„Ja som ho našiel! Je moje!“ Miron bežal dopredu, no pozeral sa dozadu. Ako malé decko…
„Našli sme ho spolu. Miron! Sleduj, kam stúpaš!!“
Neskoro.
Teniska priam na mieru zapadla pod koreň vyrastajúci zo zeme a zastavila rozbehnuté telo asymetrickým, neelegantným spôsobom.
Miron sebou švihol o zem, no vajce letelo ďalej. Darja zapišťala. Niekoľkokrát sa vo vzduchu pretočilo a so zvučným čľapnutím pristalo v jazierku blata.
„Rýchlo, utopí sa, rýchlo, utopí sa,“ panikárila Darja a prešľapovala na mieste neschopná čokoľvek urobiť.
Miron so zasyčaním vstal, vyzul si tenisky a vošiel do blata. Ruky ponoril do brečky a po chvíli vytiahol špinavé vajce von. Umyli ho v potôčiku a o chvíľu už sedeli na neďalekej lúke, obzerajúc nájdený úlovok.
„Podľa mňa to je hadie vajce,“ filozofoval Miron, šúchajúc si otvorenú ranku na lýtku. Za tých pár sekúnd, čo stál v bahne sa mu na nohu prisali dve pijavice. Hneď vedľa seba. Dve hnusné, čierne, tučné pijavice.
„Na hadie vajce je priveľké. Možno je vtáčie,“ plesla Darja Mirona po pleci, „a nekrúť ho stále.“
„Prečo?“, začínal chápať Darjin zámer, ale aj tak sa radšej spýtal.
„Aby sa z neho niečo vyliahlo, hlupák,“ uistila ho poučujúcim tónom. Potom vajce opatrne zobrala a zabalila do svetra. Zdvihla sa s ním v náručí ako s dieťaťom a vybrala sa známym smerom.
XXX
Ich bunker na hranie bol vlastne vyvrátený koreň obrovskej borovice, ktorá spadla dávno pred tým, ako sa narodili. Pod chápadlami dreva vyhĺbili priestor, kde sa dve, možno aj tri deti mohli pohodlne hrávať.
„Možno by nám ho dovolili,“ skúsil Miron.
„No,…nemáš úplne vždy až také sprosté nápady. Možno si naozaj môj brat,“ uznala sestra.
Vliezli do svojej skrýše a opäť začali vajce obzerať.
Bolo veľké, naozaj veľké. Bolo temer také, ako Mironova hlava. Povrch malo mliečne biely s jemným žilnatením a od vrcholov sa tiahli hrubšie žliabky vyplnené niečím zeleným. Ešte dnes nechali nález ukrytý v lese, zabalený do Darjinho svetra, aby mu nebolo zima. Domov ho vezmú zajtra. Určite im to dovolia. Určite.
XXX
„Na to okamžite zabudnite. Ani neviete, čo je vo vnútri. Čo ak je tam niečo jedovaté? Alebo čosi odporné. Ak chcete, môžete mať papagája, alebo škrečka, ale vajcia s neznámymi potvorami vo vnútri mi sem neťahajte. “
Mamina reč bola stručná a výstižná. Buchla dverami a už jej nebolo. Deti vedeli, že keď buchne dverami, znamená to „jednoznačne nie“. Pokúšať sa presviedčať ju by znamenalo zvyšovanie nervozity a následné nedobrovoľné upratovanie izby.
„Tak, čo teraz,“ vzdychla Darja.
„Bunker,“ zahlásil Miron a obaja sa šuchtavo pohli smerom k lesu.
XXX
Vajíčku sa vo svetri páčilo. Vždy, keď sa naň deti prišli pozrieť, zmenilo trochu polohu a bolo o čosi tmavšie. Neskôr, keď jeho farba nabrala čierno-hnedý odtieň, vajce robilo občasné zvuky a kde-tu sa viditeľne pohlo.
„Nemôžem sa dočkať.“
„Ani ja.“ Miron sa napäto usmial na Darju a Darja mu úsmev vrátila. Vyzeral spiklenecky.
„Myslíš, že ešte dlho?“
„Neviem, ale asi už dlho nie.“
„Už aby to bolo.“
XXX
Keď sa škrupina po dlhom, namáhavom boji otvorila, objavila sa červená koža a žlté oko. Obe deti vedeli, že zvieratám sa z vajca nesmie pomáhať a tak nekonečne dlho kvočali a napäto hľadeli na nerovnomernú plošinku, kývajúcu sa na hustom, sopľovitom slize.
„Jašterica,“ povedali deti unisono hneď, ako sa na okraji škrupiny zjavila predná nôžka s pazúrikom.
Zvieratko sa vydriapalo zo škrupiny a maličké ostne na chrbtici sa mu zaleskli v dopadajúcom svetle. Ponaťahovalo sa ako po dlhom spánku a keď sa postavilo na zadné, obe vyjavené deti sa rozosmiali. Miron mu podal prst a zvieratko mu ho pevne chytilo pazúrikmi.
„Mama,“ zamňaučala Darja afektovane na Mironovu adresu.
„Myslíš, že je to chlapec, alebo dievča?“, snažil sa nakuknúť Miron. „Podľa mňa to je chlapec.“
„Podľa mňa to je dievča,“ okamžite zareagovala Darja.
„Ako ho budeme volať?“ Ticho bolo len krátko.
„Perion. To môže byť aj chlapské, aj babské meno,“ povedal Miron.
„Hovorí sa unisexové, hlupák,“ súhlasila Darja s hnevom, charakteristickým pre situácie, keď má jej mladší brat dobré nápady.
„U-ni-se-xo-vé,“ slabikovala poučujúc.
XXX
Keď mal Perion dva týždne, začal si sám chytať potravu. Bol neuveriteľne samostatný, mrštný a rýchlo sa učil. Živil sa výhradne živočíšnymi bielkovinami, no deti ho párkrát prichytili na malinách.
Na ďalší deň sa súrodenci rozhodli založiť Perionovi denník. Starostlivo zapisovali každý fyzický, či psychický progres.
Perion ma presne 100 dní, keď ho deti videli naposledy. Na strane očíslovanej stovkou stálo: Dnes Perion zabil osem veľkých potkanov a nanosil si ich do bunkru. Nezožral ich. To znamená, že ich nezabil z hladu. Myslíme si, že to spravil pre tréning. Alebo pre potešenie. Nechápeme, ako môže vôbec niečo uloviť, keď má takúto nápadne červenú farbu. Je veľký ako náš pes, ale je ťažší. Blana na jeho krídlach spevnela a keď beží, začína nimi mávať. Čoskoro začne lietať.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
