Noc bola teplá dokonca aj na máj a voňala čímsi – no, ťažko povedať. Lanard bol mestský človek a také veci ho zvyčajne nezaujímali. Možno niekde niečo rozkvitá a vôňa sa záhadnou hrou vzdušných prúdov dostala nad chodník pred inak slušným podnikom Jarmila. A ktovie, možno len vymáhači výpalného už konečne vyhodili do vzduchu tú parfumériu, aby si nikto nemyslel, že by sa znížili k planým hrozbám.
Každopádne Lanarda, hoci bol mestský človek, to dostávalo do romantickej nálady, akú nemal už veľmi dlho. “Nevadí, o dôvod viac, prečo neísť domov,” povedal si a pri najbližšej príležitosti odbočil do uličky, ktorou ešte nikdy predtým nešiel, smerom k prastarej priemyselnej štvrti. Nebál sa, nebol dosť triezvy.
Mesiac v splne mu osvetľoval cestu popod rozbitými pouličnými lampami. Lanard prekračoval kôpky muriva a omietky, opadanej z domov, ktoré postupujúce predmestie nechalo dávno za sebou. Občas mu pod nohami zaškrípali črepy z niekdajších okien. Rozvlnený asfaltový chodník prezrádzal, že niečo pod ním si čoskoro prerazí cestu ku svetlu. Z puklín pri obrubníku už vyrážali neduživé stebielka trávy… Ako si Lanard všimol, museli čeliť smrtiacemu prekvapeniu v podobe kaluží s dúhovo lesklými vrstvami oleja na povrchu, ktoré im dážď pravidelne splachoval ku korienkom.
„No čo, tráva si zvykne na všetko,” okomentoval ich ťažký osud a viac si ich nevšímal. Kráčal okolo výrobných hál, v ktorých sa už dávno nič nevyrábalo a so záujmom si prezeral vzory fľakatej mozaiky z tieňov, zhrdzavených rúrok, potrubí a zvyškov výrobných liniek, ktoré nestáli ani za rozkradnutie. Obrovské budovy v pokročilom stupni rozkladu odhaľovali svoje vnútornosti.
Jemný vánok primiešal do neidentifikovateľnej kvetinovej vône zopár chemických pachov z okolia a rozvŕzgal čosi, čo sa (podľa zvuku a Lanardovho posúdenia) na svojom mieste už nebude kývať dlho. Na pozadí toho zvuku… Áno, teraz to už vnímal celkom jasne. Hudba. Nežný ženský mnohohlas, spievajúci melódiu, ktorá sa presne hodila k atmosfére tej zvláštnej noci, vôni v uliciach a Lanardovej romantickej nálade.
Zvyšky opatrnosti v Lanardovom vnútri varovali: „Tu musí mať sídlo nejaká sekta. Od takých sa drž ďalej. Nech už pri svetle mesiačika robia akékoľvek veci, teba nemusia zaujímať. Čo keby si sa teraz vrátil domov, nie je to dobrý nápad?“
A Lanard, posilnený posledným dúškom romantickej nálady, odhodil fľašu a bez váhania odpovedal: „Nie, nie je. Komu by sa chcelo chodiť dneska domov? Tam hore žiaria úžasné hviezdy.“
Nepoznal súhvezdia, ale bol si istý, že dnes večer by ich dokázal pomenovať stovky… Náhle časť oblohy preťala biela čiara, na okamih príliš krátky, než aby si bol Lanard istý, že sa mu to len nezdalo. To bola asi padajúca hviezda, nie? Čo by si tak mohol želať…? Prianie sa hádam splní, aj keď sa vymyslí pár sekúnd po-
„Vystrieľať všetkých zasraných psíčkarov!” zaklial. Noha v poltopánke sa zaborila do čohosi mäkkého. Zakopol a skončil na kolenách medzi petržlenovou vňaťou a kolíkmi, po ktorých sa nesmelo šplhali širokolisté planty. Čosi bola vlahá a kyprá pôda záhradky, ktorá sa Lanardovi neprezieravo ocitla v ceste. Neoplotenej záhradky uprostred starej priemyselnej štvrti. Hm.
Vstal a z vlhkých fľakov na kolenách zotrel zvyšky hliny. Ako očarovaný kráčal ďalej, opatrne našľapujúc po cestičke medzi úhľadnými hriadkami. Za zeleninovou časťou boli záhony kvetov a popri stene malého domčeka rástla dokonca impozantná čerešňa. Lanardovi sa nechcelo veriť vlastným očiam. Dôkladne si ich pretrel.
