Kniha, o ktorej sa nedebatuje, či ju treba mať v knižnici, alebo nie
Je len málo spisovateľov, ktorí si dokážu vytvoriť naozaj originálny,
prepracovaný a životaschopný vlastný svet. David Brin so svojím cyklom
„O pozdvihnutých\" k ním však neoddiskutovateľne patrí. Po predlhých
troch rokoch sme sa konečne dočkali pokračovania a zároveň záverečného
dielu prvej trilógie z tohto obdivuhodného a v SF už takmer kultového
cyklu. Keď som prvý krát držal v ruke tento tretí diel a videl, aká je to
buchla, vôbec ma neprepadla úzkosť nad tým, ako sa budem prelúskavať tým
nadmerným množstvom strán. Brinove knihy sú ale jedny z mála, pri ktorých
si prajem, aby mali strán čo najviac.
Kto sa stretne s touto knihou ako prvou z cyklu „O pozdvihnutých\„, bude
mať spočiatku malý problém zorientovať sa v množstve vesmírnych rás,
galaktických kódexov, starobylých tradícii a odkazov na predchádzajúce
udalosti. Ale len chvíľu. Potom ho nekompromisne strhne rozprávačské
majstrovstvo Davida Brina a imaginatívna atmosféra tejto veľkovýpravnej hard
SF.
Brin si svoj svet budoval postupne. V prvých dvoch dieloch „Slnečný
pútnik\“ a „Hviezdny príliv\" začal načrtávať povahy jednotlivých
rás v galaktickom spoločenstve a taktiež etiku a kódexy, ktorými sa
riadia. Ústrednou myšlienkou Brinovho vesmíru je tzv. „pozdvihávanie\„,
čo je proces, keď staršia a vyspelejšia „patrónska\“ rasa dopomôže
k inteligencii mladšej a neskúsenej rase, ktorá sa potom nazýva
„vazalská\" a za odmenu musí svojím patrónom slúžiť stotisíc rokov.
Ľudia sa však z tejto štruktúry trochu vymykajú. Ich nepozdvihol nikto,
k svojej inteligencii dospeli sami svojím, často krát bolestným vývojom a
cez to sa nemôžu preniesť niektoré starobylé vesmírne rasy, ktoré si
svoje vazalské roky tvrdo a poctivo odslúžili u svojej patrónskej rasy.
Preto sa všemožne snažia vmanipulovať ľudstvo do situácie, keď
nedodržaním niektorého galaktického kódexu alebo tradície, stratí svoje
práva a privilégia. Ľudstvo ako najmladšia patrónska rasa, niektorými
posmešne označovaná „vĺčatá\„, drží ochrannú ruku nad svojimi dvoma
vazalskými rasami, neošimpanzami a neodelfínmi, z ktorých pozdvihávaním
začalo ešte pre prvým Kontaktom s galaktickým spoločenstvom.
Dej „Vojny pozdvihnutých\“ sa točí okolo malej planétky Garth, ktorú
predchádzajúci správcovia takmer úplne zničili. Škody, ktoré napáchali
svojím šialenstvom a genocídami sa snažia teraz napraviť ľudia, nový
správcovia Garthu, ktorým bola planéta pridelená, aby svojou povestnou
zručnosťou zachránili umierajúcu ekosféru. Na druhej strane vesmíru ale
našla pozemská loď s neodelfíňou posádkou niečo, čo vyvolalo krízu,
šíriacu sa po celej galaxii. Jeden z dôsledkov tejto krízy je aj invázne
obsadenie Garthu vtáčou rasou Gúbúrov. Väčšina ľudí je v tomto
nerovnom boli donútená kapitulovať a na odpor sa postaví hlavne vazalská
rasa ľudstva, neošimpanzi. Väčšina veľvyslancov galaktických rás
z Garthu na poslednú chvíľu utečie a nechá ľudí napospas osudu, bez
akejkoľvek pomoci. No nájde sa aj pár takých, ktorý nezoberú nohy na
plecia a jedným z nich je napríklad tymbrimijský veľvyslanec Ulthacalthing
a jeho dcéra Athaclena. Ulthacalthing si plánuje z Gúbúrov vystreliť
takým spôsobom, že na to asi dlho nezabudnú. Pôvodne neškodná sranda sa
mu však časom začne vymykať z rúk…
Ak si niekto predstavuje, že tých 736 strán sa bude točiť prevažne okolo
partizánskych akcií hrdinských neošimpanzov, vojenskej stratégie a
kľučkami v diplomatických protokoloch, riadne sa mýli. A bude pekne
prekvapený. Knihou sa ako hodvábna niť prepletá rodiaci sa milostný vzťah
medzi veľvyslancovou dcérou – mimozemským tymbrimijským dievčaťom
Athaclenou a ľudským chlapcom Róbertom, synom planetárnej koordinátorky
Garthu. Tymbrimijská rasa je povestná svojím humorom, silným empatickým
vnímaním a extrémnou prispôsobivosťou, preto ani Athaclene nerobí problém
priblížiť sa tvarom, aj tak dosť podobného tela, ľudským dievčatám.
A to Róberta určite nemôže nechať chladným…
Tymbrimijovia však predsa len nie sú ľudia a tak to vôbec nie je také
jednoduché, ako si to teraz asi väčšina z vás (teda tá mužská časť)
chlipne predstavuje. Za túto veľmi inteligentnú a citlivú mimozemskú
lovestory si Brin určite zaslúži bod navyše.
Obálka od M. Whelana je jedna z najvydarenejších, aké som od neho videl a
tá Athaclena sa mu naozaj vydarila. Nepredstavoval som si ju lepšie.
Keďže som si sľúbil, že o deji prezradím ešte menej, ako komentár na
obálke knihy, každý, kto bude chcieť zistiť, ako to nakoniec s Athaclenou
a Robertom, ale aj s ľudmi a neošimpanzami, na tvrdo skúšanom a ešte veľa
tajomstiev ukrývajúcom Garthe, nakoniec dopadne, si bude musieť knižku
nejako zaobstarať. Je nemalá cena môže mnohých zvádzať k premýšľaniu
o nečestných spôsoboch nadobúdania vecí, ale či sa už vydáte cestou
dobra alebo zla, „Válka pozvednutých\" od Davida Brina je kniha, o ktorej
sa nedebatuje, či ju treba mať v knižnici, alebo nie. Všetci ju tam totiž
už majú.
Anton Stiffel,
9/10
David Brin: Válka pozvednutých, orig. Uplift war, prekl. M. Kraus, Wales 2002, obál. M. Whelan, 436,– Sk, brož., ,736 str