„Myslíš, že to zvládnu? Veď sa to nepodarilo ani našim dvom najlepším stopárom.“
Žena zahalená v zelenom plášti sa k nej otočila:
„Musíme to vyskúšať. Je to naša jediná šanca, už teraz sú naše zásoby mizivé a zima ešte neukázala všetko. A popritom všetkom sú tu oni a ich
nájazdy, ktoré sú čoraz častejšie a ničivejšie. Musíme nájsť prechod cez tie hory, my ho musíme nájsť a požiadať ho o pomoc! Bez neho sme stratení.“
„Ja len dúfam, že sú v poriadku. Nevieš náhodou, kde by už mohli byť?“
„Niekde v tom lese pod úpätím hôr, tam, kde začína ich boj.“
Pri týchto slovách sa jej vynorila v mysli jedná stará óda, ktorú jej spieval otec, keď bola ešte dieťa:
Prišiel za mnou kráľ,
že je musím nájsť.
Ženu svojho mňa,
ženu svojho dňa.
Zbalil som sa sám,
Seno, kôň a vak.
Pod úpätím hôr
začína môj boj,
Veľký čierny drak,
tu príbeh začína…
„Na noc zostaňme tu. Les nás bude chrániť pred nočným vetrom. V tomto období je už dosť chladný.“
„Dobre, ja sa zatiaľ porozhliadnem, či niečo neulovím. Hneď som späť.“
„Ja zatiaľ založím oheň.“
Blar vytiahol z malého vrecúška sušenú bylinku dračiaka bieleho a spolu s horlivcom pálivým si ich vložil do úst. Obe rastliny požul a začal odriekať:
„Hai sit eh hag!“
Z úst mu vyšľahol malý oheň, ktorým zapálil ohnisko zo suchého raždia. Spoza chrbta započul kroky…
„To si ty, Urim?“
„To som ja, tvoj boh, ty chudák.“
„Nepodarilo sa im to, pozri. Hai sa vracia sám… bez Urima.“
„To nie…“
„Rýchlo za ním, vyzerá, že je zranený, kráča z posledných síl.“
Vysoká brána, na ktorej bol umiestnený štít s čiernym havranom v žltom poli, povolila.
„Nie, nie, nie… Hai, čo sa stalo? Všetko mi povedz…“
Žena v zelenom plášti ich dobehla.
„Nevidíš, že blúzni?! Pozri na tú ranu.“
Ama vytiahla z opasku flakónik vystrúhaný z jedľového dreva utesnený jeleňou kožou a drevenou zátkou z rovnakého materiálu. Jeho obsah si vyliala na pravú ruku. Behom niekoľkých sekúnd sa jej ruka premenila na veľkú medvediu hlavu, ktorá sa zahryzla do Haiovej otrávenej rany. Postupne ako z rany vyťahovala jed, jej farba sa menila na červenú. Kúzlo sa podarilo a Ama odpadla. Zachránila ho.
O niekoľko dní a hodín sa Ama prebrala. Ležala vo svojej chatrči. Žena v zelenom plášti stála pre nej.
„Je v poriadku?“ Spýtala sa slabým hlasom.
„Prežil to, len ešte stále blúzni, ich jedy sú silné, ale nie neporaziteľné…“
„Chcem ho vidieť.“
„Na to je čas, si ešte slabá, to kúzlo ťa mohlo zabiť.“
„Už je mi dobre, chcem ho vidieť.“
Ama sa posadila na posteľ a pokúsila sa vstať.
„Mala by si oddychovať… Hai ťa aj tak nebude vnímať.“
„Aj tak ho chcem vidieť, prosím ťa, zober ma k nemu.“
„Dobre, ale vypi aspoň toto. Posilní ťa to. Potom si ale musíš ísť ľahnúť späť,“ dodala a podala jej malý flakónik. Ama, podopierajúc sa o starú ženu v zelenom plášti, vošla do chatrče, kde ležal Hai. Posadila sa k jeho spiacemu telu. Ten sa nachvíľu prebral.
„Ama, si to ty?“
„Áno, som pri tebe, ako ti je?“
„Už lepšie…“
„Čo sa tam stalo?“
„Neviem, nepamätám sa presne. Keď som zapaľoval ohnisko, prišiel ku mne a predstavil sa ako boh. Ale nebol to ten, čo sme hľadali. Začal som kričať na Urima, nech sa vráti, ale on sa len smial. Vyšiel z tieňa a vtedy som si všimol, že na jeho obrovskom meči visí Urimovo napichnuté telo. V ruke držal kŕčovito svoj luk. Ten boh ho začal napodobňovať. „Už som tu Haim, chytil som dva zajačiky, poďme si ich upiecť a potom sa spolu zohriať pri tomto ohníku a spolu spinkať.“ Niečo v tomto zmysle, ale to už neviem presne. Potom sa priblížil ku mne a povedal, že takto skončím aj ja a celé toto posrané…
A vtedy som ucítil ukrutnú bolesť. Boh ma zasiahol do brucha. Mal som pocit že letím a cestou mi vypadávajú vnútornosti. Jedine čo mi chodilo po rozume bolo, že umieram. A ten pocit, ten pocit, že je koniec a prichádza to prázdne nekonečno, ktoré bude nekonečné navždy.. Ten pocit po smrti.
