 |
Vo vydavateľstve „Artis Omnis“ vyšiel pôvodný román autora Jána Mrvu v žánri military science fiction s názvom Zoe. Z tejto knihy vám na ochutnávku prinášame dlhšiu ukážku.
Anotácia
Military sci-fi o bojovníčke s romantickou dušou.
Zoe je geneticky upravená mladá žena, ktorú na základe negatívneho posudku korporácie ZORIN vyradili z výcvikového programu. Po tom, čo sa korporácia rozhodla neúspešných adeptov zlikvidovať, dievčina vďaka svojim úžasným regeneračným schopnostiam prežila vlastnú smrť a podarilo sa jej ujsť. Na ceste štvanca sa stretáva s láskou, smrťou i zradou a jej citlivá, neskúsená a trochu naivná duša všetky okolité udalosti intenzívne prežíva. Život jej komplikuje i politická situácia nanovo rozdeleného sveta, prednedávnom zničeného atómovým plameňom, a hlavne samotná korporácia ZORIN, ktorá sa ju snaží dolapiť.
POZOR: Obsahuje násilné a sexuálne scény!
Ukážka z knihy Zoe
„Hej, John…“
„Čo zas?“
„Znova je tu. Chodí sem každý deň.“
„Aby to šľak trafil,“ zašomral major Vernon namosúrene a vstal z kresla. „Poď so mnou, Theo. Prečo ju sem vôbec vpúšťate?“
„Ehm…“
Major Vernon i kapitán Tristin vstúpili do prijímacej kancelárie svojej
spoločnosti Blue Ravens, ktorá sa oficiálne zaoberala poskytovaním
bezpečnostných služieb. Na stoličke sedela mladá žena, rozkošná
blondínka v koženej bunde. Z belasých očí jej vyžaroval smútok,
no zároveň silné odhodlanie.
„Allisonová, čo tu zas robíte? Už som vám vravel niekoľkokrát, že vás nemôžeme vziať.“
„Pán major, prosím vás… mám výcvik, dokážem…“
„Výcvik? Aký? Neslúžili ste ani v armáde, ani v súkromnej bezpečnostnej sfére. Ste iba hlúpe dievča, ktoré si myslí, že vojna je hra.“
„Nič o mne neviete a už ste ma stihli odsúdiť.“
„Dobre. Predpokladajme teda, že naozaj niečo ovládate. Ale to ma nezaujíma. To môže povedať každý! Takých ako ste vy sú plné cintoríny. Máte skúsenosti? Výcvik nestačí!“
„Ako vám mám dokázať svoje kvality, keď si ma nechcete ani len vypočuť?!“ odsekla vyčítavo.
„Vy ste ale drzá,“ zamračil sa Vernon, podišiel k oknu a so zvrašteným obočím tuho rozmýšľal.
Kapitán Tristin zatiaľ pozorne sledoval jej tvár. Skúmal ju, analyzoval, skúšal prečítať jej povahu. Je neoblomná, smelá a odhodlaná. Možnože by sme ju predsa len mali vyskúšať…
Vernon zvykol vo vrecku nosiť drobnú dózu s liekmi na zníženie krvného tlaku. Vzal ju do pravačky, chvíľu sa s ňou pohrával, zrazu sa zahnal a šmaril ju po dievčine.
Jej ruka vystrelila a zovrela sa v päsť. Prsty povolili a odkryli plastovú nádobku, ležiacu na dlani. Položila ju na stôl.
„No dobre, reflexy máte. Ale to stále nič neznamená.“
Zoe sa nepokojne zavrtela. Prišla o všetky tromfy.
Ako ich teraz presvedčí, že tú prácu potrebuje? Ako sa má pustiť do boja so ZORIN RESEARCH a Štátnou bezpečnosťou bez toho, aby získala skúseností? Pravdu o sebe im povedať nemôže, v lepšom prípade by ju vysmiali, v horšom udali. Zrak jej padol na malú vázu s umelým kvetom.
Odrazu sa odsunuli dvere a trojicu prerušil vstupujúci muž v uniforme a útočnou puškou na pleci – urastený blondiak s ostrými severskými rysmi a strniskom na tvári.
„Zdravím, dôstojníci.“
„Pozrimeže, poručík Jorgensen.“
„Prišiel som prekonzultovať ten nepríjemný problém,“ poznamenal a obrátil sa k Zoe. „A vy tu čo robíte, slečna Allisonová?“
„Chcem tu pracovať.“
„Vážne? A prečo? Teraz, keď ste zachránili Wrighta, vás čaká skvelý kariérny postup.“
Major s kapitánom sa na poručíka spýtavo zahľadeli.
