 |
Martin Vlachynský je jeden z autorov, ktorí sa objavili na našej sci-fi scéne po roku 2005. Svoje prvé dva úspechy zaznamenal v rokoch 2006 a 2007, keď vyhral čerstvo založenú Poviedku Istroconu. Nasledovalo piate miesto v Cene Fantázie 2008 a tretie miesto v Cene Fantázie 2011. V rámci propagácie Poviedky Istroconu sme sa s ním porozprávali o jeho začiatkoch a účasti v súťaži. (Pripomíname, že uzávierka tohto ročníka je 28. februára a finalisti budú vyhlásení na Slavcone 2014).
Ako si začal s písaním a čo ťa viedlo k poslaniu poviedky do Poviedky Istroconu?
Čítať som vedel ešte pred nástupom do školy a vďaka pokrokovej pani učiteľke som prvé roky slovenčiny miesto hláskovania „mama má Emu“ trávil v zadnej lavici čítaním Historie námorních bitev a Dobrého vojáka Švejka. Prvý pokus o ucelený text prišiel už v tom období (malo to čosi s autami a dodnes si pamätám jeho názov – Sahara, údolie honby), ale skončil neúspešne po pár stranách. Skutočne písať som začal neskoro, až začiatkom štúdia na vysokej škole, keď som poslal pár poviedok do jedného slovenského fantasy/sci-fi fóra (pre pamätníkov – Hostinec u starého elfa). Po čase som sa odvážil ísť aj do niečoho väčšieho a keďže Poviedka Istroconu a CF boli najvýznamnejšie poviedkové súťaže, nebolo čo riešiť.
Aký bol tvoj pocit po prvom víťazstve a aký po druhom?
Bolo to významné vnútorné nakopnutie, získal som vďaka tomu určitú spisovateľskú sebadôveru, že moje texty nie sú katastrofa. Druhé víťazstvo to ešte posilnilo.
Čo si tá súťaž dala?
Bolo to obdobie určitého vrcholu, keď som napísal niekoľko poviedok v (na moje pomery) krátkom slede za sebou a každá z nich v niečom zabodovala. Nikdy som úplne neprepadol predstave, že sa začnem živiť ako spisovateľ, ale vtedy bolo obdobie, keď som si začal maľovať plány zbierok poviedok a románu.
Nasledovalo finále Ceny Fantázie. Ako si bol spokojný s výsledkom?
Účasť vo finále som vnímal ako veľký úspech, na druhej strane relatívne široká publicita súťaže priniesla aj nejednu negatívnu reakciu na kvality poviedky, takže ma ukotvila na zem. Cením si, že som mal v prvom finále možnosť stretnúť sa s Jožom Karikom. Vďaka tomu som po očku mohol sledovať jeho ďalšiu kariéru a myslím si, že je to inšpirujúci príklad spisovateľa, ktorý nezabúda, že knihu nestačí napísať, ale treba ju aj predať.
Odvtedy ti vyšla iba jedna poviedka v zborníku Fantázia 2011. Prečo si prestal písať?
Písať som neprestal, len som zmenil tému. Pracujem ako ekonomický analytik, čo v sebe obnáša pomerne slušnú nálož písania či už interne, pre printové médiá, alebo rôzne ročenky. Na fantastiku som vnútorne určite nezanevrel, ale keď človek príde večer domov po celodennej seanse pred počítačom, ťažko si hľadá motiváciu na hobby písanie. Ale nevzdávam sa – ak si prebehnete zoznam zaslaných poviedok v poslednej CF, tak tam nájdete aj jednu odo mňa, hoci tretie finále sa mi nepodarilo zaknihovať. Stále si priebežne značím (starosvetsky, do zošita) nápady, ktoré mi prebehnú mysľou. Spisovateľ s troma knihami ročne zo mňa nebude, ale zopár textami ešte čitateľov v budúcnosti určite potrápim.
Ďakujeme za rozhovor.
Foto: Archív Martina Vlachynského.