Nepomohlo. Všetka zeleň ostala na svojom mieste. Rovnako krásna, rovnako prirodzená… A nespútaná. Táto zvláštna záhradka skrývala medzi čistými líniami hriadok kus divokosti džungle. Lanard nedokázal vysvetliť, prečo v ňom vzbudzovala podobné predstavy. Možno to bolo kvetmi, vyzerali príliš exoticky, takmer by povedal, že je na nich niečo dravé…
Omamná vôňa nočných ľalií mu zamotala hlavu. Lanardovi sa na chvíľu zazdalo, akoby spev vychádzal priamo z kalichov kvetov. Zvláštne. Akoby celá záhradka vzdávala chválu žiarivým hviezdam, akoby všetky tie nebadané pohyby, jemné zvuky a pachy na hranici vnímateľnosti tvorili spolu jediný celok, tajomný rituál… Akoby ho volali… Mimovoľne kráčal bližšie a bližšie k stromu. Listy sa vlnili vánkom ako striebristo zelené more, neúnavne bičujúce sivé a neústupné útesy mesta, živé more ovládané nepochopiteľným rytmom, more, čo túži expandovať, zaplaviť… Stonky sa zvíjali ako tá postava, víla, tancujúca divoký tanec po okraji Lanardovho zorného poľa… Postava?! Chcel otočiť hlavu, aby ju lepšie uvidel, nové putá ho však nepustili. Zrazu si uvedomil, že stojí priviazaný ku kmeňu čerešne. Okolo zápästí, členkov a celého tela ho tesne ovíjala nejaká liana, možno plotný plamienok. Lanard prepadol panike. Keď sa pokúšal vyslobodiť, drsné a pevné stonky sa mu zarezávali do kože. Nedokázal ich roztrhnúť ani silou všetkého zúfalstva. Než sa stihol rozkričať, ústa mu prikryla vília ruka, chladná, hebká, voňavá.
„Vezmem si od teba iba trochu krvi,“ zašepkala. „Ak si dosť silný, možno práve ty budeš prvý, kto prežije…“
Lanard, odjakživa skôr bledý, si v tomto smere nedával príliš veľké šance. Mal chuť niečo sarkastické poznamenať, ale slová mu uviazli v hrdle. Jej tvár bola vzdialená niekoľko centimetrov od jeho. Hlboké zelené oči, podmanivý úsmev. „Zem potrebuje teplú krv, mágiu, silu, aby sa uzdravila, aby navzdory jedom, ktorými ju napustili, mohla opäť a naďalej dávať život rastlinám… Presne takýmto nádherným kvetom…“
Presne takýmto nádherným kvetom, pre túto nádhernú vílu… Lanard sa prestal brániť. Pochopil. Jeho rozum by také čosi nikdy neprijal, ale rozum s tým predsa nemal nič spoločné. Lanard pochopil srdcom. Už vedel, že nesmie dopustiť zánik tohoto zázračného zeleného miesta. Uvedomoval si, aké je dôležité chrániť krásu. Kto by nevymenil všetku krv svojho tela za vôňu nočných ľalií?
Odraz šťastného úsmevu sa mihol po vyleštenom striebre. Ostrie sa blížilo ku krčnej tepne… Ruka sa zachvela a obradný nôž mäkko dopadol do trávy. Víla urobila váhavý krok späť.
„Dohodli sme sa, že s čiernou mágiou končíš,“ ozvalo sa odniekiaľ. „Alebo sa mýlim?“ Lanard mierne rozostreným pohľadom zachytil vo dverách domčeka vysokého muža. Nechápal.
„Miláčik, ty… nespíš?“ vykoktala víla. Démonickú Smrť so zamatovým hlasom, ktorý by ste nasledovali na kraj sveta, razom vystriedala prešľapujúca žena v pomykove, s výrazom nevernej manželky pristihnutej in flagranti. Lanard sa pomaly preberal z očarenia a jeho myseľ napĺňala hrôza. Kam sa to preboha dostal?
„Nie, nespím.“ Muž hovoril rozhorčene. „Hneď sa mi nepozdával ten tvoj čajík na dobrú noc. Čo si o sebe myslíš, krvavá lady? Že máš právo zabíjať nevinných ľudí?“
„On… Nemusel nutne zomrieť…“ Náhle prešla do urazeného protiútoku: „Ty si chcel viac stromov a rozšíriť záhradu. Mal by si vedieť, že to nejde len tak. Vždy treba niečo obetovať, keď-“
„Život človeka za život stromu? Nemáš v sebe kúska ľudského, divožienka! Také ako ty mali zmiznúť v stredoveku s temnými pralesmi. Nočné tance, čarovanie a obety… Ukojiť krvilačné chúťky, potom si umyť ručičky v rannej rose a nakoniec sa oháňať tým, že to vlastne robíš pre mňa!“
„A pre koho myslíš, že to robím? Pre koho, láska?!“ Teraz mala slzy na krajíčku. „Dala by som ti srdce, keby som nejaké mala. Lenže nemám. Tak prepáč!“ Odstrčila ho z prahu, s plačom vbehla do domu a zabuchla dvere.
