 |
V týchto dňoch prichádza na knižné pulty román, ktorý zapĺňa jedno z bielych miest pôvodnej slovenskej fantastiky – polit-fiction Martina Juríka s názvom Projekt Zenta z vydavateľstva Marenčin. Na ochutnanie prinášame ukážku z knihy.
Anotácia
28. júna 1914 došlo v Sarajeve k atentátu na následníka trónu habsburskej monarchie – arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este. Útočník Gavrilo Princip vtedy strieľal zo vzdialenosti len niekoľkých metrov a – netrafil. Arcivojvoda sa onedlho stal rakúsko-uhorským cisárom. Za jeho dlhej éry došlo k dramatickému novému usporiadaniu monarchie i k prudkému rozvoju vedy a umenia. Dvadsiate storočie sa všeobecne považuje za storočie pokroku, mieru a prosperity. Po prvých úspešných pokusoch vyslať družicu na obežnú dráhu Zeme preniesli svetové veľmoci svoje súperenie v zbrojení na súperenie v kolonizovaní slnečnej sústavy. A tak sa stalo, že ako prvá zaviala na Mesiaci vlajka rakúsko-uhorskej monarchie…
Sto rokov po nevydarenom atentáte vydáva profesor dejín Karl Jetting z Prešporka provokatívnu knihu „Pomýlené storočie“, ktorá sa vzápätí stáva v celej krajine bestsellerom a spôsobuje šok. Jetting v nej totiž načrtáva vývoj histórie: ako by vyzeral svet, keby pred sto rokmi arcivojvodu v Sarajeve zastrelili? Jeho kniha znepokojujúco opisuje rozpad monarchie, mocenského zriadenia Západu i desivé a zničujúce vojny, ktoré menia svet od základov. Následky jej vydania siahajú až tak ďaleko, že sa dostáva do pozornosti Habsburgovcov. Jetting sa ocitne vo víre náhlych udalostí a postupne odhaľuje, že jeho kniha má akýmsi podivným spôsobom utajovaným projektom monarchie, nazvaným aj „Projekt Zenta“.
Ukážka z knihy:
Gavrilovi Principovi sa zdalo, že jeho život ubieha v zámerne spomalenom tempe. Spomenul si na návštevu biografu v Belehrade, kde videl zázračné pohyblivé zábery, premietané na obyčajnej obrovskej plachte. Úžas vtedy vystriedalo pobavenie, pretože sa pohybovali smiešne rýchlo a do toho hrala zmes tónov veselej hudby. Teraz sa udial pravý opak. Nohy ho niesli akoby nad zemou, sekundy sa naťahovali do večnosti. Utekal, ale neďaleké auto sa nechcelo priblížiť. Pravá ruka sa opäť zaborila do pravého vrecka nohavíc a ťahala z neho veľmi neochotne pištoľ, ktorú mu dal Danilo Ilič po návrate z Tuzly. Neveľký Browning FN 1910 mu sedel v dlani ako uliaty a Gavrilo ho ešte počas behu dvíhal pred seba.
Zbraň nemala zameriavač, preto cielil odhadom. Nachádzal sa od auta možno tri metre, keď sa mu pred hlavňou matne zjavili siluety vojvodcovského páru. Pás sivočiernej ocele sa mu pred očami chvel, vôbec netušil, kam mieri. Kútikom oka postrehol vydesený výraz vodiča, ktorý sa neprestával venovať vozidlu. Uvidel tiež tvár muža v uniforme a čiernom klobúku, ktorý zjavne stál na stupienku dverí. Vnímal, ako sa jeho sprvoti žoviálny výraz mení na vražedne mrazivý.
Gavrilo Princip sa dotkol spúšte a začal ju pomaličky tlačiť.
