Predstavujeme - Michaela Ella Hajduková: Tajomstvo tvojho rodu

Tajomstvo tvojho rodu - obálka

Koncom roka vyšla vo vydavateľstve Artis Omnis kniha Tajomstvo tvojho rodu autorky Michaely Elly Hajdukovej. Z tohto románu plného napätia, tajomstva a romantiky vám prinášame ukážku.


Anotácia

Adriana Langová pracuje ako redaktorka časopisu Živé dejiny. Miluje záhady a kvôli skvelým článkom neváha prenocovať na tajomných miestach. Téma, ktorú si tentoraz vyberie, prevráti jej život hore nohami. Privedie ju na miesto, kde prestane rozumieť samej sebe, kde ju klamú všetky zmysly a kde netuší, čo je sen a čo skutočnosť. Ako to, že pozná reč, ktorá jej má byť cudzia? Kto je ten nevšedný muž, čo žije na tajuplnom hrade v horách? A prečo ju tak neodolateľne priťahuje? Akoby to nestačilo, Adriana sa zamotá do príbehu starého rodu a vôbec netuší, že je ohrozený jej život. A nielen ten jej…


Ukážka

Tmavé mraky viseli príliš nízko, keď som stála na drevenej ochodzi severnej veže. Určite začne snežiť. Pritiahla som si čierny sveter tesnejšie k telu, ale aj cez hustú vlnu som cítila chladivý vietor. Bol iný ako u nás, všetko tu bolo iné ako u nás. Ešte pred pár týždňami som ani len netušila, čo ma čaká na tomto mieste, tak dokonale skrytom vo svojom záhadnom kúsku zeme.

V každom prípade som prestala rozoznávať hranice medzi realitou a snami.

Stála som síce chrbtom, ale pred očami som stále mala tú zvláštnu izbu, ktorú som práve objavila… A tiež tú ženu… dievčinu. Obraz skrytý v útrobách prastarej skrine, akoby ju chcel niekto schovať pred svetom. Alebo aj sám pred sebou…

Na tvári som pocítila prvé snehové vločky. Bolo ich stále viac, ale ja som ďalej stála, neschopná odísť, hoci som tušila, čo príde.

„Oriana!“ Vzduch preťal hlas. Zúfalý, strašidelný mužský hlas. „Oriana!“ Neznámy kričal do zachrípnutia a ja som sa zachvela. Nedokázala som sa pohnúť, akoby ma zovreli nejaké silné ruky a držali na mieste. Stále kričal to meno, hlas sa mu odrážal od kamenných múrov a vracal sa späť. Krútil sa v ľadovom víre vetra. A nakoniec som počula len plač. Neutíchal, vietor ho niesol vzduchom ďalej a ďalej.

Nebolo to prvýkrát, čo som tento hlas počula. Nebolo to prvýkrát, čo som tu zažila veci vymykajúce sa zdravému rozumu. Ešte stále som si však nezvykla. Naháňala som záhady celý život, ale táto jedna mi nedala spať. Hm, spať… Vlastne som už nevedela, kedy bdiem a kedy spím.

Tak ako teraz.

Naozaj som nevedela, do čoho idem. Ale kládla som si inú otázku. Ak by som to vedela, prišla by som? Jedna časť vo mne však šepkala tiché, ale rozhodné áno.

Po rýchlej sprche som sa posadila do kresla pri okne a dívala sa von. Znovu pršalo. Peleš na mňa urobil neuveriteľný dojem, ale z mysle mi neschádzala najmä tá záhadná fotografia, ktorá mi pripomenula môj sen. Čo to bol za dom a odkiaľ ho poznám? Kde som ho už videla? A čo tá žena, ktorá mi bola zvláštne blízka, až ma spomienka na ňu dojala? Privrela som oči a upriamila všetky svoje myšlienky na ňu. Mysli, Adriana, mysli!

A potom to prišlo…

Detský smiech v mojej hlave. Veranda. Kdesi z dna môjho podvedomia sa vynoril obrázok. Malé dievča v sviatočných šatách s bielymi bodkami hompáľa nohami na prútenom kresle. Smeje sa. Ktosi jej zapletá druhý vrkoč a čosi jej rozpráva. Dievčatko sa smeje. Obraz ženy vedľa je slabý, rozmazaný ako z prchavého sna. Je staršia. Tep sa mi zrýchľuje, dych tiež a do očí sa mi tisnú slzy. Neviem prečo. Ten pocit stále silnie. Aluzina… to slovo mi vyrazí v hlave a opakuje sa dokola. Aluzina… To dievčatko som ja, mohla som mať asi šesť rokov. Aluzina je lesná žienka. Ktosi mi rozprával o nej rozprávku… Lapám po dychu, tisnem k sebe zatvorené viečka. Som blízko, cítim to!

