Hovoriť zas a znova o tom, že kariéra M. Night Shyamalana ide v posledných rokoch prudko dole vodou, by bolo ešte zbytočnejšie než nosiť piesok do púšte. Režisér, ktorý natočil filmové skvosty ako Šiesty zmysel, Znamenia a Vyvolený, si svoju povesť prvýkrát naštrbil nie-až-tak-kladne prijatou Osadou, ale to stále nebolo nič proti tomu, čo na indického nešťastníka prichystali nasledujúce roky. Žena vo vode bol exemplárny príklad názorovej rozporuplnosti a Udalosť už sa nepáčila prakticky nikomu. Na Posledného vládcu vetra preto množstvo ľudí čakalo s veľkou zvedavosťou. Dokáže si Shyamalan opraviť pošramotenú reputáciu a ukáže nám, že kvôli dvom slabým filmom nad ním ešte nesmieme lámať palicu? Osobne som bol tomu ochotný aj celkom veriť – ukážky vyzerali viac ako slušne a vzhľadom na naozaj veľký podiel fantastična v jeho predchádzajúcich režijných počinoch sa dalo predpokladať, že čistokrvnú fantasy by mal zvládnuť bez problémov. Bohužiaľ, diváci nemohli byť ďalej od pravdy.
Príbeh filmu, vychádzajúci zo známeho animovaného seriálu Avatar: The Last Airbender, nás uvedie do sveta obývaného štyrmi národmi, z ktorých každý má schopnosť vládnuť jedným zo štyroch prírodných elementov. Stáročia panujúci mier však naruší národ ohňa, keď vyhlási všetkým ostatným vojnu. Boje trvajú už sto rokov a nádej na koniec vojny je stále v nedohľadne. Keď však súrodenecká dvojica z vodného národa objaví v obrovskej ľadovej guli malého chlapca, všetko sa odrazu zmení. Chlapec Aang je totiž Avatarom – bytosťou schopnou ovládnuť všetky štyri živly a jediným človekom, ktorý môže svetu navrátiť mier. Spolu so svojimi osloboditeľmi Katarou a Sokkom sa vydáva na strastiplnú cestu za naplnením svojho poslania. Po jeho stopách sa však vydáva princ ohnivých Zuko, pre ktorého je chytenie Aanga jedinou možnosťou, ako získať späť stratenú česť.
Dlho, naozaj veľmi dlho by som musel rozmýšľať nad vôbec jedinou vecou, ktorá by sa na tomto paškvile dala aspoň trochu pochváliť. Bolo by to pravdepodobne iba niekoľko obstojných počítačových trikov a sem-tam zaujímavo komponovaný záber a kamera. Všetko ostatné je totiž zlé na toľkých možných úrovniach, že počas sledovania filmu si divák opakovane kladie otázku, či to Shy tak otrasne nenatočil náročky. Hovoríme tu totiž o absolútnom vyparení sa akéhokoľvek režisérovho niekdajšieho talentu a osobitosti. V Poslednom vládcovi vetra nefunguje nič. Už v prvých minútach Shyamalan priam katastrofálne zlyhá pri takej triviálnej úlohe, ako je podať publiku primitívny vtip, aby sa – keď nie priamo zasmialo – tak aspoň uchechtlo (hovorím o scéne, kde lovca Sokku chvostom privalí lietajúca potvora hlavného hrdinu a on panicky kričí „Chce ma to zožrať!“), a v nasledujúcich minútach v tejto pekelnej krasojazde iba pritvrdzuje.
Režisérska bezradnosť a neschopnosť ale v prípade tohto „diela“ úzko súvisí so scenárom, za ktorý je… chvíľka napätia… rovnako zodpovedný Shyamalan. Aby vážený čitateľ lepšie porozumel: scenár Posledného vládcu vetra v sebe zahŕňa celú prvú sériu pôvodného seriálu, čiže dvadsiatku polhodinových epizód. Stopáž PVV zahŕňa zhruba 90 minút (bez záverečných titulkov), a tým sa dostávame k logickej hádanke: ako napcháme desať hodín seriálu do deväťdesiatich minút filmu? Správne, škrtaním, škrtaním a ešte raz škrtaním. Avšak, aj keď sa to na prvý pohľad zrejme nezdá, nie je to až taká nerealizovateľná úloha. Iste, všetky vedľajšie linky a postavy musia ísť bez debaty preč, ale skúsený scenárista by mal byť schopný vytvoriť aj z úplne najzákladnejšej dejovej línie niečo prinajmenšom pozerateľné. Niečo, pri čom by divák nemal chuť si v pravidelných intervaloch vylúpnuť oči hrdzavou lyžicou a do uší si zatĺcť klince, len aby nemusel hľadieť na to kvantum dejových skratiek a počúvať nasprostasté dialógy postáv. Scenár sa jednoducho netrápi s niečím takým nepodstatným, ako je gradácia deja či jeho logický posun. V Shyamalanovom svete proste platí, že rozprávač je Boh a jeho slovo je písmo sväté. Inak si neviem vysvetliť situáciu niekde v tretej štvrtine filmu, keď hrdinovia dorazia do paláca vodného národa a vtedy sa ozve hlas rozprávačky Katary, ktorý nám vyjaví zhruba toto: „Dorazili sme do paláca. Aang všetkých presvedčil, že je Avatar a stačil jediný očný kontakt princeznej a môjho brata Sokku, aby sa do seba zamilovali.“ Nasleduje strih a my už len vidíme, ako celé osadenstvo mesta považuje Aanga za nenormálneho borca a ako sa princezná a Sokka od seba nedokážu pohnúť ani na krok. Are you serious, Shy?
Čoraz viacej zmieňujem postavy, a tak je vhodný čas venovať sa hereckým výkonom. Bohužiaľ, ani v tomto ohľade niet o čo stáť. Herci by sa dali rozdeliť do dvoch kategórii: na tých, čo sa tvária, akoby mali na tvári nejaký fyzický defekt (zdravím hlavne Jacksona Rathbonea a striedavo škuľavo-slepú princeznú Seychelle Gabrielovú), a na tých, čo sa do svojich úloh nehodia a napriek ich evidentnej snahe im ich herecký výkon jednoducho neuveríte. Maskotom kategórie číslo 2 je Dev Patel, známy z Milionára z chatrče, ktorý stvárnil princa Zuka. Ak ste tohto herca už niekedy videli, tak si asi viete predstaviť, ako veľmi smiešny a poľutovaniahodný musí byť záporák v jeho podaní.
Posledný vládca vetra je skrátka prúser, oproti ktorému je aj Eragon veľdielom na úrovni Pána Prsteňov. Jedna z najhorších fantasy, aká kedy bola nakrútená a jeden z najhorších filmov roka.
Posledný vládca vetra (The Last Airbender)
Réžia: M. Night Shyamalan
Scenár: M. Night Shyamalan
Žáner: Fantasy
Výroba: USA, 2010
Hodnotenie: 15 %