Noc obliekla Mesto do čierneho rúcha.
Pred chvíľou som cez našu komunikačnú sieť dostal informácie o nejakej hľadanej elfke. Vraj pred necelými troma týždňami zdrhla z vezenia Bratstva. Vraj je veľmi nebezpečná. Na fotke som ale videl dievča vo veku kedy ju najviac trápi čo si oblečie a či sa bude páčiť svojej tajnej láske. Veci týkajúce sa neľudí majú na starosti oni, ale zo sračiek ich musíme vždy dostať mi. Celé ma to štvalo ešte o to viac, že som ani nestihol dopiť pivo vo svojom obľúbenom podniku.
Predchvíľou ju videli ako kradne potraviny neďaleko odtiaľto. Videli i to kadiaľ bežela. Vedel som kam má namierené. Táto štvrť Mesta je chudinská štvrť, zločin je jedinou možnosťou ako si zarobiť nejaké drobné na prežitie a každý sa stará sám o seba. Skvelé miesto na úkryt. Viem to, vyrastal som tu.
Šiel som špinavou nočnou ulicou plnou ľudských trosiek slabo osvetlenou niekoľkými zatiaľ nerozbitými lampami nočného osvetlenia a neónovými nápismi ponúkajúcimi nejaký chlast alebo trošku potešenia v náručí lacnej štetky.
Za takto krásne strávenú noc som sa mohol poďakovať Bratstvu. Objavili sa pred necelými dvanástimi rokmi po tom, ako sa prevalilo, že okrem ľudí na tejto plánete žijú celé tisícročia ešte iné rasy. Elfovia, trpaslíci, hobiti a bohvie koľko ešte ďalších. Vraj celý ten čas žili medzi nami a my sme si to ani nevšimli. A Bratstvo malo existovať spolu s nimi, dávať pozor na nejaký veľký mier, dozerať aby sa nič neposralo.
Ale kto má tomu veriť. Všetko bolo tak tajné, že sa mohli kľudne prvý krát objaviť deň pred veľkým odhalením a celé to dohodnúť ako veľký žart niekde v bare nad pohárikom obľúbeného nápoja.
Celé Bratstvo i tak nebolo nič iné ako banda svalnatých a arogantných tupcov, ktorým niekto dal peknú uniformu, blískajúci sa odznak a dosť právomocí na to, aby mohli každým opovrhovať alebo ho rovno zmlátiť. Nenávidel som ich.
Netrvalo to dlho a necelých tridsať metrov predomnou som zbadal nižšiu útlu ženskú postavu zahalenú v starom šedom ošúchanom kabáte aspoň o štyri čísla väčšom. Len tak na nej visel. Bolo poznať že vpredu pod kabátom niečo nesie. Popis čo som dostal na ňu sedel a šla tam kam som myslel. Bola to tá elfka.
Nemal som ju sledovať, mal som to celé nahlásiť cez našu sieť Bratstvu a vrátiť sa do môjho obľúbeného podniku a utopiť pokazenú noc v pive. Niečo mi na tom všetkom nesedelo, niečo mi hovorilo, aby som ešte počkal a šiel za ňou.
Po niekoľkých minútach sledovania ku mne prišla tlstá šľapka. Vyzerala aspoň na päťdesiat, jej prepadnuté oči hovorili o rokoch predávania vlastného tela každému úchylovi a o množstve lacného alkoholu a nekvalitných drog na ich vytlačenie z vlastnej pamäte. Ponúkala sa mi, hovorila mi, že si s ňou môžem robiť čo chcem a nezabudla spomenúť skvelú cenu. Ignoroval som ju a bez slova prešiel okolo nej.
Zrejme to urazilo jej profesionálnu hrdosť, ak nejakú šľapky vôbec majú, a začala na mňa kričať jej prefajčeným hlasom. Nazvala ma teplošom a ešte niekoľkými milými slovami a nakoniec ma poslala tam odkiaľ pochádzame všetci. Kričala nahlas, veľmi nahlas. Upútavala pozornosť celého okolia, najhoršie bolo, že upútala i elfkinu pozornosť.
Obrátila sa za krikom. Naše pohľady sa stretli. Možno vycítila kto som, možno som sa jej iba nepáčil, možno to bol iba inštinkt. Rýchlo sa mi otočila chrbtom a rozbehla sa ulicou. Moje nohy reagovali skôr ako mozog a rozbehli sa za ňou.