„Počkaj!“ rozľahol sa mu v hlave podivný hlas. Nedalo sa rozoznať, komu patril, či mužovi, alebo žene. Prvé, čo mu zišlo na um, bola jeho vlastná matka. „Gavrilo, počkaj! Nebudeš predsa strieľať na ženu, to by si nikdy neurobil!“
Mladík zaváhal, pohyb jeho ukazováka sa zastavil. Echo hlasu ešte stále doznievalo:
„Nebudeš predsa strieľať na ženu… nebudeš predsa strieľať na ženu…“
„Za Srbsko… za Juhosláviu…“ precedil takmer nehlučne cez zuby, aby si sám dodal rozhodnosti, „teraz alebo nikdy!“
Spúšť už stlačiť nestihol.
Oslepil ho jasný záblesk a bolestivo mu vnikol do mozgu. Asi po mne niekto strelil, stačil si pomyslieť, asi ma zrazili k zemi.
„Gavrilo…“ opäť ten zvláštny hlas. Zvláštny, lebo sa na matkin viac nepodobal.
„Gavrilo… otvor oči.“
Mladík opatrne sliepňal, tep mu neprestával tĺcť do spánkov. Zdvihol pravicu i s pištoľou do pol tváre, aby sa kryl pred svetlom. Pomaly, pomaličky nadvihol viečka.
„Kde to som? V nebi?“
„Rozhliadni sa, Gavrilo,“ nástojil hlas, „vyzerá to ako nebo?“
Zistil, že stojí po členky v blate. Všade, kam dovidel, sa rozprestierala pustatina z blata sivej a vyziabnutej zeme. Kam sa len zadíval, čneli z povrchu veľké mláky a priekopy plné zakalenej vody. Kde-tu sa zjavil suchý pahýľ stromu a horizont pretínalo niekoľko nekonečných brázd.
Len nedávno sa učil, že podľa astronómov takto vyzerá povrch Mesiaca. Sivý, mŕtvy, posiaty nespočetnými krátermi od zásahov meteoritov. Ibaže bez vody, bez pahýľov a bez ťaživo zachmúrenej oblohy.
„Je to potom peklo?“
„Vykroč ďalej, Gavrilo, pohni sa k jednej z tých brázd,“ velil hlas.
Vytiahol z blata robustnú bagandžu. Knísal sa z nohy na nohu, prešľapovalo sa mu neuveriteľne ťažko. Hneď si aj všimol prečo. Od hlavy až po päty ho zahaľovala vojenská uniforma, schovaná pod hrubým plsteným kabátom. Na chrbte pocítil objemný batoh.
„Kto som, čo sa to so mnou…“
„Kráčaj k brázde!“ neúprosne napomínal hlas.
Dotackal sa k tomu, čo sa z diaľky javilo ako dlhočizná ryha. Prestúpil potrhané a skrútené zdrapy ostnatého drôtu a nahliadol dnu.
Z brázdy sa vykľul hlboký zákop plný ľudských tiel. Kopili sa jedno cez druhé, mnohé bez končatín alebo potrhané na kusy. S desivým pohľadom ho zastihol aj príšerný zápach, až sa zatackal. Niečo ho však držalo, aby nepadol, aby nemohol odvrátiť tvár či zavrieť oči.
„Áno, Gavrilo, toto je peklo. Peklo na zemi.“
„Ale kde…“ jachtal zmätene.
„Nachádzaš sa neďaleko mesta Verdun, vo Francúzsku. Je koniec roka 1916.“
„Čo sa tu stalo…?“ bľabotal Princip a usiloval sa nepovracať a neodpadnúť.