Muž sa otočil za ňou, chvíľu zamyslene hľadel na kľučku a potom rozhodne vykročil k čerešni. Cestou zdvihol z trávy obradný nôž. Keď sa čepeľ zarezala do liany, Lanardovi sa naozaj uľavilo.
„Nenachádzam slová,“ začal vysoký muž, „ktorými by som ospravedlnil tento nepríjemný incident. Keby som vedel, čo robí po nociach za splnu,“ pohodil hlavou k domu, „nevydržal by som s ňou ani deň, to mi ver.“
Stonky plamienku popadali na zem. Rastlina sa nebránila. Dokatované zvyšky sa odplazili z dosahu noža. Vyslobodený Lanard si šúchal zápästia a zmohol sa na neisté: „Ďakujem…“
„Niet za čo. Ja som Derris.“
„Teší ma. Lanard. Ehm… Asi pôjdem, ak nemáš nič proti…“
„Trafíš z tejto štvrti bez problémov?“
„Áno, áno, nerob si starosti…“
„V tom prípade už len jediná otázka: Môžem ísť s tebou?“
Lanarda celá situácia privádzala do rozpakov. Ešte pred chvíľou mal doslova nôž na krku a zrazu ho tajomný záchranca žiada o doprovod k civilizácii. Bolo to príliš neuveriteľné. Lenže nezvykol odmietať prosby o pomoc. Tak neodmietol.
Spočiatku kráčali mlčky, chvatným a pravidelným krokom, ktorého tempo určoval Lanard. Chcel byť od toho divného miesta čo najďalej. Prešli voľným priestranstvom okolo hŕby vytrhaných dlažobných kociek k budovám. Kým steny výrobnej haly nezakryli posledný cíp záhrady, Derris sa neprestal obzerať.
Pokračovali šedou a hrdzavou krajinou ruín. Lanard už dávno vytriezvel z romantickej nálady. Kládol si otázku, čo vlastne predtým videl na pokrivenej estetike zaprášených ruín a nebezpečných pozostatkov zastaraných technológií. Celé to rozkladajúce sa prostredie mu začínalo naháňať strach. Hlučné praskanie úlomkov plastiku pod podrážkami zrazu znelo strašne neprístojne. Čo ak ich niekto začuje? Kovové konštrukcie sa hrozivo nakláňali. Čo ak im niektorá spadne na hlavu? Prečo ich ešte nikto nerozmontoval a nepredal na recykláciu? A vôbec, takéto miesta by mali čo najskôr zmiznúť z máp. Treba sem opäť priviesť život, ale normálny život, vyčistiť cesty, položiť nové chodníky, zrekonštruovať verejné osvetlenie, postaviť nové domy, úrady, obchody a bary, do ktorých by chodili normálni ľudia…
Mesiac v splne zakryli oblaky a zrazu takmer nebolo vidieť na krok. Len svetlejší asfalt chodníka a nevyspytateľné tmavé tiene okolo. Odkiaľsi spomedzi skladov sa ozvalo zavýjanie, až tuhla krv v žilách.
„Čo to bolo?“ hlesol Lanard. Proti strachu vo svojom hlase nemohol robiť vôbec nič. „V meste predsa nemôžu žiť vlci.“
Derris sa ovládal len o chĺpok lepšie: „Samozrejme. Nemali by tu dostatok koristi. Takého vlka neuživia potkany. A okrem toho, divoké zviera sa hneď neadaptuje na tunajšie vysoké dávky chemických látok. Potkany sa prispôsobovali celé stáročia, ale vlci…“
„Možno to bol nejaký zatúlaný hasky.“
„No, asi…“
Z opačnej strany sa v odpoveď ozval ďalší ťahavý hlas.
„Alebo vlkodlak,“ zasmial sa Lanard. „Ak som dnes naozaj videl vílu, ani by som sa nečudoval.“ Šibeničný humor zväčša v podobných situáciách pomáha na uvoľnenie napätia. Na Derrisovej tvári však vyvolal iba zadumaný výraz.
