Válečné runy

Welch, Jane

Nemám rada ságy, nemám rada ságy, nemám rada ságy! A zvlášť nie vtedy, keď sa diely končia – nekončia. A to je presne prípad tejto knihy. A mňa to štve, pretože som zvedavá, ako to vlastne končiť má. A preto by sa mal FANTOMPrint poponáhľať. A vydať zvyšné dva diely podľa možnosti naraz. A to sa – predpokladám – nestane. A mňa to štve. A vôbec.

O čom to je? Prečo som zvedavá na koniec? No to je logické, že keď sa vec načne, mala by sa dokončiť čím skôr. Nie že by „Válečné runy“ boli takým výnimočným dielom, ale zaujali ma. Ono to sprvu vyzeralo ako obyčajná chalanská nerozvážnosť. Napriek vážnosti vojnovej hrozby syn hradného pána, takto štrnásťročné chalanisko, neposlúchne svojho otca a nevykonáva si prácu, čo mu bola uložená, ale spustí sa do studne za prieskumným oddielom, snažiacim sa odhaliť tajný útok nepriateľa na hrad. Tento hrad sa týči nad údolím ako orlie hniezdo, ale vyzerá to, že má slabinu. Je prístupný podzemným labyrintom. A to nevedeli ani sami majitelia a obyvatelia hradu, kým zo studne nezačuli podozrivé zvuky. Samozrejme, že zvedavosť Caspara zapríčiní nepríjemnosti a on sa spolu so svojím strýkom Halom, iba o čosi starším, než je on sám, ocitá v zajatí nepriateľa. Pri pokuse o útek sú obaja zranení a pomoc prichádza v podobe zmrzačenej dievčiny, ovládajúcej sily prírodného liečiteľstva. Postupom času sa z nej vykľuje kňažka Matky Zeme, bohyne, ktorú pôvodne pred nástupom kresťanstva uctievali všetky tamojšie národy. Brid pomáha obom mládencom pri úteku a záchrane mesačného kameňa, v ktorom Caspar cíti zvláštnu silu a pomocou ktorého je schopný vidieť zvláštne veci. Tento kameň chce získať vodca nepriateľov, Morbak, aby sa stal neporaziteľným a aby nastolil novú vládu nového božstva, Vaal-Peora, božstva večného ľadu. S jeho pomocou chce si podrobiť svet a v ceste za víťazstvom mu stojí práve Torra-Alta, pevnosť sídliaca na vrchole dračej hory, Casparov domov. Z chalanskej nerozvážnosti sa stáva púť za oslobodením členky Trojice, ktorú tvoria Panna, Matka a Starena, služobnice Matky Zeme, pretože k porážke ľadového boha treba jej silu a pomoc. Ale je tu samozrejme problém. Matky niet. Je tu len Panna Brid, Starena Morrigwen a malý Caspar, ktorý jediný sa dokáže pomocou mesačného kameňa s Matkou spojiť a svojou životnou silou a teplom jej pomáha prežiť v ľadovom zajatí…

Ako vravím, kniha má typický koniec-nekoniec, vpodstate neobsahuje nič prevratne nového, je to zas zápas o oslobodenie, boj Dobra so Zlom. Ale je tu pár vecí, čo sa mi páčili. Filozofia viery v Matku Zem. Spôsob, akým svojej bohyni kňažky slúžia. Absencia prehnaného hrdinstva. No áno. Veď hlavnou postavou knihy je vlastne štrnásťročný chalan, ktorý nie je ničím iným, ako skutočne iba štrnásťročným chalanom. Hlavu má plnú snov, hrdinských vízií, ale keď prichádza na lámanie chleba, je vlastne ešte dieťaťom. Vyrobí síce pár hrdinských kúskov, ale vpodstate si to ani naplno neuvedomí. Celkom normálne pubertálne žiarli na svojho strýka Hala, ktorý sa celkom normálne pubertálne snaží zbaliť Brid, lebo v nej nevidí kňažku, ale iba obyčajnú dievčinu. Tento strýko Hal je sebavedomý, samoľúby, ale spoľahlivý mládenec, ktorý sa pasuje s problémami vlastného dospievania a ešte pritom dáva pozor na Caspara. Obom svorne lezie na nervy Starena Morrigwen, hoci Caspar chápe, že jej komandovanie nie je samoúčelné a preto ho neponižuje tak, ako Hala. Sama Morrigwen nie je žiadna démonická kňažka, ale typická ufrflaná starena s typickými stareckými spôsobmi. Teda až na výnimky, samozrejme. Nie nepodstatnou postavou príbehu je aj vládca Torra-Alty, Casparov otec, barón Branwolf. Tvrdý a ostrieľaný muž, bojovník, ale aj starostlivý rodič, ktorý keď zistí zmiznutie svojho syna, vydá sa ho hľadať napriek vojnovej hrozbe. Sú to všetko jednoducho normálni ľudia so všetkými ľudskými slabosťami, žiadni supermani a superwomanky. A mágia, ktorá je tu používaná, je mágiou prírody, nie zmeskou paranormálnych nezmyslov, ako je to v niektorých knihách (tým sa nesnažím naznačiť, že paranormálne javy sú nezmysly, iba to, aké nezmysly z nich poniektorí spisovatelia sú schopní vytvoriť).

Pokiaľ ide o vizuálnu a technickú stránku knihy, nemôžem povedať, že by ma nejako extra očarila. Celkom milý drak, žiarlivo usadený nad pokladom, ktorého vytvoril pán J.P.Krásný, je zabitý akousi čiernou priezračnou štandardou, na ktorej sa „skvie“ názov knihy a meno autorky. A runový prepis názvu na spodku strany úboho zaniká. Preto sa mi obálka vidí byť nevyvážená a nepríťažlivá. A pokiaľ ide o text, no… nebudem šťúralka. Našlo sa tam síce zopár zbytočných úvodzoviek, ale to som si uvedomila iba akosi okrajovo. Čo mi ale vadilo, bola skutočnosť, že príliš veľa replík „vyznelo do stratena“. Akoby prekladateľ našiel iba jednu vhodnú frázu. Alebo je také nepružné vyjadrovanie autorky? Neviem, originál som nečítala, tak nechcem nikomu ublížiť. Ale fakt si všimnite, koľkokrát je spomenutá fráza použitá.

Nuž, to by bolo z mojej strany asi tak všetko k „Válečným runám“. Čakajú nás ešte „Ztracené runy“ a „Kouzelné runy“. Som na ne celkom zvedavá. Vy nie?


27. septembra 2000
Katarína Juričová