„Vojna,“ odvetil tlmene hlas. „Vypukla najväčšia vojna všetkých čias. Pohltila celý svet a pohltila desiatky miliónov duší. Vojna, ktorú si vyvolal ty.“
„Ale ja, ale ja…“ kvílil mladík a zápasil s dvíhajúcim sa žalúdkom. Odrazu sa prudko vzniesol do vzduchu a hlava sa mu rozkrútila ako v závrati na kolotoči. Raz mal pred očami nebo, raz zem. Nebo-zem, nebo-zem, nebo-zem…
„Hľaď sem!“ kázal mu neúprosne hlas. Neviditeľné kliešte mu zovreli hlavu a svet sa prestal krútiť. Gavrilo Princip odrazu zočil moria, kde sa zrazili stovky obrnených kolosov. Uvidel pláne posiate vojakmi, skosenými guľometnou paľbou. Ďalšie a ďalšie krátery plné mŕtvol, telá trhané granátmi na kusy. Jeden ozrutný zákop sa tiahol naprieč planétou, hrdúsil ju a zabáral sa do nej čoraz hlbšie ako oprátka do krku obesenca.
„Takto skončí aj Srbsko. Zahynú státisíce tvojich krajanov. Muži, ženy, deti. A keď sa táto vojna skončí, z jej prachu povstane ďalšia, ešte strašnejšia.“
Mladík sa nestačil spamätať a už videl, ako desivo pôsobiace oceľové monštrá uháňajú po pláňach, ako státisíce pochodujú pod vlajkami, ktoré nepripomínali žiadnu zo známych krajín. Jedna s podivným zalomeným krížom, ďalšia celá červená s kosákom a kladivom. Celé mestá zmizli pod troskami. Železnice zvážali milióny ľudí do zlovestne pôsobiacich oplotených kolónií, kde mizli vo veľkých halách a menili sa na čierny popol, stúpajúci z komínov…
„Dosť! Dosť!“ kričal Princip, ale nikto ho nepočúval. Namiesto toho sa hlas nástojčivo držal svojej kázne:
„Vznikne aj Juhoslávia, o ktorej ty, Apis i mnohí ďalší toľko snívate. Vznikne na chvíľu. A to len preto, aby sa všetky národy v nej znenávideli a začali medzi sebou vraždiť. Keď sa rozpadne, zostane vám z nej len hnev, nevraživosť a pachuť krivdy.“
Vír nekontrolovateľných scén a zvukov vťahoval mladíka čoraz hlbšie. V hlave mu jeden záber striedal druhý, vynárali sa pohľady na zničené mestá, tie nahrádzali panorámy anonymných masových hrobov, ktoré zasa mizli v oslepujúcich výbuchoch, siahajúcich vo svojej hrôzostrašnosti až do nebies.
„Vojna, ktorá ukončí všetky vojny – mysleli si rojkovia. Namiesto nej však prišli nové a nové vojny, špirála násilia sa rozkrútila, kvety skazy klíčili do hojnosti. Rašili zo semiačka, ktoré si zasial ty…“
Gavrilo Princip viac nevládal odporovať. Bezvládne sa zmietal uprostred smršte vnemov, z ktorých sa mu každý ako bodák zbrane bolestivo zabáral do mozgu, vyrýval mu v ňom jeden zákop za druhým, až sa s ostatnými splietol do ostnatého drôtu, ktorý sa mu v podobe zvrhlej glorioly omotal okolo treštiacej lebky.
Ruky sa mu triasli, pery chveli, srdce prudko bilo.
Ani si nevšimol, ako sa opäť ocitol na Appel-Kai pri Latinskom moste, prekvapilo ho, že zvieral v dlaniach Browning a mieril ním na auto, ktoré stálo pár krokov od neho a kde bezradný vodič stále zúfalo lomcoval prevodovkou. Zmätene sa díval na čiernu hlaveň pištole a na scenériu pred jej ústím. Matne sa mu zamarilo, kým je a prečo tu stojí, kdesi v éteri a pachoch povetria zachytil obrysy vlastného poslania. Keď stláčal spúšť, netušil viac, či koná správne, alebo nie, netušil, čo práve dáva do chodu a čo zastavuje. Stratil kontrolu nad vlastnými nervami a jeho prst stlačil spúšť z čistej zotrvačnosti. Jediné, čo si Gavrilo Princip v danom momente uvedomil, bolo, že sekundy, ktoré predtým stratil, rozhodnú o osude celej planéty.