„Aké to vlastne je, keď s tebou zdieľa dom i záhradu jedna mytologická bytosť?“ spýtal sa. Zistil totiž, že zvuk ľudského hlasu, predovšetkým ľahkovážne konverzačný tón, ho v tej strašidelnej noci nesmierne upokojuje. Derris sa však dlho nemal k slovu. „No, ak je to príliš osobné, tak nič. Ale dúfam, že mi môžeš povedať aspoň, ako si sa sem dostal?“
„Prečo nie. Zdieľajúc so mnou takúto nebezpečnú cestu, máš právo vedieť, kto som zač. Hm. Možno ma dokonca poznáš. Derris Vagadeon – tretí a posledný z básnikov proti spoločnosti. Autor slávnej zbierky Drzé strofy. Čítal si?“
„No… Názov mi veľa nehovorí.“
„Áno, odviedli dobrú prácu. Stiahli ju zo siete päť minút po uverejnení.“
„Takže prenasledovaný básnik?“ usmial sa Lanard. Hoci on sám sa nikdy proti zákonom vážnejšie neprevinil, sympatizoal so všetkými, ktorí k tomu našli odvahu. A Derris vyzeral presne na ten typ „návrat k prírode“, akých sa pred vojnou potulovalo svetom plno. Grínpísáci – prišli na rad medzi prvými. Dnes ich už nevídať, ale Derris vyzeral na typický exemplár. Rozpustené tmavé vlasy, dlhá brada, voľný plátený odev a náramky zo suchých plodov. Najpresvedčivejšie však pôsobili jeho oči. Nenapodobiteľný zasnený výraz filozofa, ktorého s realitou spája puto príliš voľné…
„Všetkých básnikov proti spoločnosti dostali, len mňa nie. Skôr, než stihli čokoľvek podniknúť, som na protest proti porušovaniu mojich ľudských práv opustil civilizáciu a rozhodol sa pre osamelý život v súlade s prírodou…“
„Dobrý ťah.“
„No, na prvý pohľad to tak vyzeralo. Vytrhať dlažobné kocky, postaviť chatrč, rozorať zem… Lenže som nerátal so všetkými tými rokmi, čo do nej liali herbicídy. A z pôdnej mikroflóry tiež neostalo ani fň. Bol to krutý začiatok. Jedol si už niekedy potkany? Ja skoro. A to som inak vegetarián… Vieš si predstaviť. Všetko osivo vyšlo nazmar, ujal sa mi iba zmutovaný láskavec, ale tej múky nebolo ani na jeden bochník chleba.“
Mesiac vyšiel spoza mrakov. Lanard si v bočnej uličke všimol dva tiene. Len sa mihli krížom, pravdepodobne bežali paralelne s cestou poza sklady. Vyzerali celkom ako vlci. Chcel niečo povedať, ale prinútil sa pustiť to z hlavy. Určite sa mu len niečo zdalo. Hra svetla s ustupujúcim oblakom. Derris pokoje pokračoval v rozprávaní.
„Pripadal som si ako úplný idiot. Už som si myslel, že to budem musieť vzdať, keď prišla ona…“ Pri tom slovíčku sa nevdojak usmial. Hneď sa však ovládol. „Povedala, že máme spoločné záujmy. Pod jej rukami všetko rástlo rýchlejšie, než som sa ja stihol čudovať. Len vďaka nej som neumrel od hladu. A… vlastne som bol celkom spokojný. Dokonca šťastný. Vieš, mňa v skutočnosti vždy najviac ťahalo k prírodnej lyrike…“ Aby to náhodou neznelo ako náznak vďačnosti, alebo snáď ľútosti, dodal: „To som ešte nevedel, aká je cena.“
Lanard pokýval hlavou. Počas Derrisovho rozprávania sa mu celkom úspešne darilo ignorovať množstvo tušených nebezpečenstiev bývalej priemyselnej štvrti, aj najpravdepodobnejšiu odpoveď na otázku, kto asi zavýjal do tmy. Nechával sa unášať prúdom slov, prehodnocoval, čo by na Derrisovom mieste robil on sám… A predovšetkým, kráčal smerom k civilizácii.
„Si si istý, že ideme dobre?“
„Áno, samozrejme. Môj orientačný zmysel ma ešte nesklamal.“
„A nezdá sa ti, že tento komín sme už raz obchádzali?“
„Tu sú všetky komíny rovnaké.“
„Ja neviem…“
„A do pekiel!“
Pohľad, čo sa im naskytol, Lanarda načisto šokoval. Voľné priestranstvo, niečo na spôsob námestia, s hŕbou dlažobných kociek… a malým domčekom so záhradkou uprostred.