„Vy sa poznáte?“
„Áno. Stretli sme sa pred troma týždňami, pri útoku Zeleného Úsvitu na tunajšiu rafinériu. Videl som, ako zneškodnila tú teroristku. Kesslerovú.“
„Zneškodnila?“
„Hej. Dodatočne som si pozrel záznam z bezpečnostnej kamery. Chvíľu sa mlátili, potom sa dostala k zbrani a postrelila ju do nôh. Skvelá práca.“
„Hm… vidím mladá dáma, že ste plná prekvapení,“ dodal major uznanlivo. Zoe sa na Jorgensena usmiala, ďakujúc v duchu za jeho príchod.
Major sa opäť zamračil.
„Theodor, choď s poručíkom prebrať ten včerajší incident.“
Tristin prikývol a pobrali sa s Jorgensenom do vedľajšej kancelárie.
„Ste veľmi vytrvalá. Nemôžem povedať, že mi to neimponuje. Ale pochopte ma. Naša práca, to nie je hranie sa na vojačikov. Tu ide skutočne o život. Nedávno sme prišli o dvoch ľudí.“
„Ja si to uvedomujem, pán major.“
„Určite? Na hraniciach s Novým Texasom neustále pribúdajú incidenty. Západná Únia neriskuje životy svojich vojakov. Špinavú prácu tam robíme my, kontraktori. Zahynúť môžete v jedinom okamihu.“
„Áno, pán major…“ sklopila oči.
„Áno, pán major… prečo chce také pekné žieňa zbytočne zahodiť svoj život? Kebyže ste mojou dcérou, prehnem vás cez koleno a riadne vám naložím na zadok.“
Zoe naňho previnilo pohliadla. Statný päťdesiatnik s prešedivenými vlasmi, na temene riadne preriedenými, nervózne klepal prstami po stole. Husté obočie, prenikavý zrak, veľký nosisko a široká sánka jej pripomínali statného leva z jednej rozprávkovej knižky.
Veterán občianskej vojny, ktorý spoločne s kapitánom Tristinom založil malú bezpečnostnú agentúru. Bol trochu pri tele, ale tak už to s vojakmi mimo aktívnej služby chodí.
„Majte rozum. Odíďte a už sa sem nevracajte, dobre?“ uprel na ňu prísny pohľad.
Allisonová opäť pozrela na bielu vázičku. Niečo jej napadlo, ale musela nájsť odvahu vysloviť to. Zhlboka sa nadýchla a mierne chvejúcim hlasom prehovorila: „Stavím sa s vami o sto dolárov, že túto vázu trafím vo vzduchu dvakrát po sebe, než dopadne na zem.“
„Ha! Vás neodradí nič! Ja sa z toho asi poseriem!“
„Požičajte mi tisícdeväťstojedenástku a predvediem vám to!“ zvolala neoblomne.
Práve vtedy sa vrátil kapitán Tristin, chudý a šľachovitý muž s veľkou jazvou cez celú tvár a odstávajúcimi ušami. Pri troche predstavivosti sa ponášal na prešibaného kojota. Vernon mu ihneď vyklopil, čo mu tá bláznivá blondínka navrhla.
„Nuž… okej, veď nech sa ukáže,“ zasmial sa.
„To už aj tebe šibe?!“
„John, ber to z tej lepšej stránky. Budeš o stovku bohatší.“
Zoe sa lišiacky uškrnula, veci sa začali uberať správnym smerom.
„Dobre. Zajtra o ôsmej ideme na strelnicu. Som zvedavý. Ak vyhráte, dostanete odo mňa a od Thea po stovke a prijmeme vás, keď tak túžite po smrti. Ale ak prehráte, už sa tu nikdy, opakujem NIKDY neukážete. Je vám to jasné, slečinka?“ zdôraznil major.
„Je mi to jasné, pane.“
„Takže zajtra o ôsmej.“
Zoe sedí doma na stoličke a zachmúrene pozerá cez oblok. Opäť začína popŕchať, kvapky vody pomaličky stekajú po oknách a zanechávajú za sebou mokré cestičky. Od Adrianinej smrti ubehli takmer dva týždne…
Nevdojak sa smutne pousmiala nad vrtkavosťou osudu. Do pavilónu T ju upratali pre nadmernú citlivosť a neschopnosť zabíjať. A teraz vstupuje k žoldnierom.
Potrebuje sa zoceliť, citovo vyprahnúť. Snáď jej banda kontraktorov dodá dostatok guráže, toľko potrebnej na pomstu. Už predsa nemá šestnásť, je dospelá a zvládne to.
S láskou sa dotkne hodiniek od Adriany. Okrem spomienok je to jediná vec, čo jej po nej ostala. Sú z titanu, nerozbitné a pevné, no zároveň krásne, elegantné a vkusné. Stačí ich iba raz za čas opatrne natiahnuť.
