Vianočná poviedka: Šťastné a veselé

Dedo vystúpil zo saní, nabil pelendrekovú pušku a vytasil lízatko. Prešiel k Rudolfovi a pokúsil sa ho potľapkať po pleci, ale ten hajzel uhol a otvoril papuľu v desivom úsmeve. Klaus ho radšej ďalej nedráždil a iba si pomedzi špinavobiele fúzy dačo nezrozumiteľné zašomral. Dnes sa musel na odvoz spoľahnúť.

Ide predsa o prežitie.

Bolo neznesiteľné teplo mínus sedem stupňov Celzia a ani sneh nevržďal tak ako na Severnom póle. V domčeku pred ním sa svietilo, vychádzala z neho kakofónia zvukov a šíril sa otrasný puch. A Klaus sa začal potiť. Zahrešil, rozopol si kožuch a prehodil ho cez bočnicu. Pohľad mu zaletel na prázdne vrece vzadu.

Načase, aby sa veci pohli dopredu. Ani táto noc nebude trvať večne, hoci je magická a posvätná. Otočil sa a uvidel tabuľu s nápisom: Vianočný turnaj. Tak ako každý rok, aj dnes prišiel posledný.

Malo to svoje výhody.

Dedo si prehodil pelendrek cez plece, pevne chytil rukoväť lízanky a pohol sa k domcu. Keď bol na prahu, zastavil. Nad ním vo vetre vŕzgal štít, ktorý zobrazoval koniec sveta. Slušnosť kázala zaklopať a počkať, kým vám otvoria. Klaus sa nadýchol a bez výčitky rozkopol dvere.

„Šťastné a veselé, chlapci,“ zahrmel na celú spoločnosť vo vnútri krčmy. „Zmeškal som niečo?“

Všetky oči, údy, jazyky a chvosty sa obrátili k nemu. Kráľ úpírov. Svorka vlkolakov. Satan so synom Belzebubom. Podnapitá banda víl. Partia zombie, čo sa jedli navzájom. Smutný bubák. Čarodejnice s kotlom a metlami. Ježiš s Alahom a Budhom. Záplava všetkých bytostí z rozprávok od trolov až po spravodlivých. politikov. A jeden outsider v rohu miestnosti, s ktorým sa nikto nebavil, známy Pán televízorov.

Klaus stihol zhodnotiť všetky hrozby skôr, ako sa na neho vrhli hlava nehlava. Bol to veľmi krutý a ťažký boj, ale aj napriek tomu, že skúsili na neho nové finty, dedo mal navrch a vyhrával. Po úpenlivom päťminútovom boji ostali na nohách iba tri zombie, Lucifer a jedna veľmi škaredá vec bez hlavy a rúk, ktorej jazyk vytŕčal z tela a neustále slintal. Krčmu Na konci sveta pohltila krv, posekané údy, chvosty a všetky ďalšie odporné veci.

Víťazstvo bolo na dosah.

Potom sa z vedľajšej miestnosti vynorila budúca pani Klausová.

„Už sa ani nepohni, ty starý úchylák,“ kričal Belzebub a priložil ostrý pazúr na krk nahej modelky. „Dozvedeli sme sa o tvojom tajnom priani. Máme tvoju fľandru.“

Kluas zaklial. Zapamätal si, že po návrate bude musieť Frfloša vyhodiť. Snehulienka ho bude istý čas nenávidieť, ale to pretrpí. Možno by jej mal konečne nájsť manžela, ale nikto sa nevedel bozkávať tak, ako by chcela. Niekedy mal pocit, že ju nemal tak rozmaznávať.

Do reality ho vrátil kvílivý hlas.

„Pri diablovom hrtane, ty si to dokázal, syn môj. Vyhrali sme.“

Dedo odhodil pelendrek a pevne sa rozkročil. „O tom pochybujem, Feri. Aj o otcovstve aj o výsledku bitky. Pusťte ju.“

Na modelkinom krku sa objavila kvapka krvi. Klaus vrhol na Belzebuba magický pľuvanec a čerta popálil sliz viac ako svätená voda. Dedo sa k nemu prihnal a presným úderom ho poslal cez celú miestnosť až do najtmavšieho kúta. Schytil vyplašenú modelku, zakryl ju vlastným telom a druhou rukou sa bránil zombiám.

Keď bolo po všetkom a aj Lucifer vypustil dušu, obrátil sa k dievčine a z chuti si ju prezeral. Presne takú si prial. Mala obrovské ňadrá, útly driek a rozkošný zadoček. Vek odhadoval na osemnásť. A k tomu všetkému bola hanblivá.

