Muž vtrhol do podkrovnej izbietky, zažal svetlo a zrúkol: „Nevravel som ti, že máš byť ticho? Ako to, že ešte nespíš?“
Na malej drevenej posteli napoly ležal a napoly sedel chlapček s uštvanými očami v papierovo bielej tvári. Prikrývku mal vytiahnutú až pod bradu, kŕčovito ju zvieral oboma rukami. Na poličke nad jeho hlavou stáli na nemej stráži plastové figúrky členov družstva X-Men.
Chlapec sa volal Peťko Jurda a ten muž bol jeho otec, Jozef.
„Za všetko môže Vec pod posteľou, apinko,“ šepotal malý. „Volá ma. Chce ma… Tak strašne sa bojím!“
Zdola k nim doliehali zvuky zapnutého televízora: Zlatica Puškárová sa snažila vniesť poriadok do ostrej debaty medzi dvoma prekrikujúcimi sa politickými protivníkmi. Za oknom sa do tmavej noci začínal dvíhať ostrý novembrový vietor, vo svetle pouličných lámp zametal na chodníku posledné zvyšky zošúverených listov.
Jozef Jurda pocítil ďalší príval spravodlivého hnevu a hruď pod tielkom sa mu nadula ani kohútovi na smetisku. Pre podobné výmysly nemal pochopenia. Jediné, v čo veril on, bola sila výplatnej pásky a argument päste, čo udrie po stole, keď treba.
Ako napríklad teraz.
Ešte pred chvíľou nerušene sledoval v televízii svoju obľúbenú politickú arénu, keď ho vyrušil lomoz zhora. Znelo to ako škrabkanie na drevenej podlahe. Pomyslel si, že ten malý smrad už zasa vystrája hlúposti namiesto toho, aby fúkal do perín ako ostatné, dobre vychované decká.
Vzal násadu do metly a zabúchal do plafónu. „Ticho tam!“
Lomoz ustal. Na chvíľu bol pokoj a Jozef sa mohol ďalej venovať sŕkaniu zarosenej plechovky Zlatého Bažanta za slovnej prestrelky medzi Slotom a Radičovou v štúdiu plnom divákov dychtivých po škandalóznych výrokoch a vulgárnych invektívach.
V okamihu, keď sa debata začala žiadane priostrovať (Ale čo-to-tu tárate, prosím vás pekne, veď vy o ekkhonomike nemáte ani šajnu! Kričal národniar na blondínu), podkrovie znovu ožilo. Tentoraz sa k škrabkaniu pridal zvuk pripomínajúci šuchot papúč v prázdnej nemocničnej chodbe.
„To sa mi hádam len zdá,“ zavrčal Jozef celý bez seba a dal sa stúpať po vŕzgajúcich schodoch na poschodie. To už podľa silnejúceho škripotu nadobudol dojem, že jeho syn začal z dlhej chvíle presúvať nábytok.
Lenže keď vtrhol do malej, skromne zariadenej izby, čakal ho namiesto ukážkového bordelu len obraz na smrť vystrašeného dieťaťa.
„Je tam dolu, naozaj!“ plačlivo nástojil Peťko na svojej pravde.
„Takže Vec pod posteľou, vravíš…“ zazubil sa Jozef. Práve mu zišla na um dobrá myšlienka (toho dňa prvá svojho druhu). Povedal si, že situácia sa dá vyriešiť aj ináč ako krikom a vyhrážkami. Musí predsa myslieť na svoj krvný tlak. „To aby sme sa na to pozreli.“
„Apinko, NIE!“ zhíkol chlapec.
Ale Jozef ho nepočúval. Pokľakol po strane postele a pomaly, opatrne, sa zohol dolu. Luster s obrázkami rozprávkových zvieratiek vrhal medzi štyri nohy postele chabé, kalné svetlo. Niečo v tom šere upútalo mužovu pozornosť. „Čo to tu…“
Peťko s narastajúcou hrôzou pozoroval, ako si jeho otec líha na brucho a postupne sa súka pod posteľ, kde striehla tá odporná Vec. Najprv tam zmizla jeho ruka, potom rameno a nakoniec časť chrbta. Chlapec zatiaľ ani nedýchal. Zvuky televízora i silnejúceho severáka sa vytlačili na okraj jeho vedomia.
Vtom sa rozľahol bolestný výkrik: „DOSTALA MA, PEŤKO, DRŽÍ MA, *ACH BOŽE NIE NIE NIE!*“
Jozefove nohy sa začali nekontrolovateľne triasť, palce hlasno bubnovali na tvrdej dlážke. Srdce jeho malého potomka na kratučký okamih prestalo pumpovať krv a Peťkova tvár nadobudla ten najvýraznejší odtieň bielej, aký si dokážete predstaviť.
O nekonečne dlhú sekundu bezhraničnej hrôzy sa zrazu Jozef vytrhol zo zovretia neviditeľnej príšery, vyskočil na rovné nohy, skríkol „POZOR!“ a voľačo prudko odhodil priamo doprostred chlapcovej prikrývky.