Arcivojvoda jemne stisol svojej manželke ruku. Nenápadne. Využil moment, keď sa na nich gróf von Harrach nedíval. Žofia opätovala stisk a usmiala sa naňho. Čo by si bez nej len počal? Zvlášť v podobných situáciách. Spoznali sa takmer pred dvadsiatimi rokmi v Prahe na jednom bále a len vďaka nej a svojim deťom dokázal nájsť skutočné chvíle pokoja a rovnováhy po vyčerpávajúcich ťahaniciach vo vysokej politike. Podobne ako dnes. Konečne sa ráno na vlakovej stanici opäť zvítali a cestou na radnicu po nich nejaký šialenec hodil bombu. Našťastie sa odrazila od rámu vozidla a arcivojvoda mal pocit, že ju dodatočne vykryl vlastnou rukou, aby ochránil svoju manželku. Výbušnina explodovala pri treťom vozidle a vážnejšie zranila len podplukovníka Merizziho. Toho následne previezli do vojenského špitálu a tam sa teraz kolóna uberala, na opačný koniec mesta. Následník trónu uprednostnil návštevu raneného…
„Prídeme do Sarajeva na návštevu a vítajú nás bombami! To je neslýchané!“ rozčúlil sa arcivojvoda hneď po príchode na radnicu a šokovanému starostovi uviazla reč v hrdle. Po slávnostných príhovoroch a ceremóniách ho Žofia opäť raz stisla za ruku a šepla mu, že všetko dobre dopadne. Na to jej len odvetil: „Zdá sa mi, že dnes ešte schytáme zopár guliek.“
„Nehnem sa od teba, kým budeš na verejnosti, to dobre vieš. Samého ťa nenechám,“ odvetila zanovito a žmurkla naňho.
On ju za to hltal pohľadom. Letné biele šaty, elegantný klobúk a ruža za opaskom jej pridávali na beztak prirodzenom pôvabe. Odkedy ju ráno vyzdvihol na vlakovej stanici a mohli sa po niekoľkých dňoch opäť raz vyobjímať, cítil sa neohrozene a sebaisto. Až do okamihu, kedy na nich atentátnik vrhol bombu. Smrti síce unikli o chlp, ale desivá predtucha, ktorá mu začala zvierať krk viac ako naškrobený golier uniformy, sa za nimi zakrádala ako lovec za svojou korisťou. Predstava, že by mali stratiť jeden druhého, mu ochromovala myseľ, privádzala ho do stavu zúrivej beznádeje.
Unikli smrti o chlp… a napriek tomu sa rozhodli pokračovať v programe. Po návšteve radnice arcivojvoda pristavil policajného kapitána Gerdeho a generála Potioreka a opýtal sa, či je vôbec rozumné jazdiť do špitálu, či radšej neukončiť návštevu. Predsa sa len obával o život manželky a túžil ju dostať do bezpečia. A obával sa veľmi, celý kvôli tomu tŕpol. Gerde, urastený Maďar s ráznymi pohybmi, tentoraz sklopil zrak a zaváhal. Následník trónu si všimol, ako už raz počas návštevy fabriky na tabak pred Potiorekom namietol, že s chabým počtom 30 – 40 policajtov nedokáže na trase do radnice zaistiť bezpečnosť takých dôležitých hostí. Preto potrebuje podporu vojenských jednotiek. Potiorek len odvrkol, že armáda im sotva pomôže, keďže všetci sú na manévroch, odkiaľ sa predsa arcivojvoda práve vrátil. Celú diskusiu začul aj šéf žandarmérie Bosny, generál Šnjarić. Skrútil si fúzy nahor, dal jednu ruku za chrbát a odkráčal k skupinke. Až keď si odkašľal, otočil k nemu Potiorek tvár:
„Čo je?“
„Keby sme žandárov aspoň rozostavili do kordónu pozdĺž trasy,“ vysvetľoval Šnjarić, „získali by sme aspoň akú-takú ochranu…“
Guvernérovi navrela na spánkoch žila a pohľadom drzého Srba krájal na kocky do guláša. Neznášal, ba priam nenávidel, keď sa z neho niekto z jeho podriadených usiloval urobiť neschopného idiota. A k tomu nejaký Srb. A to dokonca pred samotným následníkom trónu, ktorý sem prišiel na historickú návštevu a ctižiadostivému guvernérovi sa konečne naskytla príležitosť sa pred ním blysnúť a získať si jeho priazeň. Starý cisár pomaly dosluhoval a mladý mal pred sebou dlhé roky vlády. A Potiorek dobre vedel, že cesta k vrcholu moci vedie len po boku budúceho panovníka. Nikoho iného.