Vianočná noc plní želania.

„Mňa sa nemusíš báť. Ja som veľmi dobrý ujo. Zachránil som ťa. Ako sa mi odmeniš? Mal by som istú predstavu.“

Modelka prevrátila oči. „To som dopadla. Ďalší chlípny starec. Si aspoň bohatý?“

„Môžem ti dať všetky darčeky na svete.“

„Naozaj všetky?“

„Ehm…“

Ten tichý hlások sa ozval z kúta za dedovým chrbtom. Tam, kde by už žiadna z tých bezbožných stvor nemala dýchať. Klaus sa pomaly a opatrne obrátil. Počas bitky sa rozbilo pár lampášov a tak v krčme prevládala tma nad svetlom. Z ponurých tieňov sa vyšuchtala malá postava.

Pán televízorov.

„To ma poser,“ vzdychol dedo. „Čo chceš?“

„Ako poznám pravidlá, darčeky dostane ten, na koho verí viac ľudí. Alebo ten, kto porazí všetkých konkurentov. Nemám pravdu?“

„Takže ťa musím zabiť.“

„Áno, to je jedna z možností. Alebo…“

„Čo mi môžeš ponúknúť?“ spýtal sa Klaus a nespustil bytosť z očí. Teraz si nemohol dovoliť prehrať.

Pán k nemu pristúpil, naklonil si ho k sebe a dlho mu do ucha šepkal návrh, ktorým si chcel zachrániť kožu. Dedo trpezlivo počúval, prikyvoval a z času na čas preskočil pohľadom z trpaslíka na modelku. Dievčina zachytila iba pár slov ako Snehulienka, bozky či kúzlo, ale nič z toho všetkého jej nedávalo zmysel. Keď šepot skončil, Klaus sa zamyslel.

Ak hovorí pravdu, tá bohyňa pôjde s ním dobrovoľne a zaplaví ho bozkami na všetky časti tela. Bolo by to lepšie ako každý deň ju do niečoho nútiť. Bolo by to príjemné. Aj pre ňu.

Za pokus to stojí.

Zasunul lízatko do pošvy za opaskom a vystrel k Pánovi ruku. Trpaslík sa usmial od ucha k uchu a pevne potriasol dedovou pravicou.

„A teraz to dokáž.“

Čas sa zastavil. Z trpaslíka vyrazila fialová aura a obkopila Klausa tak tesne, že mal pocit, akoby získal novú kožu. Staré chlpy sa zježili, v kostiach mu brnelo. Pánová hlava blikla a premenila sa na obrazovku s Clarkom Gableom a Vivien Leighovou v hlavnej úlohe. Nasledovala ďalšia asi tisícka obrazov a celé kúzlo skončilo so Spidermanom dolu hlavou.

Puf!

„A teraz sa presvedčíme,“ povedal Klaus a schytil do náručia modelku. Dovtedy svet nikdy nevidel lepší bozk. A od toho okamihu sa nahá dievčina nedokázala od neho odtrhnúť a bozkávala ho vždy, keď mala príležitosť.

Keď už všetci traja sedeli v saniach, modelka zababušená v kožuchu, dedo sa uznanlivo ale i s obavami pozrel na Pána. Sedel na kraji a nohami bezstarostne hompáľal ponad bočnicu. Ten trpaslík má dačo do seba. A ak to pôjde takto ďalej, tak už nik nebude veriť na Santa Klausa a všetci budú pozerať do bedne.

S tým sa bude musieť vyrovnať na budúci rok. Táto noc sa už pomaly chýlila ku koncu a mal ešte veľmi veľa práce. Vrece vzadu bolo natrieskané darčekmi. Stále na neho verilo veľa detí.

„A myslíš, že Snehulienku zvládneš?“ spýtal sa Klaus keď chytil do ruky opraty. „Predsa je len v puberte a je veľmi rozmaznaná.“

„Môžeš sa spoľahnúť, ale ešte by som ti mal niečo povedať.“

Klaus sa nadurdil. „Čo?“

„Poznáš môjho dobrého priateľa Fa Ce Buka?“

Dedo po chvíli zamyslenia zavrtel hlavou. O žiadnom Čínanovi takého meno jakživ nepočul.

„Poviem ti o ňom cestou. Mám pocit, že sa zúčastní budúcoročného turnaja…“

Záprah sa vzniesol do vzduchu a vydal sa na cestu. Nezvyčajná trojica mala pred sebou ešte dlhú noc.

Šťastné a veselé.


24. decembra 2014
Martin Tomčík