Prešiel zhruba rok a na pulty predají sa dostalo ďalšie pokračovanie dobrodružstiev Milesa Vorkosigana – Vorova hra. Priznám sa – potešilo ma to. Už prvý diel na mňa osobne zapôsobil a medzičasom som sa zoznámila s niekoľkými ďalšími románmi Lois McMaster Bujold a jej spôsob písania je mi čím ďalej, tým sympatickejši. Ale vráťme sa k Milesovi.
Stretávame sa s ním znova zhruba po troch rokoch, práve vo chvíli, keď ukončil Akadémiu a očakáva svoje prvé pridelenie. Jeho túžbou je služba na kozmickej lodi, ale sny sú jedna vec a realita zas druhá. Miles je odvelený na základňu Lazkowski, ako meteorologický dôstojník. Bude musieť začať od nuly, pretože na Akadémii sa učil všetko – okrem predpovedania počasia… Pri jeho povahe sa mu samozrejme ihneď pri nástupe podarí znepriateliť si veliteľa základne a tým sa postarať o svoj klasický prídel problémov… A nie len to. Vďaka svojmu telesnému postihnutiu sa stáva terčom dosť nešťastného kanadského žartíka technikov, pri ktorom takmer zahynie. Lenže Miles nie je žiadny rozmaznaný chlapček a svojím správaním a prístupom k práci si postupne ale isto získava určitý rešpekt. A keď dôjde na základni k havárii v sklade so smrteľne nebezpečnou chemikáliou, dochádza medzi ním a veliteľom základne, generálom Metzovom, k ostrému konfliktu, v ktorom sa Miles postaví na stranu mužstva bez ohľadu na to, že si tým môže zničiť vojenskú kariéru a ohrozí svoj vlastný život. Konflikt má dohru a Miles je vzhľadom na svoj pôvod takpovediac uložený k ľadu. Ale nečinnosť nie je to, čo by mu bolo vlastné a tak nalieha a protestuje dovtedy, kým nie je pridelený k Cisárskej bezpečnosti. A hneď jeho prvá úloha sa zvrtne a Miles je nútený zachraňovať cisára Gregora. Milesova druhá identita, samozvaný admirál Naismith, veliteľ Dendarijskej flotily, je znova na scéne…
Lois McMaster Bujoldová dokáže skvele jednu vec. Dokáže dať svojim hrdinom vierohodnosť, vitalitu. Dobrodružstvá Milesa Vorkosigana sa vpodstate hmýria postavami a postavičkami, ale všetci títo ľudia sú takpovediac uveriteľní. Reálni. A jej hlavní hrdinovia sú nám vlastne sympatickí od prvej chvíle. U mňa to tak bolo práve s Milesom Vorkosiganom. Jeho zdravý úsudok a šialené riešenia krízových situácií mi naozaj zabrnkali na tú správnu strunku. Miles si jednoducho nepripúšťa svoje postihnutie a keď už dôjde k tomu, že si ho pripustiť musí, vyťaží z toho práve to kladné, čo je v danej situácii najpotrebnejšie. No – je to trochu krkolomná formulácia, ale je to tak. Miles sa nehrá na jednoznačne kladného hrdinu. Má to, čomu sa hovorí – kúzlo osobnosti. Dokáže si podmaniť ľudí, je skvelý manipulátor, jeho najlepšou zbraňou je jeho bystrý rozum a ešte bystrejší jazyk. Nie je ochotný plniť nezmyselné rozkazy a byť figúrkou v rukách niekoho iného. Nie je žiadny superman, ale dokáže ťažiť aj z vlastnej slabosti. Je to jednoducho veľmi sympatický zaťatý mladý muž.
Vydavateľstvo Talpres ma tentoraz dosť prekvapilo a musím povedať, že nie práve príjemne. Je tu totiž množstvo chýb. Vcelku ide hlavne o nezmyselne nasekané úvodzovky, ktoré z niektorých dialógov robia totálny galimatiáš. Zodpovednej redaktorke toho pomedzi prsty utieklo pomerne veľa. A pokiaľ ide o obálku, predpokladám, že pochádza z dielne Martiny Pilcerovej – ale to je naozaj len predpoklad, pretože táto informácia v knihe chýba. Myslím si, že obálka je fajn, korešponduje s dejom, dokonca je v rovnakej grafickej úprave, ako na prvom dieli. Nevidím dôvod zatajovať jej autora.
Lois McMaster Bujold, Vorova hra, Sci-fi/spaceopera (Talpres, orig: The Vor Game, preklad Silvie Šustrová, obálka – lito: Jams. 366 strán, mäkká väzba, cena: 289,– Sk, ISBN 80–7197–167–7)