1. deň:
Na oslave mojich narodenín som Théodreda náhodou štuchla násadou kopije do
rozkroku. Rozplakal sa a tvrdil, že takú bolesť nikdy nemôžem pochopiť.
Nerozumiem, o čom hovorí. Asi mi závidí, že dokážem strieľať z luku
rýchlejšie ako on.
Kôň, ktorého som dostala k narodeninám, je super.
O niečo neskôr:
Prečo princezné nesmú jazdiť obkročmo?
Ešte neskôr:
Keď budem veľká, budem mužom.
390. deň:
Mečom som Éomerovi oholila tie dva chlpy, ktoré hrdo vyhlasuje za bradu.
Strýko ma vyhrešil a prinútil ma ušiť Rohanskú zástavu. A meč vraj mám
odkladať aspoň pri jedle.
Zástavu zobral vietor, len čo ju vyvesili. Asi by som to mala nabudúce
skúsiť radšej s ihlou, ako so šípmi, ktoré som vytiahla z chrbta tým
zbabelým Vrchovcom.
Chcem byť mužom.
1001. deň:
Strašne, strašne sa nudím. Všetkých tu poznám, samý kôň a samý chlap.
Z Edorasu je síce dobrý výhľad, ale víchor nám stále strháva satelitnú
anténu.
Dostala som nový štít. Ružový. Čiernou fixkou som naň namaľovala
neslušné piktogramy, ale strýko hovorí, že sa to na princeznú
nepatrí.
A Éomer môže?
1002. deň:
Muži to majú o toľko ľahšie. Je im dovolené nahlas grgať, púšťať
vetry, môžu nosiť na sebe neobmedzené množstvo doplnkov z drahého kovu a
tvrdiť, že je to brnenie.
Strýko povedal, že potrebuje nového pätolízača, ehm, radcu. Už si dal
inzerát do Rohanského večerníka. Povedala som mu: \„Strýko, som múdra,
šikovná a vzdelaná. Načo ti je iný radca?\“ Odpovedal mi: \„Slovo
´radca´ je mužského rodu, drahá Éowyn.\“
Skúšala som si natlačiť do nohavíc ponožku, ale vypadla mi, kým som
Éomerovi a Théodredovi dávala lekciu šermu.
1005. deň:
Dostavil sa jediný uchádzač. Éomerovi sa nepáči, lebo je to dosť slizký
tvor, ale aspoň sa to tu začína hýbať. Nový radca hneď v prvý deň
presvedčil strýka, že dnes sa už imidž energického zdravého muža
v zrelom veku nenosí.
Neustále mi prízvukuje, že som žena, ale z jeho úst to znie akosi
inak.
Asi o tom budem uvažovať.
1206. deň:
Rohanská pokladnica sa rýchlo vyprázdňuje. Našťastie strýko si ešte
privyrobí – chodí zaskakovať do filmu za akéhosi Matuzalemixa. Nechápem,
za čo mu platia, mne tá pleseň na jeho nose vôbec nepripadá fotogenická.
A aj tak mi za tie peniaze nikdy nekúpia nový meč, vždy sa to minie na
voňavčičky a zlaté nite.
Zúfalo potrebujem byť nezávislá.
Asi navštívim čarodejnicu, aby zo mňa spravila muža.
1207. deň:
Čarodejnicu som nestihla, Théodreda zabili v boji. Tak mu treba, lebo zobral
Éomera, a mňa nechal doma. Bola som to povedať strýkovi, ale ten bol
príliš zaujatý kochaním vo svojom Alzheimerovi.
Tuším som teraz priamou dedičkou Rohanského trónu. Ale až po Éomerovi,
samozrejme, hoci ho vyhodili z domu pre používanie neslušných slov voči
nášmu pätolízačovi.
Prečo nie som muž?
1210. deň:
Éomer mi chýba, nemám koho naháňať s mečom po hradbách. Dnes prišli
štyria cudzinci: jeden starec o palici, jeden elf, ktorého podozrievam, že
je ženskejší ako ja, taký malý chlpatý bobor s helmou a jeden MUŽ. Volá
sa Aragorn a tuším jeho príchod znamená v mojom živote všeobecný
zlom.
Aragorn je taký ošklbaný, smradľavý a zarastený – skrátka mužný.
Oveľa mužnejší, ako chlapi, ktorých som doteraz poznala, ak nerátam
chudáka Théodreda. V jeho blízkosti mi už nepripadá také hlúpe byť
ženou. Aby som mu dala najavo svoju náklonnosť, bezbolestne som mu vyrazila
meč z ruky.
Ozaj, pätolízača vyhodili z domu a ten bielovlasý starec vyliečil strýka
z Alzheimera.