„Ehm… Keby sa mi to práve nestalo, neuverím. Pripadá mi fyzikálne nemožné, aby sme sa vrátili. Išli sme stále jedným smerom… Čo dodať.“
„Tá malá čarodejnícka potvora!“ Derris bol niekoľkými skokmi na hranici záhradky, kde sa cestička stretala s pôvodnou dlažbou. Rukami a nožom začal rozhrabávať pôdu. Po chvíli nadávania sa mu podarilo vytiahnuť na svetlo pokrútenú tmavohnedú vecičku. „Bludný koreň. Poistila sa. Keby sme ho nevytiahli, chodíme tu v kruhoch aj do súdneho dňa.“ Vrhol nenávistný pohľad na zatvorené dvere. „Poďme.“
Chvíľami to takmer vyzeralo, akoby išli začarovaným lesom. Hviezdny výhľad nad hlavou križovali siluety netopierov. Ulice boli zrazu užšie a z budov sa k prechádzajúcim načahovali „ruky“ odstávajúcich brvien, plechov a oceľových tyčí, pripravené strestať každú nepozornosť. Zo slepých okien podchvíľou hľadeli desiatky očí… Lanarda striaslo pri predstave, komu všetkému by mohli patriť. Raz ho dokonale vydesila svetielkujúca huba, ktorá na práchnivejúcom dreve vytvárala obrysy prízračnej tváre. Závidel obyčajným nočným pútnikom logickú nedôveru v nadprirodzené javy, hlučnú nádej, že strašidlá predsa neexistujú… Lenže v tomto svete fungujú bludné korienky. Neveril, že by tu práve strašidlá mali chýbať. Pozeral po očku na Derrisa. Ten už si na čary dávno zvykol a nevyvádzali ho z miery. Jedna vec ale naháňala strach aj jemu – zavýjanie neprestávalo. Naopak. Stále sa pripájali nové hlasy z iných končín.
„Svorka sa dáva dokopy,“ chvíľu sa nervózne smiali. Potom narazili na prvú kosť. Nedokázali vylúčiť, že je ľudská.
„Chce nás len vystrašiť,“ poznamenal Derris temne. „Nahnať späť ako ovce. Robí si nádeje, že zaklopem na tie jej dvere, ale mýli sa. Radšej nech ma rovno zožerú-“
Svorka sa rútila ulicou priamo na nich. Lovci s nenasýtiteľným hladom v očiach. Lavína mohutných tiel, ktorá sa zastaví len nad ďalším strhnutým kusom… Vyzerali príšerne, hoci to neboli vlci. Ale, ako neskôr povedal Derris, zdivení psi sú ešte horší.
„Hore!“ zvrieskol Lanard a už sa šplhal po kovovom rebríku najbližšieho komína. Neskôr si nedokázal spomenúť, ako k nemu dobehol. Derris to stihol na poslednú chvíľu.
Divokí psi stáli pri päte komína, ňufáky zdvihnuté k oblohe, akoby sa pokúšali stiahnuť ich dole aspoň pohľadmi. Človek sa neudrží nekonečne dlho. Raz budú musieť zliezť, alebo spadnú.
Úchyty rebríka v murive vyzerali dosť vetcho. Silnejúci vietor ich vystavoval jednej z posledných zaťažkávacích skúšok a Lanardovi navieval do očí a nosa prášok z omietky. Rebrík sa triasol, v márnej snahe ich v rámci sebazáchovy zhodiť, oni sa však šplhali vyššie a vyššie, s odhodlaním tvorov, čo už pred sebou nevidia inú možnosť.
„Úniková trasa s vyhliadkou,“ zaškľabil sa Lanard, keď stáli na streche.
„Ďakujem pekne za také vyhliadky,“ odvetil Derris a ukázal dole, kde stále vyčkávali chlpaté štvornohé postavičky.
„Neboj sa, však my ich strasieme,“ Lanard sa opatrne pustil po vlnitom plechu na druhý koniec strechy. Psi plavne obehli budovu. Ponad ich hlavy viedla riskantná cesta po starej a netesniacej rúre, dosť širokej, aby po nej človek prešiel, ale príliš úzkej, aby poskytla ilúziu bezpečia. Lanard tušil, že to nebude dnešná posledná ukážka akrobacie a v duchu sympatizoval s Derrisovou myšlienkou, o čo lepšie by potrubia slúžili ľudstvu, keby sa vyrábali hranaté.