Dopadlo to s dutým pľasnutím a v prvej chvíli sa Peťko nazdával, že od úľaku umrie. Koľko hrôzy môže chlapec jeho veku vydržať za jednu noc? Výkrik sa mu udusil v stiahnutých pľúcach a on len nemo vytriešťal oči na – na – na –
zdochnutú myš?
Vyzerala príšerne – bola scvrknutá, akoby z nej niekto vysal všetok život. Malé gombíkové očká mala vytreštené a chvost stuhnutý do tvaru písmena L. Týčil sa do výšky ako staromódna anténa. Ale stále to bola iba obyčajná myš, s šedým kožúškom a odstávajúcimi ušiskami.
Jozef sa híkavo rozosmial. Priam sa prehýbal od rehotu. Rukami si raz či dva razy tleskol, tak veľmi sa mu to predstavenie páčilo.
To ho naučí, ako sa správať, keď si otec po ťažkom týždni potrebuje odpočinúť.
„Hento si odpraceš a potom už tu bude ticho,“ prikázal vážne, keď ho smiech konečne prešiel. „Lebo ešte raz a vrátim sa s Pánom Remeňom. Pamätáš si na Pána Remeňa, pravda?“
Peťko prikývol s drkotajúcimi zubami. Pán Remeň, dlhý hnedý kožený had s ostrým zubom na pracke bol druhým najstrašnejším obyvateľom domu – hneď po Veci pod posteľou.
„Apinko…“
„No, čo ešte?!“ Spýtal sa muž na odchode.
„Ja chcem naspäť maminku.“ Detské očká zaliali slzy.
„Veď dobre vieš, že tvoja mama je v nemocnici. A nejakú dobu tam ešte aj ostane.“ Jozef zhasol, zavrel za sebou dvere a vytratil sa na schodisku. V izbe ostalo nepriateľsky ticho a tmavo.
Keď sa vrátil do obývačky, pohodlne sa rozvalil na bledozelenom gauči, ktorý pôsobil, akoby z neho niekto vymlátil dušu, a logol si piva. Chutilo presne ako to sľubovala reklama.
To najlepšie, čo doma mám, pomyslel si spokojne.
V miestnosti sa nesvietilo – rád pozeral televízor pri vypnutom svetle. Akosi inutitívne cítil, že keď je naokolo tma, lepšie vynikne realita na obrazovke. Človek má pocit, akoby sedel priamo v štúdiu a mohol zachytiť náhodný pohľad Puškárovej, alebo zacítiť v nose jej vôňu. Pokiaľ išlo oňho, dal by si veru povedať…
Na obrazovke naskočil reklamný blok a Jozef otrávene zívol. Stíšil zvuk, keď zrazu zaregistroval slabé ťapkanie, celkom na hranici počuteľnosti. Už-už by bol skočil po svoj osvedčený výchovný nástroj, ale tento raz to neprichádzalo zhora…
Predklonil sa. Hľadel medzi svoje starnúce kostnaté kolená na doškriabanú vrstvu linolea. A na chvíľu – kratučkú, celkom bezvýznamnú chvíľu sa ho zmocnilo presvedčenie, že Vec pod posteľou je skutočná, že si poňho prichádza, a že keď najbližšie žmurkne, uvidí pred sebou jej nepredstaviteľne ohyzdnú tvár –
Spod gauča sa vypotácal veľký červený mravec. Bol to ten najväčší mravec, akého muž kedy videl, tučný ako zemiaková placka starej mamy. Zanášalo ho raz doľava a potom zase doprava, akoby mal vypité. Zrazu zastavil, zašibal tykadielkami, stočil sa a začal sa zúrivo hrýzť do vlastného zadku. Muž pozoroval jeho absurdnú samovraždu s fascináciou a odporom zároveň. Niekto to svinstvo bude musieť odpratať, napadlo ho, keď bolo po všetkom. Cítil, ako sa mu uvoľnilo zovretie v črevách. Na čele sa mu rosili kvapky potu – synova bujná fantázia sa zdala byť nákazlivá.
Ale veď gauč má také nízke nohy, že nič hrubšie ako mravec hrúbky zemiakovej placky sa podeň nezmestí, uchechtol sa nervózne. Nieto ešte nejaká Vec pod posteľou. Taký smiešny nápad!
A práve v tej chvíli ho zozadu zdrapili štíhle a neprirodzene dlhé prsty, aké by narástli klaviristom, keby ich nútili hrať s odsunutou stoličkou. Boli potiahnuté hladkou, bezpórovitou kožou farby ušného mazu. Na ich koncoch sa vo svetle blikajúcej obrazovky mihli zakrivené ostré pazúry tesne predtým, než sa zadrapili do Jozefovho mäsa.
Kým vypustil posledný dych, uvidel svoj vydesený odraz vo veľkých temných očiach v hlave tvaru nafúknutého bieleho balóna; v tvári bez nosa a uší a akýchkoľvek čŕt. V tých očiach vanul mrazivý chlad cudzieho časopriestoru.
Potom sa tomu stvoreniu otvorila papuľa s dvoma radmi zubov ostrejšími než britvy a zahryzla sa do mužovho krku.
Vec za gaučom sa pustila do veľkej žranice.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.