnom preglgnutí som si uvedomil, že v úrovni mojich očí sa hompáľa naozajstné zviera. Bolo malé, chlpaté a cerilo na mňa tesáky v akomsi krivom úsmeve.

Vyprskol som a následne som sa nahlas rozrehotal. „Tak predsa tu čosi žije!“ tešil som sa, akoby som objavil existenciu čohosi celkom nevídaného. Ten náraz do mreží bol naozaj silný, zamyslel som sa, hádam si ten malý neublížil. Podišiel som bližšie, aby som si na dverách prečítal medailónik o chlpáčovi, keď vtom zviera opäť skočilo, prehuplo sa cez vrch mreží s ľahkosťou žrdkára a dopadlo mi rovno na hruď. Inštinktívne som sa zahnal, zhodil ho na zem a odskočil najmenej dva metre, aby som získal nadhľad a predišiel prípadnému útoku.

Zviera už necerilo zuby. Labky plné čiernych pazúrov si pritískalo na hruď a zadnými nožičkami hrabalo o kamennú dlažbu, aby sa čo najrýchlejšie vzdialilo od svojho väzenia.

Snáď som ho nezranil. Za chrbtom som začul šuchot kriakov a keď som sa otočil, prihrmeli ku mne dvaja strážnici v modrých uniformách.

„Rýchlo! Bežal tadiaľto!“ horlivo som ukazoval smerom, ktorým sa chlpáč rozhodol hľadať svoju slobodu.

Ale uniformovaní na moju pomoc vôbec nereagovali. Akoby ma nepočuli, alebo mi nerozumeli. Zdúpnel som a lepšie som si ich obzrel.

Strážnici mali kabáty, vysoké čiapky, dokonca akési smiešne okrúhle topánky a opičie tváre. „Čo to má znamenať?“ ledva som sa stihol opýtať, keď sa na mňa obaja vrhli, každý sa mi zavesil na jednu ruku a bez vysvetlenia ma odviedli k vstupnej bráne.

„Tak už ma pustite! Zmiznite, opice drzé!“ márne som kričal, ako som sa im snažil vytrhnúť.

Drevená pokladňa sa znenazdajky otvorila a hnedá sliepka knísavo podišla ku mne. Malou hlavičkou s trnkovými očkami kývla na ceduľu s nápisom: VSTUPENKU SI STAROSTLIVO USCHOVAJTE! V PRÍPADE STRATY NERUČÍME ZA VÁŠ NÁVRAT a podozrievavo sa na mňa zadívala.

Okamžite som pochopil, čo mi tým naznačuje a nijako som to nechcel preťahovať. Bol som premoknutý do nitky a jediné, čo som si želal, bolo, čo najrýchlejšie odtiaľto vypadnúť. Jeden z opičiakov mi pustil ruku a ja som bleskovo siahol do náprsného vrecka, aby som predložil kúsok, pre mňa bezcenného papiera. Bol som si taký istý, že tam je, ako som nemohol uveriť, že vrecko je prázdne. „Ten malý chlpáč. Ukradlo mi ho to malé zviera, čo preskočilo mreže! Počujete? Rozumiete mi vôbec?“

Opičiak sa na pokyn sliepky opäť zavesil na moju ruku a žltý zobák medzi trnkami hlasno ťukol na malé písmená pod nekompromisným oznamom na ceduli.

„Všetci máme rovnaké práva. Alebo zhyň, alebo buď slobodný,“ neveriacky som čítal nahlas, nechápavo sa usmieval a po tvári sa mi pomedzi kvapky dažďa kotúľali slzy.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

21. septembra 2009
Lucia Droppová