Bolo nádherné zoskočiť opäť na pevnú zem. Už netreba trikrát obozretne vyskúšať materiál pred sebou, než sa človek odhodlá položiť naň nohu. Nečakaný poryv vetra už neznamená smrteľné ohrozenie. A hlavne, dolu už nečakajú žiadne rozškľabené papule. Podali si ruky, šťastní, že najhoršie už majú za sebou. Hrdí, ako sa elegantne zbavili „vlkov“. O to ťažšie ich zasiahlo následné zistenie, že v tomto ohľade sa kruto mýlili.
Bežali s vedomím, že ak niečo rýchlo nevymyslia, ostanú z nich pre budúce generácie iba obhryzené kosti. Netrénovaným ľuďom dochádza pri takom tempe dych po pár sto metroch, aj keď majú za chrbtom svorku krvilačných beštií.
Derris náhle zmenil smer – zamieril k okraju ulice, kde sa pri stene povaľovala hromada benzínových kanistrov. S rozbehom do nej kopol a podľa toho, ako sa väčšina s dutým rachotom rozletela po celej ulici, boli prázdne. Len niekoľko z nich vyzeralo nádejne. Derris jedným zatriasol… Ozvalo sa zašpliechanie, ktoré signalizovlo, že je plný aspoň do polovičky.
Odskrutkoval zátku a zavetril: „Nádhera!“ Začal kľučkovať po celej šírke ulice a za sebou hojne rozlieval benzín. „Toto veru havinkom voňať nebude!“
Lanard sa obzrel a vykríkol. Ako na zavolanie spoza rohu vyrazil prvý. Zacítil benzín, spomalil a s temným zavrčaním zastal. Zlostným a hladným pohľadom si premeriaval korisť. Medzitým dobiehali ostatní psi a za chrbtom vodcu čakali na rozhodnutie.
„Oheň! Sirky, alebo zapaľovač, rýchlo!“ volal Derris.
Lanard sa nervózne poplieskával na všetkých miestach, kde by mohol mať zápalky. Vedel, že nesmie vzhliadnuť, aby neprišiel o rozhodujúce sekundy, ale cez celú ulicu počul zavrčanie a potom štrkotavý zvuk, ako desiatky pazúrov narážajú do betónu. Klus, potom beh, stále zrýchľujú, až sa tie strašné zvuky zlievajú do jediného, vlci už majú mäso na dosah, nervózni a zúriví z benzínového pachu, jazyky vyplazené, zuby sa nevedia dočkať, kedy už zahryznú do hrdla obete…
Chvejúcimi sa rukami konečne vylovil zo zadného vrecka nohavíc zlisovanú krabičku s piatimi zápalkami. Pripadal si neuveriteľne pomalý a nemotorný. Nervy mal nadranc. Derris hodil prázdny kanister psom v ústrety, na skúšku otvoril ďalšie štyri a teraz prešľapoval kdesi pri stene. Najradšej by sa dal na útek okamžite, ale čakal na Lanarda. „Pohni pohni pohni pohni…“ šepkal si a podupával nohou. Prvá zápalka sa zlomila. „Bodaj ťa-!“ Len pokojne. Druhú. Tá už chytí. Chytí, pane bože, všakže chytí?
Chytila. Lanard ju hodil do benzínovej kaluže a rozbehol sa preč. Cítil horúčosť malého pekla, ktoré sa rozpútalo za nimi. Derrisov kanister asi nebol jediný, v ktorom niečo ostalo… Šialené zavýjanie trhalo ušné bubienky. Lanard bežal ďalej a ďalej, vôbec nevnímajúc bolesť v svaloch, rezanie v prieduškách, cestu ani Derrisa. Akoby sa už nikdy nemal zastaviť.
Oprel sa o špinavý múrik a klesol na kolená. Cez úplné vyčerpanie do jeho vedomia pomaly presakovala istota, že prenasledovanie skončilo. V ústach mal sucho a telo ako z handár. Ale inak sa cítil ako znovuzrodený.
Najprv si myslel, že má halucinácie z únavy. Lenže aj Derris sa znepokojene zahniezdil – obaja počuli to isté. Nočným vetrom priviate útržky melódie. Jediný osamelý ženský hlas, zúfalý, plný bolesti a žiaľu…
„Toľko smútku. Ja… nikdy som jej nechcel ublížiť.“
Na Lanarda už vílí spev nepôsobil. „Skoro ma zabila, nezabúdaj.“
„Ona za to nemô-… Prepáč.“
„Vieš, že aj teraz sa ťa snaží dostať naspäť.“
„Viem,“ hlesol a opäť sa započúval do vzdialenej piesne. Lanard hádal, či vzdoruje, alebo túži podľahnúť.
