Unie ve zbrani ponúka kus poctivej atmosféry vojenského románu so všetkým čo k tomu patrí – pôsobivými vojenskými scénami, drsným humorom a ružovkasto ladeným sentimentom „pravej vojenskej lásky“ plukovníka a obetavej ošetrovateľky…
Wiliama R.Fortschena som doposiaľ poznal len z románu Alexandrijský
prstenec, v ktorom dokázal neuveriteľným spôsobom domotať Alexandra
Veľkého s ruským stredovekom a beztvarými obyvateľmi vesmíru, na pozadí
, jemne povedané, okopírovanom od Nivena. Predkladaný text ma preto príjemne
prekvapil. Unie ve zbrani ponúka kus poctivej atmosféry vojenského románu so
všetkým čo k tomu patrí – pôsobivými vojenskými scénami, drsným
humorom a ružovkasto ladeným sentimentom „pravej vojenskej lásky“
plukovníka a obetavej ošetrovateľky.. V knižke nájdeme typ predvídavého
a inteligentného veliteľa (plukovník Andrew Keane), drsného, no dobráckeho
poddôstojníka (seržant Hans Schuder) či snaživého vojenského eléva
(vojak Vincent Hawthorne). Príbeh sa začína odvíjať na sklonku vojny Severu
proti Juhu. To je dobre, pretože toto obdobie patrí – z pochopiteľných
dôvodov – k najdôkladnejšie preskúmaným v americkej historiografii.
Fortschen, ako som sa dozvedel z predsádky, má doktorát z histórie,
pričom sa špecializoval na vojenské dejiny 19 storočia – a pri
vykresľovaní pozadia románu množstvo dostupných prameňov, sekundárnej
literatúry, literárnych i filmových predlôh využil na vskutku vieryhodné
vykreslenie atmosféry jedného z najdôležitejších konfliktov v dejinách
USA. Ako milovníkovi historických príbehov mi preto bolo takmer ľúto, keď
búrka spôsobila časopriestorovú anomáliu a vrhla loď s Keanovou jednotkou
na inú planétu. Sklamanie však bolo vystriedanie nadšením v okamhu, keď
mi Fortschen ponúkol víziu sveta podobného ranostredovekej Rusi. Nie však
jej vyblednutej a znetvorenej podoby ako v Alexandrijskom prstenci, ale
plnokrvnej, príťažlivej vízie . A tak si môžeme vychutnať malebný obraz
nádherne vyrezávaných drevených stavieb a pozlátených chrámových kopúl
Suzdaľa (toto mesto vo svojej takmer pôvodnej podobe môžeme obdivovať
dodnes) či bizarný náboženský kult, v ktorom sa, presne ako v reálne
existujúcej stredovekej Rusi, prelínajú prvky kresťanstva a pohanstva (Boh
otec je stotožnený s vrchným bohom slovanského panteónu Paromom-
Perúnom). Premyslene vybudovaný je motív obrovských dravých bytostí,
Tugarov, ktorí ľudí vnímajú ako dobytok. V predstavách Slovanov –
pešiakov a roľníkov – boli obrami všetci kočovníci (v starých
záznamoch napr. nájdeme Avarov pod názvom Obri). Prostí ľudia totiž sprvu
vnímali jazdca a koňa ako jednu bytosť. Fortschenovi Tugarovia sú teda,
celkom prirodzene, Tatári. Preháňajú sa dookola po svojej planéte na
obrovských koňoch. Tri metre vysoké, zarastené bytosti nemajú problém
s obživou, pretože medzi Zemou a ich planétu funguje síce nepravidelná,
ale dosť častá pošta. Prostredníctvom svetelných tunelov, vybudovaných
predkami Tugarov sa sem postupne dostávajú skupinky Karthágincov, Mayov,
Rusov a budujú si civilizácie podobné ich pozemským proťajškom a
vyvíjajúce sa zhruba podobným smerom ako na Zemi (aj tunajší Rusi napr.