A vtom ma On chytil za rameno a pošepkal mi, že ja tu dnes neumriem. A postavil sa oproti tomu druhému Bohovi.“
„Videl si ho? Ako vyzerá?“
„Tak krásne, že sa to nedá ani opísať. Ich boj bol veľmi krátky, po pár úderoch ostali do seba zakliesnení. Navzájom si blokovali meč aj ruky a vtedy On vykríkol čudesné kúzlo a ja som videl ako sa ruka, v ktorej držal meč, rozdvojila. Vtedy som sa usmial. Ten druhý nemal šancu. Rozdvojenou rukou mu odsekol nohy a jeho telo dopadlo s hrmotom na zem. Ďalší úder mu odsekol hlavu, ktorá dopadla blízko mňa, videl som pri tom jeho tvár, ešte žil. Pozrel na mňa a začal sa smiať a opakoval divné slovo, ktorému som nerozumel. CHPG, CHPG. Skôr, ako som stihol zareagovať, prišiel On a odkopol krvavú hlavu do húštiny. Potom si pamätám už len teba, ako ma držíš v náručí pred našim mestom.
„Vidíš, Ama, nechaj ho tak, ešte blúzni“, povedala žena v zelenom plášti a začala ju ťahať od neho.
„Čo myslel tým CHPG?
„Neviem, náhoda, ešte stále blúzni. Ten jed bol silnejší ako som si myslela. Ale aj ty musíš oddychovať. Lektvár z jazmínu prestane o chvíľku účinkovať. Mala by som ísť.“
„Ďakujem, to už zvládnem.“
„Dobre.“
„Uvidíme sa ráno.“
„Dobrú noc.“
xxx
„Ty si už tu?“
„Nazdar, zostal som tu na noc, aby sme konečne poskočili ďalej…“
„A ako si pokročil?“
„Ale však je iba ráno.“
„A čo si robil celú noc?“
„Hral som sa, pretože…“
„Ty vyjebanec, som vedel, že sa na teba nedá spoľahnúť.“
„Mal by si si to aj ty vyskúšať. Cez noc spustili nový mód, ktorý…“
„Aha, takže kvôli tomu si tu vlastne zostal…“
„Aj hej, chcel som niečo spraviť, no v tom novom móde hráš za Boha a musíš ochraňovať enpecečka pred ostatnými hráčmi. Riadna vec, podarilo sa mi zabiť jedného hráča a postúpil som na vyšší level…“
„Bože, kedy sa zas do toho pustíme?“
„Ježin, však je len osem. Idem si spraviť raňajky a popritom nejaký ten diel…“
„Mňa z teba porazí, si ten najlepší programátor, akého som kedy stretol, a ty takto mrháš talentom. Poďme vytvoriť niečo sami… kde ideš?“
„Hlavne nekrič. Ja nie som povinný počúvať tvoje kecy.“
„Ako chceš.“
Marif si natiahol starý, vojenský, vlnený sveter a mastné vlasy zopol do vrkoča.
„Hej, aspoň si mohol zatvoriť dvere.“
Už ho nepočul.
Vo dverách sa objavila Ama z vedľajšej kancelárie.
„Čo sa stalo?“
„Ale nič. Ja ho nechápem. Ma brutálny talent, ale je strašne lenivý. Na druhú stranu, keď niečo spraví, tak to stojí za to. Potrebuješ niečo?“
„Jaj, prišla som, že či si nejdeš zapáliť.“
„Hej idem, len mi musíš dať cigu, bo svoje som si zabudol doma.“
„Môže byť Areska?“
„Jasné.“
„Tak poďme.“
Marif, s ktorým sa nedalo vôbec hádať, pretože vždy trval na svojej pravde a na každý problém mal výhovorku, vytiahol z vrecka zvoniaci terminál.
GLETCH
GLETCH
GLETCH
„No.“
„Mám pre teba novinku. Chceš?“
„O čo ide, vyšli nové dáta?“
„Niečo lepšie, tak stretneme sa?“
„Na Šafku?“
„Dobre, prídem posledným metrom.“
„Ok, tak večer.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