„Ešte som neodpovedal na prvú otázku, čo si mi položil,“ prehovoril Derris takmer pošepky. „Aké to je… Ono ti spočiatku strašne lichotí, keď ťa niekto bezhranične miluje… A robí ti to všestranne dobre, niekto zbožňuje tvoje básne a usmieva sa zelenými očami, niekto ti dôveruje… Potom máš tak trochu pocit moci, si nad vecou a ona nie…“ Skôr, ako dokončil vetu, spev ustal. Následovalo neznesiteľné ticho. Musel ho zaplniť slovami. „Bojíš sa, či ju nezneužívaš a keď o tom začneš premýšľať, prídeš na to, že si nemôžeš dovoliť stratiť jej náklonnosť, lebo bez nej ti hrozí hlad a smrť… Keď nie je šťastná, všetko vôkol chradne… Láska ako povinnosť… Naraz si uvedomíš, že ten, kto je v pasci, si vlastne ty sám…“
Lanard sa chcel práve opýtať, čo myslel tou pascou, keď zbadal vec, kvôli ktorej sa dokonca prinútil vstať. „Ty ho vidíš tiež?“
„Čo vidím?“
„Svetlo! A ešte jedno!“ Žiadna huba, tieto sa aktívne pohybovali. „Žeby bludičky? Aspoň vieme, ktorému smeru sa vyhnúť. A vôbec, poďme, kým ešte stojím na nohách, lebo nabudúce už by som na taký výkon nenazbieral sily.“ Lanard prekročil múrik a vydal sa opačným smerom, ako bludičky. Nečakal. Na Derrisa sa mu akurát nechcelo brať ohľad. Aj tak za všetky problémy môže on. Začínať si s vílou…
„Ááá!“ Vzápätí sa ozvalo plytké čľupnutie a zo zapáchajúcej odpadovej stoky sa vyvalil prúd najhnusnejších nadávok, na aké si Lanard momentálne dokázal spomenúť.
„Máme šťastie!“ zareagoval nepochopiteľne Derris, keď ho zbadal.
Lanard sa práve štveral hore na chodník. Klzké zárasty rias a siníc mu cestu nijak neuľahčovali. „Hovor za seba,“ odvrkol podráždene.
„Nie, sme zachránení, nechápeš? Vieš, ako sa deti vždy spoľahlivo dostanú zo začarovaného lesa?“
„Ty nie si mentálne celkom v poriadku.“
„Samozrejme. Vieš ako?“ nedal sa odbyť Derris a významne pokukoval na lesklú hladinu. „Čo ťa nikdy nepovedie do kruhu?“
Lanard zapojil predstavivosť a odrazu mu svitlo: „Potôčik?“ S novým optimizmom vykročili v smere toku.
„Dúfam, že to nebude končiť nejakou mrežou,“ povedal ironicky. Poredpokladal totiž, že bude. Tento svet mu za poslednú noc urobil príliš veľa priekov, než aby mu ešte dôveroval. Vedel, aká hlúposť je liezť do tej rúry. Zároveň mu však bolo jasné, že sa v tom smradľavom potôčiku radšej obidvaja utopia, než aby sa ho pustili. Cítili v ňom svoju poslednú najzúfalejšiu iracionálnu nádej.
Lanard išiel prvý: „Keby tam číhali nejaké zmutované potkany, budem kričať.“ Potom už radšej nerozprával. Kvôli zápachu sa snažil obmedziť dýchanie na minimum.
Liezlo sa mu príliš nepohodlne. Chrbát mal celkom stuhnutý, kolená otlačené a ruky pooškierané. Šaty mu skoro celé nasiakli odpornou tekutinou. Zmáhala ho únava. Občas by si najradšej ľahol a spal – hoci aj na mieste. Uvoľniť svaly, nechať celý ohavný svet odplaviť do zabudnutia… Mechanicky sa pohyboval dopredu, za predstavou oblohy na konci tunela, už o chvíľu, stačí len kúsok… Pred sebou nahmatal slizkú mrežu.
„Nie!!!“
Hystericky ňou zalomcoval. „Ja už naspäť nepoleziem!“ Sebaovládanie ho načisto opustilo. Bez rozmyslu udieral okolo seba. Chcel sa dostať von! Von! Narovnať sa! Neskôr nechápal, ako sa mohol v tom priestore otočiť, ale nejako sa mu to podarilo. Začal do mreže zúrivo kopať, nedbajúc na protesty svojich nôh. A mreža napodiv povolila. Keď vypadol z rúry do blata, musel sa z toho nejaký čas spamätávať.