V hlave mi vytryskne vodopád slov v rumunčine, všetkým rozumiem.

Moja starká! Žena zo sna.

Drevená veranda – čiernobiela fotografia jej domu v malej dedinke v rumunských horách. Bože, ako som na ňu mohla zabudnúť! Jej strieborné vlasy, rozprávky, reč, ktorú ma učila…

Posteľ. Ráno… mám znovu sedem a na sebe svoju obľúbenú nočnú košeľu s mesiačikmi. Necítim kakao, ktoré mi pripravila vždy, keď som u nej ostala spať. Otočím sa a počujem krik. To kričím ja! Kričím tak, až mi zalieha v ušiach. Leží vedľa mňa, oči otvorené dokorán. Bezvládna ruka na vankúši. Nehybná.

V sekunde sa mi všetko vracia späť, prudko vstávam a bežím do kúpeľne. Všetko, čo som dnes zjedla i vypila, musí von. Cítim, ako mi stúpa teplota a neovládam svoj dych.

Sedím opretá o studené kachličky a po lícach mi tečú slzy. Zabudla som, zatlačila ju na dno myšlienok. Ale ako sa to mohlo stať? Dýcham zhlboka a vstávam.

„Mami? Ahoj, to som ja.“ Pozná ma po hlase, vie, že niečo nie je v poriadku.

„Niečo sa deje však?“ opáči opatrne a čaká.

„Ja som si spomenula.“

Zarazila som sa a otočila stránku naspäť. Skutočne prešiel mesiac, kým sa Julia vrátila k svojmu denníku. Navyše, jej krasopis sa zmenil na celkom iný, roztrasený, akoby písala príliš rozrušená. Ponorila som sa teda do čítania.

Deje sa to už príliš dlho a ja netuším, ako to vyriešiť. Modlím sa každý večer, ale nič nepomáha. Náš život sa v priebehu krátkeho času veľmi zmenil. Mirceov stav sa zhoršuje každým dňom. Často ho nachádzam sedávať v kresle pri kozube, so zvláštnym výrazom v tvári. Nehovorí so mnou, s nikým, akoby spal s otvorenými očami. Vydrží tak sedieť celé hodiny, rukami pritom pevne zviera okraje kresla. Trpí, vidím to na ňom, ale nič mi nechce povedať. Je tichý, v poslednej dobe uzavretý do seba. Často sa zamkne v knižnici a niečo stále kričí. Akoby s niekým bojoval. Pýta sa: Čo odo mňa chceš? Nechaj ma na pokoji! Ale pritom vchádza do miestnosti sám. Vari sa naozaj pomiatol na rozume? Zvažujem privolať lekára, ale obávam sa toho. Čo ak ho dajú do nejakého ústavu, ja ho predsa poznám najlepšie, nie je pomätený. Ach, čo sa to len deje? Snažím sa nachádzať odpovede aj vo Firutiných zápisoch, ale je toho veľmi málo. Desí ma však, že opisuje to isté, navyše, jej muž bol stále agresívny, lebo pil, a to celú situáciu len zhoršovalo. Čo ak je to nejaká rodinná kliatba? Môj úbohý Mircea, pomôž mu, Bože! Zašla som aj do našej malej kaplnky, v nej teraz trávim veľmi veľa času. Som zúfalá a nevládzem už ani plakať, zle spím. Neviem, čo robiť.

9. júl 1922

Poslala som po lekára. Moje zúfalstvo sa nezmiernilo, práve naopak. Lekár tvrdí, že je to akási forma duševnej poruchy. Postupuje však prirýchlo. Zatiaľ mu predpísal iba nejaké lieky na upokojenie, ale hovorí, že to vyzerá veľmi vážne. Choroba prepukla odrazu a má rýchly spád. Doktor chce zvolať lekársku radu a potom sa znova vráti, možno nie sám. Trápi ma i to, že môj manžel ma nechce vidieť. Tablety mu podáva sluha, nechce, aby som k nemu chodila. A ja vôbec neviem prečo. Tvrdí, že ma chce ochrániť. Odsťahoval sa dokonca aj z našej spálne. Píše mi listy a posiela ich po sluhovi.

