Bolelo ma ucho. Kto tú bolesť pozná, vie, o čom hovorím – išlo mi pol hlavy odstreliť. Tej pravej. Už dávnejšie som každé ráno vstával a mal som zaľahnuté v uchu, ale nevenoval som tomu pozornosť. Teraz sa mi to vypomstilo. Hrdinsky som sa snažil prežiť víkend a zniesť skutočnosť, že na uši pohotovosť v meste nie je. Ale v pondelok…
Ušná lekárka v nemocnici patriacej blízkej chemickej fabrike je vraj lepšia odborníčka, ako tí šarlatáni v meste. Za oknami ambulancie spleť rúr, komínov, fučiacich strojov a velínov plných elektroniky. A plno ľudí v jednotných montérkach, pohybujúcich sa po vytýčených trasách ako stroje. Ambulancia v podnikovej nemocnici je však tichá a na počudovanie v dnešnej dobe kvalitne vybavená. Niektoré prístroje a prístrojčeky sa mi zdali až futuristické, ale kto má poznať vymoženosti ušného lekárstva…
Doktorka bola príjemná dobre vyzerajúca mladá pani. Možno by som až povedal v istom zmysle príťažlivá. Jedna z tých \„štyroch z piatich lekárov\“, odporúčajúcich umývať si uši každý deň. Umývam si ich skoro každý deň, ale to jej nebránilo preflusnúť mi ucho nejakým zvláštnym prístrojom a ukázať mi, čím som ho mal zapchaté. Neveril som jej v zmysle kamarátovej slávnej vety na hodine fyziky pri jednom z pokusov: \„Vidím, ale neverím!\“
No dobre, ešte kvapky: \„Bude vás to chladiť a chvíľu budete cítiť mravenčenie v uchu…\“ Brrrr, zvláštny pocit, to mravenčenie. Ale potom prišlo poľavenie bolesti a všetko začalo vyzerať v poriadku. Kvapky som si mal kvapkať trikrát za deň, bola to taká olejovitá tekutina – načo si treba olejovať ucho som nepochopil, ale veď \„prvá zo štyroch z piatich lekárov\“ to určite vie lepšie.
Doma som si sadol za počítač, zapol svojho kamaráta Nea (tak ho volám odvtedy, čo ma ten predošlý – Morpheus – uhryzol plechom trčiacim namiesto napaľovačky a kúpil som si nový) a začal pracovať. Počul som však nejaký nový zvuk. Na pravej strane, tam, kde je myš, to klikanie bolo iné, ako predtým. Bolo plnšie, hlasnejšie, živšie – bolo to po dlhom čase skutočne klikanie myši, nie ako dovtedy… Sláva! Ucho lepšie počuje! Je opravené!
Opravené?!
Ubehol nejaký čas. Medzičasom som mravenčenie cítil každú chvíľu niekde inde. A každú chvíľu sa cítim lepšie a lepšie. Kde sú tie časy, keď som sa mal zle? Je síce pravda, že občas musím niekam nakvapkať olejovité kvapky, ale to je malá daň za apgrejd môjho ja na vyššiu úroveň. Dokonca odkedy som cítil mravenčenie v mozgu, dokážem sa mysľou spojiť aj s \„prvou zo štyroch z piatich lekárov\“. A aj s ostatnými apgrejdovanými. Je to skvelé, že časopis Fantázia mi za môj príbeh možno aj zaplatí tisícku, ak bude najlepšou poviedkou na tému \„biotechnológie\“ v ich tisíckovej súťaži…