Vyzerali ako dvaja bezdomovci. Dvaja normálni bezdomovci v normálnom svete. Lanard chvíľu iba stál. Pozeral na riečku, znečisťovanú vodou z priemyselnej štvrti, na jej bahnité brehy a riedky trávnik na druhej strane. Pozeral na paneláky s čerstvými grafiti, s napratanými parkoviskami, s muškátmi a petúnkami na balkónoch, s kontajnerami preplnenými smetím. Okolo prešla hliadka v policajnom aute. Asi každá druhá lampa fungovala. Niektoré okná ešte svietili. Lanard sa rozosmial a Derris sa k nemu z celého srdca pridal.
„Žijeme!“
„Dokázali sme to!!!“
Ozvena ich smiechu sa odrážala od panelových útesov.
„Ticho tam!“ zahulákal z niektorého okna rozospatý hlas. Derris s Lanardom na chvíľu naozaj stíchli.
„Hej, dokázali… Tak mi napadlo, či toto nebola jediná vec, ktorú som potreboval,“ začal Derris zamyslene.
„Prosím?“
„Ubezpečiť sa, že nie som väzeň a môžem kedykoľvek odísť… Aby som sa mohol slobodne vrátiť,“ uprel na Lanarda šťastný pohľad čerstvo osvieteného. Vôbec tým naňho neurobil dojem, ale to mu neprekážalo. „Vieš, tam v rúre… Chodili mi po rozume všelijaké veci. A povedal som si, že ak sa z toho dostanem, vrátim sa naspäť. Než si to rozmyslím. Áno, idem domov,“ povedal ako úplnú samozrejmosť. „Bolo mi cťou,“ zdvihol ruku na pozdrav, obrátil sa k rúre a začal do nej súkať svoje dlhé končatiny.
Tebe preskočilo? pomyslel si Lanard. Mal neodbytný pocit, že si Derris za svoje rozhodnutie bude ešte dlho nadávať. „Radím ti, vyspi sa. Nechaj si to prejsť hlavou,“ dohováral mu, ale grínpísák už nepočul. Alebo nechcel počuť.
„Derris, ty blázon!“ zavolal za ním. Rúra mu vrátila len tiché: „…blázon…“, nejaké čvachtanie a vzdaľujúce sa údery dlaní a kolien o kovové steny. Lanard rezignovane pokrčil plecami. Blázon… Možno. A možno aj nie. Možno, že naozaj nepatrí do tohoto sveta…
„Tak šťastnú cestu,“ prehodil a vydal sa okolo panelákov k najbližšej zastávke. Obloha od obzoru bledla. Čoskoro by mali začať chodiť prvé autobusy.
S poviedkou Útek do normálneho sveta sa jej autorka Zuska Minichová v roku 2001 dostala do finále literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa a získala za ňu aj cenu pre najmladšieho finalistu. CGR bola v rokoch 1991 – 2001 jedinou slovenskou súťažou zameranou na poviedky žánru fantastiky (súťaž CGR pretrvala do roku 2003, ale v roku 2002 začal prvý ročník súťaže Raketa, neskôr Cena Fantázie). O vznik CGR sa zaslúžil Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) a na organizácii sa podieľali najmä Ondrej Herec, Vlado Srpoň, Eva Kováčová, Jozef Svítek a ďalší. Porotu často tvorili renomovaní literárni kritici a spisovatelia. Pri príležitosti vyhlasovania výsledkov súťaže a odmenenia ocenených organizátori každoročne pripravili pre súťažiacich v Revúcej, rodisku Gustáva Reussa, trojdňový literárny seminár spojený s diskusiou s porotcami, stretnutím s laickou porotou – študentmi z revúckeho gymnázia, a rôznymi kultúrnymi akciami. Táto súťaž pomohla odraziť sa mnohým zo súčasných známych autorov fantastiky (napr. Jozef Girovský, Michal Hvorecký, Alexandra Pavelková, Marek „Hyena“ Eliáš, Rastislav Weber, Zuska Minichová – Stožická, Dušan Fabian a i.).
Poviedku Útek z normálneho sveta si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v zborníku Krutohlav 2001, antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže. Zuska Minichová, dnes Stožická, bola úspešná aj v ďalších súťažiach, publikovala svoje poviedky v časopisoch a antológiách. V roku 2001 bola spoluautorkou zbierky poviedok Mozaika rôznobežných ciest (recenzia), v roku 2007 jej vyšla zbierka Črepiny z oblohy a v tom istom roku i zbierka poviedok v poľskom jazyku Astralnia. V rubrike Protopero sa čitatelia už mohli stretnúť s jej poviedkou Lucka.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.