mali Ivana Hrozného). Práve ľudia sa pre Tugarov stávajú vítaným zdrojom
potravy. Pôvodní obyvatelia ich vnímajú ako dobytok, o ktorý sa vďaka
jeho inteligencii nemusia starať. Stačí v pravidelných intervaloch
kočovať okolo planéty, šíriť hrôzu a vyberať poplatky v podobe pätiny
obyvateľstva. Tento bezproblémový spôsob života vedie k stagnácii
tugarskej civilizácie, ktorá po stáročia spokojne zotrváva pri svojich
zvykoch. Predvídavejší z jej členov však uvažujú o zmene – dobytok,
ktorý sa dostáva na planétu, je čoraz drzejší a ťažšie
ovládateľný..Nuž, vo Fortschenom načrtnutej vízii sa nájde niekoľko
nelogických miest – spomenutá anomália si napr. zásadne „vyberá“
skupinky usadlých, civilizovaných národov. Som zvedavý, ako by na stretnutie
s Tugarmi zareagovali starí Germámi alebo Huni. V každom prípade,
v mimozemskej Rusi tento systém funguje. Strach z Tugarov udržiava a šíri
kasta kňazov, na čele s úlisným Rasnarom. Ten iba s trpkosťou znáša
obmedzenie moci svojej vrstvy vodcom bojarov Ivorom Slabozrakým. Príležitosť
na zmenu pomeru síl vidí v príchode Američanov. Prostredníctvom
rozmanitých intríg sa usiluje získať tajomstvo výroby pušného prachu a
stať sa mužom číslo jeden. Ivor chce, naopak, vojakov využiť na posilnenie
svojej nadvlády. V kútiku duše dokonca dúfa, že s ich pomocou by si mohol
trúfnuť aj na Tugarov. Plány mu však skríži morová epidémia, ktorá
prudko zníži počty ľudí a donúti hladných kočovníkov k zrýchlenému
pohybu a pojedaniu aj dovtedy nedotknuteľných kást obyvateľstva. Na územie
Rusi majú doraziť o dve sezóny skôr, než sa čakalo. V ovzduší
rastúceho napätia Yankeeovia nezaháľajú. S vervu hodnou budovateľského
románu stavajú mlyn, pílu, železnicu, takže (presne ako v spomenutom type
diel) veliteľ vonkoncom nemá čas venovať sa láske. Nuž, povinnosť je
povinnosť. A verní Lincolnovi prívrženci zanietene šíria medzi
pospolitým ľudom idey americkej demokracie. I napriek sympatiám k tomuto
systému, zjednodušené výroky o rovnosti všetkých a dávno prekonané
vykresľovanie Severu ako ideálu dobra a spravodlivosti oproti degenerovanému
a do špiku kostí prehnitému Juhu som dokázal pretrpieť len s vedomím, že
znejú z úst Lincolnových súčasníkov. Fortschen, v snahe dynamizovať
dej, prehlbuje konflikt jednoznačnou kresbou postáv. Proti ideálnym synom
lesov Maine (pri ich opise autor využil poriadnu dávku patriotizmu a
regionalizmu) stoja nádherne odporní Tugarovia s rukami zababranými po
raňajkách od zvyškov ľudských mozgov. V tieni ich zvrhlosti odpustíme
Fortschenovi polstranové ódy na geniálny systém demokracie v USA, ktorý sa
má stať vzorom pre tunajších ubiedených roľníkov. Tí skazenejší
z nás si pri popise zaobchádzania Tugarov s Pozemšťanmi uvedomia, aké
krehké sú limity ľudskosti a ako ľahko sa človek mení na dobytok. Autor je
síce jednoznačne presvedčený na ktorej strane je pravda, Tugarov však
zbytočne nedémonizuje. Ich pojedanie ľudí vykresľuje presvedčivo ako
najahší spôsob obživy – takže, hm, s tou zvrhlosťou je to vlastne
relatívne. Tugarovia nie sú bezcitní netvori. Majú svoj systém predstáv
o cti a práve, dokážu si vážiť odvahu aj u nepriateľa. Sú však
jednoducho úplne iní. Nebezpečne iní. Neznesiteľne iní, keďže ich
inakosť spočíva v záhube ľudského plemena. Boj je nevyhnutný. A plný
podmanivých scén. Strojvodca na lokomotíve sa rúti v ústrety horde
Tugarov, aby výbuchom stroja zarazil postup nepriateľov. Posledný hlúčik
obrancov sa chystá na suzdaľskom námestí zomrieť so zbraňou v ruke a
s pochodovou piesňou na perách. Do bitky zasahuje balón, parník, no
rozhodujúci význam napokon má novovybudovaná priehrada.
Tugarovia (alebo prinamenšom časť ich vodcov) sú znalcami stratégie
i taktiky, takže popis bojových akcií je vskutku napínavý a vývoj
situácie dopredu presne nepredvídateľný. Aj vo vleku deja ma však stihla
rozčúliť strana 22, na ktorej som našiel slovko rozčilý, ako i výroky
typu nosítka ještě málem neprošla branou (jěště je tu nesprávne
použité namiesto slovka již).
V už spomenutom stručnom životopise autora, umiestnenom na predsádke, som
sa dočítal, že Fortschen sa ako vojak 20. mainskeho dobrovoľníckeho pluku
pravidelne zúčastňuje rekonštrukcií historických bitiek. V predkladanom
románe sa o čosi podobné pokúsil na literárnom poli. S vervou, nasadením
a zápalom. Presne po vojensky. Priamočiaro, jednoznačne, miestami až naivne.
Autor rázne a sebaisto ponúka jednoduché vzorce správania sa. Obetavosť,
nezištnosť, odvahu. Miestami som v ústach cítil príchuť ruských
frontových románov. Ponúkajúcich cudnú lásku bozkov, pohľadov a objatí.
Plných napätia a humanistických ideí. Možno som cynik, ale tomuto už
veriť nedokážem. Ani pod značkou made in USA. Mojim ideálom je Švejk a
vojenské hrdinstvo považujem za jav, ktorý existuje iba ak v rozprávkach a
svojim žiarivým príkladom môže výchovne pôsobiť na mládež. Tých, čo
sa radi hrajú na vojakov a majú radi militaristické rozprávky, však román
bezpochyby uchváti a už vopred sa môžu tešiť na pokračovanie príbehu
v knihe Unie navěky. .
Hodnotenie:7/10
Wiliam R.Fortschen, Unie ve zbrani, Klub Julese Vernea, Praha, 2001, preklad:Dana Krejčová s.497, 345 sk
Miloš Ferko   Juraj MadMaxon