Na druhý deň, presne o ôsmej ráno, Zoe stála pred verbovacím strediskom Blue Ravens. Malý, nenápadný domček na juhozápade Billings – nik by si nepomyslel, že sa v ňom nachádza náborová kancelária pre žoldnierov.
Dievčina pociťovala veľkú nervozitu. Akoby sa vracala v čase, veď ju takmer po celý život trénovali na špinavú robotu. Nechcený návrat ku koreňom… cítila silný odpor, najradšej by odtiaľ zdupkala, ale niet cesty späť. Musí zaútočiť, pomstiť Adrianu.
Brána sa odsunula a na cestu vošlo nákladné vozidlo s kapitánom Tristinom za volantom. Spolujazdec Vernon jej naznačil, nech nastúpi na korbu. Allisonová prešla na koniec auta, keď ju zrazu zdrapili za ruky akýsi chlapi a vtiahli dovnútra.
„Pozrime sa, aké kuriatko!“ zarehotal sa vysoký mocný chlapík a prebehol jej prstami po vlasoch. Zoe uhla…
„Heh, počul som, že vraj chce ísť medzi nás!“ nenechal sa zahanbiť štíhly muž, sediaci vedľa.
„No, dalo by sa povedať, že už medzi nami je,“ doplnil vysoký a pritisol sa k nej.
„Hej, Drake, Hammer, prestaňte s tým!“ ozval sa nenápadný kovboj v klobúku, uvelebený naproti.
Zoe sa zahľadela do jeho vážnej tváre a okamžite jej svitlo, že tejto bande šéfuje. Ostatní muži sa správali viac-menej pokojne, zavše sa zasmiali alebo na ňu žmurkli, v každom prípade sa situácia po intervencii veliteľa utíšila.
Dievčina si všetkých prísediacich nenápadne, no veľmi pozorne obzrela. Sedelo ich tu osem, každý z nich mal obuté ťažké vojenské topánky z kvalitného materiálu a olivovo-zelenú uniformu. Napriek tomu vojakov príliš nepripomínali. Neustrojení, neoholení, vyzerali skôr ako partia kamarátov, čo ide na lov jeleňov… s útočnými puškami.
Opäť si potajme premerala charizmatického chlapa s klobúkom na hlave. Črty jeho tváre ostro vystupovali ako soche zámerne otesanej nahrubo. Sánku mal širokú, mocnú, na lícach, brade a krku mu rašilo trojdňové strnisko. Páčili sa jej jeho pekne vykrojené pery i nos, v minulosti určite niekoľkokrát zlomený. Ale jeho pohľad, ten ju fascinoval najviac. Diskrétnosť bola razom preč, dievčina nedokázala odtrhnúť zrak od jeho šedých, prenikavo chladných očí.
Hypnotizuje ju, cíti sa pred ním úplne nahá, akoby jej hľadel priamo do duše, bez pohnutia, bez žmurknutia. Prečítal ju. Zoe sa začína chvieť, z čela sa jej skotúľa kvapka potu. Takéto niečo ešte nezažila. Má strach, je očarená, no vydesená zároveň. Vtom sa spamätáva, rýchlo skloní hlavu a opäť vníma veselú vravu navôkol sediacich kontraktorov.
„Ben, podaj jej pilulku,“ prikázal veliteľ jednému z podriadených.
Ten neváhal a z torby vybral priesvitnú tabletku žltkavej farby. „Prehltni
to,“ ponúkol ju a zároveň jej podal fľašu
vody. Spýtavo sa naň pozrela. „Je v tom špeciálna chemikália, ochráni
sluchové bunky pred akustickou traumou. Vždy to berieme pred výcvikom alebo
akciou. Myslel som, že to poznáš.“
„Ach, áno. Spomínam si,“ zaluhala a tobolku zhltla.
Videla to po prvý raz, vo výcvikovom tábore ZORIN RESEARCH adeptom nič takého nepodávali. Na rozdiel od inštruktorov vraj ochranu sluchu nepotrebovali.
Popraskanú asfaltku dávno vystriedala poľná cesta, vedúca pomedzi nízke kopce. Akonáhle nákladiak zastavil, žoldnieri spolu so Zoe vyskákali von. Následne vystúpili aj Vernon s Tristinom.
„Dobre, chlapi, rozíďte sa na miesta. Viete, čo máte robiť. Allisonová, vy poďte so mnou,“ prikázal Vernon a naznačil Tristinovi, aby ich nasledoval.
Zoe sa rozhliadla. Nachádzali sa uprostred neznámej pustatiny, na akomsi cvičebnom polygone. Rozsiahlu plochu pokrývali zvyšky terčov, všimla si rôzne vzdialené palebné stanovištia, obďaleč sa povaľovali rozstrieľané vraky áut. V pozadí sa týčil veľký, niekoľkoposchodový barak, pravdepodobne slúžil na nácvik prepadových akcií v interiéroch.