1211. deň:
Strýko rozhodol, že všetci pôjdeme do Helmovho žľabu. Končene sa niečo
deje. Strašne sa teším, lebo s nami ide aj Aragorn.
Aragorn mi niečo nadškrtol o prsteni. Ide na to trocha zhurta, ale dnes sú
iné časy. Srdce sa mi rozbúchalo, lebo prsteň od Aragorna by znamenal, že
môj nudný život v Rohane sa skončí. Požiadala som Aragorna, nech sa
vysloví, kedy sa vezmeme. Trochu ho to zarazilo. Možno je to tým, že ma
vychovali rozprávať k veci ako muž.
Mala by som sa začať učiť rozvíjať svoje ženstvo.
1212. deň:
Aragorn sa ešte stále nevyjadril, hoci si cvičím hádzanie dlhých pohľadov
a zvodné úsmevy. Cesta je nudná, až na príjemné intermezzo – prepadli
nás veľpsy hyenovité a kopa škratov, ktorých čierna krv sa veľmi efektne
vyníma na čepeli meča. Pohádala som sa so strýkom. Tuším sa s ním
hádalo lepšie, keď mal Alzheimera, lebo nakoniec ma donútil, aby som išla
so ženami a deťmi (!!!) do pevnosti, kým oni budú bojovať.
Keby nebolo Aragorna, chcela by som byť muž.
1215. deň:
Sme v Helmovom žľabe. Strašne komplikovaná budova. Človek potrebuje kompas
a slepeckého psa, aby sa tu vyznal.
Ten bobor v helme mi priniesol smutnú správu – Aragorn spadol z útesu.
Som otrasená. Tuším to spravil naschvál, lebo sa chcel vyhnúť
odpovedi.
Kašlem na svoje ženstvo a idem si vyskúšať brnenie.
1216. deň:
Aragorn je späť, ešte mužnejší než predtým. Zdá sa, že ide po tom
peknom elfovi, a to len preto, že je ženskejší ako ja. Musím s tým niečo
urobiť.
Aragorn povedal, že sa na nás valí Sarumanova desaťtisícová armáda.
Chcela som sa s Aragornom romanticky zvítať, no donieslo sa mi, že sa veľmi
intímne správa ku svojmu koňovi.
Asi si dám vyplniť pery kolagénom a zväčšiť nozdry.
Večer toho istého dňa:
Strýko začína byť nejaký pesimistický, asi sa obáva, že toľkých
nepriateľov nebudeme mať kde pochovať. Všetko, čo má dlhé vlasy, fasuje
meč a helmu, iba mne zasa nedali, hoci som sa prezliekla za Hámovho syna.
Ako na to prišli, že som žena?
Keď bola nálada najhoršia, domašírovala armáda elitných elfských
snajperov. Radosť na nich pozrieť. Všetci ako jeden muž, dokonalé pohyby,
dokonalá technika streľby. Bodaj by nie, keď denne trénujú už tritisíc
rokov.
Škoda, že sa ten hlavný dal hneď zabiť, mohla som sa od neho kadečo
naučiť. Najmä ako si upravovať účes a pôvabne klipkať očami.
1218 deň:
Bojujeme. Armáda škratov a Skurut-haiov je oveľa väčšia, než som si
myslela. Nikdy som nevidela toľko samcov pokope. A tie ich kopije…
Juch!
1219. deň:
Ten zženštilý elf mi predviedol, ako sa surfuje na štíte dole schodmi. Že
mi to nenapadlo skôr! Do večera som sa spustila nespočetnekrát, až sa
ružový lak celkom ošúchal. Vymyslela som super kreácie, zamerané na
umelecký dojem zo zabíjania škratov. Škoda, že všetci boli zaujatí tým,
čo sa deje na hradbách, a nikto sa na mňa nepozeral. Išla som za Aragornom,
že mu chcem niečo ukázať, ale on zahol za roh a utiekol bočnými
dvierkami.
1220. deň:
Ubránili sme sa. Dalo sa to čakať, pretože som tu ja a Aragorn tiež
nebojuje zle. Využila som, že Aragorn bol v dobrej nálade z víťazstva a
skusmo som sa mu hodila do náručia. Zabralo to!
Ozaj, vrátil sa Éomer so svojimi kamošmi, konečne budem mať koho
poštuchovať mečom. Aj keď… teraz by som sa mala správať trochu
ženskejšie.
No dobre, budem ho pichať ihlicou.
Strýko, Éomer a Aragorn čosi šijú, vraj vytiahnu do posledného veľkého
boja. Mám podozrenie, že ma chcú z toho zasa vysánkovať. Ha, ha. Už som
si dala potajomky ušiť mužské šaty a vykovať brnenie na mieru.
Tuším ma čakajú veľmi vzrušujúce časy.
Venované Cassandre Claire