Už nemám ani slzy, ktoré by som mohla vyplakať. A nemám sa ani komu zveriť, deti tým nechcem strašiť ani zaťažovať. Len tieto stránky sú moja jediná útecha. Hoci mi nedajú odpoveď.

10. júl 1922

Práve som dočítala Firuţine zápisky. Písala o tom, že jej muž Dacian je mŕtvy. Šiel si zajazdiť na koni. Späť sa však vrátilo len zviera bez pána. Našli ho s rozrazenou hlavou neďaleko panstva. Netušia, či to spôsobila tá choroba, alebo to bola nešťastná náhoda. Podľa dátumov sa to stalo len o necelý mesiac po tom, čo prvý raz písala o zvláštnom správaní jej muža. Modlím sa k Všemohúcemu, aby môjho Mirceu uchránil. Keby som aspoň vedela, čo sa deje! V hlave mám zmätok. Tablety ho uspávajú a veľa teraz spí, azda sa to obráti na dobré. Teraz však…

Tu zápis končil, akoby Julia narýchlo prerušila písanie a venovala sa niečomu inému. Otočila som rýchlo stránku, ktorá mala ešte niekoľko prázdnych riadkov. Ďalší záznam bol až z 30. júla. Písmo bolo roztrasené a kde-tu takmer nečitateľné, akoby rozmazané. Usúdila som, že pri písaní musela plakať.

Text bol krátky a po jeho prečítaní mi denník vypadol z ruky. Srdce mi určite muselo vynechať zopár úderov.

Pochovala som vlastného manžela. Nikdy by mi ani vo sne neprišlo na um, že čosi také vyslovím či napíšem. Ešte pred mesiacom to vyzeralo vďaka liekom nádejne. Dnes však už nie je medzi nami. Niekoľko dní na to, ako po prvýkrát prišiel lekár, ho našli v stajni. Obeseného. Môj život skončil spolu s tým jeho, moja bolesť je bezhraničná, porúčam svoj život Bohu. Opúšťam tento dom, v ktorom som zažila najviac radosti i bolesti vo svojom živote. Už chcem len pokoj v chladných kláštorných múroch.

Mircea svoj stav očividne nezvládol a zvolil si smrť. Dúfala som len, že Andries bude mať viac sily na boj s chorobou, či prízrakmi… čím vlastne?! Začínala som byť zúfalá. Ako to, dopekla, súvisí, premýšľala som, snažila som sa sústrediť, ale nič mi neprišlo na um. Vstala som a nervózne chodila hore dole.

Zrazu som prudko zastala. Čo ak to vôbec spolu nesúvisí, len sa čosi deje súbežne? Ako to niekedy býva, keď sa človek na veci sústredí, začne zrazu vidieť aj to, čo mu unikalo. A pritom to má niekedy rovno pod nosom. Pri pohľade na Irinine sošky tanečníc na poličke mi prišiel na myseľ sen. Celkom prvý, v ktorom som tancovala s Andriesom. Povedal, že to nie je jeho doba. Podľa šiat tancujúcich a okázalosti som ju odhadovala na barok, či dokonca rokoko. Ak ide o Andriesa z obrazu, tak barok naozaj nebolo jeho obdobie, narodil sa v pätnástom storočí. Hneď na to mi napadol iný sen. O mojej posteli, ktorá sa zmenila na hrobku. Čo ak som na oboch, odpovedal vtedy na moju otázku, na ktorej je strane. Na strane života či smrti? Keďže ovládal moje sny, je naozaj na tej druhej a… a chce ma stiahnuť k sebe? To je predsa nemožné! Bolo by to však vysvetlenie toho, prečo ma môj Andries od seba odháňa. Mohla by som zomrieť a on to vie?

S povzdychom som sa posadila späť na pohovku a vložila si tvár do dlaní.


Trailer na knihu Tajomstvo tvojho rodu


Michaela Ella Hajduková (1984) Žije v Košiciach. Po štúdiu na Prešovskej univerzite sa uchytila v novinách Košický večer ako redaktorka spravodajstva a publicistiky. V roku 2012 zaujala románom Všetky moje tváre. Autorka sa špecializuje na príbehy, ktoré v sebe spájajú históriu, tajomno a nadprirodzeno, pretkané láskou a vášňou. V súčasnosti sa venuje ďalšej dôležitej etape svojho života – malej Julianke.


21. decembra 2013
Fandom SK - PR