„No poďte,“ posúril ju major a spoločne vykročili, zatiaľ čo sa ostatní rozbehli k budove.
Dôstojníci ju viedli do oddeleného priestoru, chráneného vysokými železobetónovými stenami. Kapitán v dlani zvieral drevenú debničku, major držal plastovú vázičku. Theodor položil debničku na stôl.
„Prosím.“
Zoe veko zvedavo otvorila. Na semišovom čalúnení sa povaľoval rám,
záver, vratná pružina, hlaveň a ostatné diely rozobratej
tisícdeväťstojedenástky. Oni ma skúšajú, dovtípila sa, bez slova chytila
hlaveň a pozrela skrz. Privítal ju zrkadlový lesk ľavotočivého vývrtu
so
šiestimi drážkami.
Skvelé, pomyslela si a pustila sa do skladania. Bola rýchla, jej prsty si okamžite spomenuli na nacvičené pohyby, dokázala by to aj poslepiačky. Nakoniec do pištole vsunula plný zásobník a položila ju na stolík.
„Dobre,“ pochválil ju Vernon a nasadil si elektronický chránič sluchu. Dievčina si všimla, že presne taký typ používali aj inštruktori v tajnom tábore. Musela to byť riadne drahá vecička, veď šlo o sofistikovanú technológiu z doby predtým.
Tristin spravil to isté a jeden kus podal Allisonovej: „Nasaďte si to.“
Bez slova ho poslúchla.
„Môžem si streliť dve-tri rany na nástrel?“ opýtala sa.
„Iste, do toho,“ súhlasil major a s maximálnym záujmom ju sledoval. To, ako rýchlo dokázala zložiť zbraň, ho príliš neinteresovalo, zaujímal sa hlavne o manipuláciu. Neušiel mu jediný jej pohyb. Zoe vzala pištoľ a natiahla záver. Ukazovák stále držala položený na ráme mimo spúšte, dávala pozor, aby ani len mimochodom nenamierila mimo palebné pole. Vernon si toto všetko všímal.
Asi dvadsať yardov od nich ležala medzi rozstrieľaným bordelom deravá plechovka. Jedna z mnohých. Zlatovláska zovrela zbraň a zaujala palebný postoj.
Ozvali sa dva rýchlo za sebou idúce výstrely, plechovka odletela… Tristin uznanlivo pokýval hlavou, no Vernon na sebe nedal nič znať.
„Môžeme začať?“
„Áno, som pripravená.“
Major vázu ešte včera náležite upravil. Na dno nalepil kúsok olova, aby ju trochu zaťažil a mohol zahodiť čo najďalej. Schmatol ju za zúžené hrdlo, ako ručný granát nemeckej výroby, významne Allisonovej pozrel do očí a so sarkastickým úsmevom šmaril gýčovitý predmet do priestoru.
Zareagovala bleskovo. Dve rany tresli za sebou tak rýchlo, že takmer zazneli ako jedna. Vázička však nerušene pokračovala v lete.
„Heh, netrafili ste!“ zasmial sa dôstojník so zadosťučinením.
Dievčina zaistila zbraň a položila ju na stôl.
„Nemáš pravdu, kamarát. Trafila. Lietali z toho kusy plastu,“ namietol Tristin, „teraz sme obaja o stovku ľahší.“
Zoe pokorne sklonila hlavu. Major na kapitána nedôverčivo pozrel a rozbehol sa za sporným predmetom.
Keď si na mieste dopadu vázu obzeral, neveriacky krútil hlavou. Dva priestrely, umiestnené tesne nad sebou − nemohlo ísť o šťastie ani náhodu. Zodvihol to a pomaličky sa vydal k stolíku.
„Dočerta… zasiahli ste. Také niečo dokáže len Alex Van Bruggen,“ povedal prekvapene.
„Kto je to?“ spýtala sa.
„Mali ste možnosť spoznať sa. Ten chlapík s klobúkom. Veliteľ trinástej čaty, ku ktorej budete pridelená,“ odvetil namiesto Vernona Tristin.
Striaslo ju. Spomenula si na jeho uhrančivé oči černokňažníka, prebodávali ju ako dýka…
„Len pokoj. Je to skvelý chlap. Najlepší, akého máme. Je to pre vás veľká česť, že o vás stojí.“
„Čože?“
„No áno. Vravel, že ak to dokážete, chce vás do svojej jednotky. Inak vraj nepredĺži kontrakt,“ zdôraznil Tristin odpoveď nadvihnutím obočia.
Podrobnosti o knihe
Názov: Zoe
Autor: Ján Mrva
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Žáner: military, science fiction
Väzba: brož.
Počet strán: 464
ISBN: 978–80–89718–12–2
Súvisiace linky
Pozvánka na krst slovenskej military sci-fi: Zoe
Zoe: Recenzia od Mariana Kubicska