Unie ve zbrani ponúka kus poctivej atmosféry vojenského románu so všetkým čo k tomu patrí – pôsobivými vojenskými scénami, drsným humorom a ružovkasto ladeným sentimentom „pravej vojenskej lásky“ plukovníka a obetavej ošetrovateľky…
Wiliama R.Fortschena som doposiaľ poznal len z románu Alexandrijský prstenec, v ktorom dokázal neuveriteľným spôsobom domotať Alexandra Veľkého s ruským stredovekom a beztvarými obyvateľmi vesmíru, na pozadí , jemne povedané, okopírovanom od Nivena. Predkladaný text ma preto príjemne prekvapil. Unie ve zbrani ponúka kus poctivej atmosféry vojenského románu so všetkým čo k tomu patrí – pôsobivými vojenskými scénami, drsným humorom a ružovkasto ladeným sentimentom „pravej vojenskej lásky“ plukovníka a obetavej ošetrovateľky.. V knižke nájdeme typ predvídavého a inteligentného veliteľa (plukovník Andrew Keane), drsného, no dobráckeho poddôstojníka (seržant Hans Schuder) či snaživého vojenského eléva (vojak Vincent Hawthorne). Príbeh sa začína odvíjať na sklonku vojny Severu proti Juhu. To je dobre, pretože toto obdobie patrí – z pochopiteľných dôvodov – k najdôkladnejšie preskúmaným v americkej historiografii. Fortschen, ako som sa dozvedel z predsádky, má doktorát z histórie, pričom sa špecializoval na vojenské dejiny 19 storočia – a pri vykresľovaní pozadia románu množstvo dostupných prameňov, sekundárnej literatúry, literárnych i filmových predlôh využil na vskutku vieryhodné vykreslenie atmosféry jedného z najdôležitejších konfliktov v dejinách USA. Ako milovníkovi historických príbehov mi preto bolo takmer ľúto, keď búrka spôsobila časopriestorovú anomáliu a vrhla loď s Keanovou jednotkou na inú planétu. Sklamanie však bolo vystriedanie nadšením v okamhu, keď mi Fortschen ponúkol víziu sveta podobného ranostredovekej Rusi. Nie však jej vyblednutej a znetvorenej podoby ako v Alexandrijskom prstenci, ale plnokrvnej, príťažlivej vízie . A tak si môžeme vychutnať malebný obraz nádherne vyrezávaných drevených stavieb a pozlátených chrámových kopúl Suzdaľa (toto mesto vo svojej takmer pôvodnej podobe môžeme obdivovať dodnes) či bizarný náboženský kult, v ktorom sa, presne ako v reálne existujúcej stredovekej Rusi, prelínajú prvky kresťanstva a pohanstva (Boh otec je stotožnený s vrchným bohom slovanského panteónu Paromom- Perúnom). Premyslene vybudovaný je motív obrovských dravých bytostí, Tugarov, ktorí ľudí vnímajú ako dobytok. V predstavách Slovanov – pešiakov a roľníkov – boli obrami všetci kočovníci (v starých záznamoch napr. nájdeme Avarov pod názvom Obri). Prostí ľudia totiž sprvu vnímali jazdca a koňa ako jednu bytosť. Fortschenovi Tugarovia sú teda, celkom prirodzene, Tatári. Preháňajú sa dookola po svojej planéte na obrovských koňoch. Tri metre vysoké, zarastené bytosti nemajú problém s obživou, pretože medzi Zemou a ich planétu funguje síce nepravidelná, ale dosť častá pošta. Prostredníctvom svetelných tunelov, vybudovaných predkami Tugarov sa sem postupne dostávajú skupinky Karthágincov, Mayov, Rusov a budujú si civilizácie podobné ich pozemským proťajškom a vyvíjajúce sa zhruba podobným smerom ako na Zemi (aj tunajší Rusi napr. mali Ivana Hrozného). Práve ľudia sa pre Tugarov stávajú vítaným zdrojom potravy. Pôvodní obyvatelia ich vnímajú ako dobytok, o ktorý sa vďaka jeho inteligencii nemusia starať. Stačí v pravidelných intervaloch kočovať okolo planéty, šíriť hrôzu a vyberať poplatky v podobe pätiny obyvateľstva. Tento bezproblémový spôsob života vedie k stagnácii tugarskej civilizácie, ktorá po stáročia spokojne zotrváva pri svojich zvykoch. Predvídavejší z jej členov však uvažujú o zmene – dobytok, ktorý sa dostáva na planétu, je čoraz drzejší a ťažšie ovládateľný..Nuž, vo Fortschenom načrtnutej vízii sa nájde niekoľko nelogických miest – spomenutá anomália si napr. zásadne „vyberá“ skupinky usadlých, civilizovaných národov. Som zvedavý, ako by na stretnutie s Tugarmi zareagovali starí Germámi alebo Huni. V každom prípade, v mimozemskej Rusi tento systém funguje. Strach z Tugarov udržiava a šíri kasta kňazov, na čele s úlisným Rasnarom. Ten iba s trpkosťou znáša obmedzenie moci svojej vrstvy vodcom