Počul som, že elfovia sú rýchli a obratní. Už som ich niekoľko stretol, ale nikdy som za žiadnym nebežal. Táto mi ale dokázala že na tom tvrdení niečo pravdy bude. Bežala rýchlo ako gazela pred leopardom, skákala cez prekážky v ceste, obratne sa vyhýbala každému a všetkému čo sa jej postavilo do cesty. Veľký kabát ani jeho obsah ju vôbec nespomalili.
Mal som čo robiť aby som ju mal aspoň na dohľad. Rozbehla sa do postranných uličiek, úzkych a prepchaných starým odpadom a špinou. Menila smer vždy keď sa dalo len aby ma stratila. Asi som mal v ten deň štastie, ale podarilo sa mi za ňou ako tak držať krok. Bol som už na konci svojich síl keď sa za mnou obzrela. Nevšimla si odpadkové vrecia pred sebou. Keď sa otočila späť bolo už neskoro a jej noha o ne zakopla. Spadla na zem a všetko jej spod kabáta vypadlo na zem.
Začala svoj lup zbierať. Bola to moja šanca a ja som ju nechcel prepásť. Rýchlo som vytiahol svoju služobnú zbraň a namieril ju na jej chrbát.
Začul som hlasné šteknutie zbrane. Zlomok sekundy na to sa hlava elfky rozletela na všetky strany. Odporná zmäs vlasov, krvi, kusov lebky a mozgu ešte viac ušpinila steny uličky. Telo so zbytkami hlavy sa pomaly zosunulo na zem.
Skôr ako som sa spamätal a uvedomil si čo sa vlastne stalo vystúpila z temnej uličky napravo postava. Postava odená celá v čiernom bojovom brnení člena Bratstva. Vo svojej stále napriahnutej pravej ruke držal zbraň a neprestal ňou mieriť na mŕtvolu. Potom si všimol mňa.
Červeno svietiace oči prilby sa na mňa pozerali no o chvíľu o mňa stratili záujem. Temný prízrak sa pomaly presunul k znetvorenej mŕtvole. Začal prehľadávať zbytky toho čo kedysi bola živá bytosť. Trvalo to iba krátky okamih a čierna postava sa znova narovnala pozerajúc sa na niečo vo svojej ľavej ruke. Zrazu mi jeho ohnivé oči začali znova venovať pozornosť.
Vykročil smerom ku mne, v pravej ruke zbraň, z ľavej ruky mu na zem pomaly stekala krv. Každým krokom sa ku mne približoval a ja som sa nedokázal pohnúť. Triasol som sa ako keby som stál nahý na vrchole ľadovca.
Hovorí sa, že pred smrťou sa človeku pred očami odohrá celý jeho život. Neviem či to je pravda, ale jediné čo som ja videl bola čierna smrť kráčajúca mojim smerom s nástrojom smrti vo svojej pravici. Vedel som že ma chce zabiť. Nevedel som prečo, len som vedel že to je to čo chce urobiť. Netušil som prečo ma ešte nezastrelil. Mal na to možnosť od okamihu kedy ma prvý krát zbadal. Užíval si môj strach, moje utrpenie pred smrťou.
Krutá pravda ma vyslobodila z pút môjho vlastného strachu. Trhol som prudko pravou rukou jeho smerom. Na jej konci vycerila zuby hlaveň mojej zbrane. Nezaváhal som ani sekundu. Stláčal som spúšť až kým som nevyprázdnil celý zásobník. Posledná nábojnica sa naposledy odrazila od zeme a s tichým cinknutím dopadla na zem. Nastalo ticho.
Najskôr zhasli jeho červené oči. Potom sa jeho mŕtve telo zosunulo na zem kúsok odo mňa. Bol som si istý, že to čo leží mŕtvole v ľavej dlani je niečo dôležité. Vybral som sa opatrne smerom k telu s napriahnutou zbraňou. Nebol v nej ani jeden náboj no dávala mi odvahu na to aby som sa pohol vpred. Ešte stále som sa trochu triasol. Z chladnej dlane som vybral malý čierny nosič dát.
V tú chvíľlu som si bol istý tým čo mám urobiť. Nemal som inú možnosť. Musel som utekať. Musel som nájsť miesto kde sa budem môcť ukryť a zistiť aké dáta držím pevne zovreté vo vlastnej dlani. Musím zistiť prečo za ne stojí zabíjať, prečo za ne stojí zomrieť. Ale teraz som mal iba jednu možnosť. Utekať. Utekať čo najrýchlejšie.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.