„Robte, ako som nakázal,“ precedil meravo cez zuby a nepatrným, ale jedovatým trhnutím hlavy obom naznačil, aby sa vyparili. Pevne dúfal, že arcivojvoda si nič nevšimol. Mýlil sa.
A nedávno pred radnicou sa situácia zopakovala. S tým rozdielom, že predtým rozhodný Gerde si hryzol do pery. Potiorek moment ticha okamžite využil, sebavedome sa vystrel a zahlásil: „Vaša cisárska výsosť môže pokojne cestovať ďalej. Osobne za to preberiem zodpovednosť.“
Vtedy sa gróf von Harrach posmešne uškrnul a okázalo sa postavil na stupienok dverí.
„Tak aspoň ja ochránim cisársku výsosť, keď už nikto iný,“ utrúsil a so šibalským úsmevom si vychutnával, ako Potiorekovi sčervenela celá tvár. To všetko si následník trónu všimol. Rád totiž venoval pozornosť podrobnostiam, ba dokonca prechovával záľubu v sledovaní detailov, ktoré sa iným prešmykli pomedzi prsty. Podľa nálady vedel nepríjemne vzkypieť a odniesol si to každý, kto zapríčinil čo i len najmenšiu chybu. Preto si okrem iného vyslúžil prezývku „vaša malichernosť“, ktorou ho mnohí neprajníci za jeho chrbtom nezriedka častovali. Aj to si, samozrejme, všimol. Rovnako ako skutočnosť, že guvernér pred odchodom z radnice všetkým oznámil pokračovanie trasy, iba vodičovi Lojkovi nenahlásil zmenu trasy k vojenskému špitálu.
Celá táto súhra udalostí mala za následok, že auto s následníkom pri Latinskom moste zle odbočilo a zostalo stáť na križovatke presne pred vchodom do jednej z kaviarní. A stálo tu už povážlivo dlho. Vodič medzičasom nervózne lomcoval prevodovkou, Potiorek si na ňom vylieval zlosť, von Harrach sa na ňom škodoradostne bavil a arcivojvoda stískal svojej manželke ruku a pri pohľade do jej očí zabudol na všetky nepríjemnosti, ktoré ich od príchodu do Sarajeva zatiaľ stretli.
Až kým sa na kaviarni nerozleteli dvere a nevybehol z nich nevýrazný mladík. A kým tento nenápadný mladý muž netasil z nohavíc pištoľ a necielil ňou presne na nich…
Vtedy sa na okamih zastavil svet. Zahľadel sa mieriacemu chlapcovi uprene do očí a po prvýkrát uvidel v očiach človeka niečo, čo bolo nepredstaviteľne mocnejšie ako on sám. Vlastný osud v podobe smrti. Absolútny koniec, poslednú oponu, memento mori…
Tušená úzkosť konečne vyústila do jasnej podoby.
Tak predsa… povedal si sám pre seba. Musím odísť. Opustiť ženu, deti, krajinu. Toľko práce začatej a nedokončenej a ja musím odísť…
Podrobnosti o knihe:
Názov: Projekt Zenta
Autor: Martin Jurík
Vydavateľ: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT
Rok vydania: 2014
Počet strán: 384
Väzba: pevná
Jazyk: slovenský
ISBN: 9788081143632