bojarov Ivorom Slabozrakým. Príležitosť na zmenu pomeru síl vidí v príchode Američanov. Prostredníctvom rozmanitých intríg sa usiluje získať tajomstvo výroby pušného prachu a stať sa mužom číslo jeden. Ivor chce, naopak, vojakov využiť na posilnenie svojej nadvlády. V kútiku duše dokonca dúfa, že s ich pomocou by si mohol trúfnuť aj na Tugarov. Plány mu však skríži morová epidémia, ktorá prudko zníži počty ľudí a donúti hladných kočovníkov k zrýchlenému pohybu a pojedaniu aj dovtedy nedotknuteľných kást obyvateľstva. Na územie Rusi majú doraziť o dve sezóny skôr, než sa čakalo. V ovzduší rastúceho napätia Yankeeovia nezaháľajú. S vervu hodnou budovateľského románu stavajú mlyn, pílu, železnicu, takže (presne ako v spomenutom type diel) veliteľ vonkoncom nemá čas venovať sa láske. Nuž, povinnosť je povinnosť. A verní Lincolnovi prívrženci zanietene šíria medzi pospolitým ľudom idey americkej demokracie. I napriek sympatiám k tomuto systému, zjednodušené výroky o rovnosti všetkých a dávno prekonané vykresľovanie Severu ako ideálu dobra a spravodlivosti oproti degenerovanému a do špiku kostí prehnitému Juhu som dokázal pretrpieť len s vedomím, že znejú z úst Lincolnových súčasníkov. Fortschen, v snahe dynamizovať dej, prehlbuje konflikt jednoznačnou kresbou postáv. Proti ideálnym synom lesov Maine (pri ich opise autor využil poriadnu dávku patriotizmu a regionalizmu) stoja nádherne odporní Tugarovia s rukami zababranými po raňajkách od zvyškov ľudských mozgov. V tieni ich zvrhlosti odpustíme Fortschenovi polstranové ódy na geniálny systém demokracie v USA, ktorý sa má stať vzorom pre tunajších ubiedených roľníkov. Tí skazenejší z nás si pri popise zaobchádzania Tugarov s Pozemšťanmi uvedomia, aké krehké sú limity ľudskosti a ako ľahko sa človek mení na dobytok. Autor je síce jednoznačne presvedčený na ktorej strane je pravda, Tugarov však zbytočne nedémonizuje. Ich pojedanie ľudí vykresľuje presvedčivo ako najahší spôsob obživy – takže, hm, s tou zvrhlosťou je to vlastne relatívne. Tugarovia nie sú bezcitní netvori. Majú svoj systém predstáv o cti a práve, dokážu si vážiť odvahu aj u nepriateľa. Sú však jednoducho úplne iní. Nebezpečne iní. Neznesiteľne iní, keďže ich inakosť spočíva v záhube ľudského plemena. Boj je nevyhnutný. A plný podmanivých scén. Strojvodca na lokomotíve sa rúti v ústrety horde Tugarov, aby výbuchom stroja zarazil postup nepriateľov. Posledný hlúčik obrancov sa chystá na suzdaľskom námestí zomrieť so zbraňou v ruke a s pochodovou piesňou na perách. Do bitky zasahuje balón, parník, no rozhodujúci význam napokon má novovybudovaná priehrada.
Tugarovia (alebo prinamenšom časť ich vodcov) sú znalcami stratégie i taktiky, takže popis bojových akcií je vskutku napínavý a vývoj situácie dopredu presne nepredvídateľný. Aj vo vleku deja ma však stihla rozčúliť strana 22, na ktorej som našiel slovko rozčilý, ako i výroky typu nosítka ještě málem neprošla branou (jěště je tu nesprávne použité namiesto slovka již).
V už spomenutom stručnom životopise autora, umiestnenom na predsádke, som sa dočítal, že Fortschen sa ako vojak 20. mainskeho dobrovoľníckeho pluku pravidelne zúčastňuje rekonštrukcií historických bitiek. V predkladanom románe sa o čosi podobné pokúsil na literárnom poli. S vervou, nasadením a zápalom. Presne po vojensky. Priamočiaro, jednoznačne, miestami až naivne. Autor rázne a sebaisto ponúka jednoduché vzorce správania sa. Obetavosť, nezištnosť, odvahu. Miestami som v ústach cítil príchuť ruských frontových románov. Ponúkajúcich cudnú lásku bozkov, pohľadov a objatí. Plných napätia a humanistických ideí. Možno som cynik, ale tomuto už veriť nedokážem. Ani pod značkou made in USA. Mojim ideálom je Švejk a vojenské hrdinstvo považujem za jav, ktorý existuje iba ak v rozprávkach a svojim žiarivým príkladom môže výchovne pôsobiť na mládež. Tých, čo sa radi hrajú na vojakov a majú radi militaristické rozprávky, však román bezpochyby uchváti a už vopred sa môžu tešiť na pokračovanie príbehu v knihe Unie navěky. .
Hodnotenie:7/10
Wiliam R.Fortschen, Unie ve zbrani, Klub Julese Vernea, Praha, 2001, preklad:Dana Krejčová s.497, 345 sk