 |
Na naše knižné pulty sa dostáva staronový fenomén – historický román. Knihu z čias, keď hromom vládol Perún, napísala Tatiana Macková a vyšla vo vydavateľstve Artis Omnis. Dnes vám z knihy Milica a knieža prinášame dlhšiu ukážku.
Anotácia
Dejiny rodu Merovejovcov sú plné intríg, nenávisti a krviprelievania. Osirelý potomok mocných panovníkov, vychovávaný slovanskou pestúnkou, vyrastá v horách divokej Gálie, kde počúva príbehy o barbarských hrdinoch a sníva o dobrodružstvách. Postupom času sa z odvrhnutého princa stáva odvážny bojovník, ktorý prijme návrh franského kráľa odísť s karavánou zbraní do nebezpečného kraja za Dunaj. Tak sa v časoch boja proti avarskému útlaku zrodí medzi Slovanmi legenda o tajomnom franskom kupcovi Samovi, ktorý až tu, ďaleko od domoviny, naplní svoj osud.
Prišiel, aby si svojou odvahou získal úctu Slovanov, oslobodil ich, zjednotil a napokon im vládol. Prišiel, aby medzi nimi spoznal nielen sám seba, ale aj lásku jedinej ženy, o ktorej srdce sa oplatilo bojovať.
Ukážka
Od posledného boja prešlo pár týždňov, medzi chatrčami Slovanov vládol zdanlivý pokoj. Jar ustupovala letu, nad obrobenými poľami sa vzduchom niesol spev škovránka.
Na voľnom priestranstve uprostred Veličovej osady cvičili vojaci boj zblízka. Bolo počuť cvengot mečov, zvuky úderov i pokrik mužov, keď sa s kúdolom prachu prihnal jazdec. Z koňa sa zošmykol chlapec, snažiaci sa medzi bojovníkmi rozoznať hľadanú tvár.
„Knieža, knieža!“ zvolal napokon v snahe čo najskôr odovzdať súrnu správu.
Zo spleti polonahých tiel vystúpil mladý svalnatý muž. Spakruky si zotrel z čela kvapky potu, až potom oslovil chlapca.
„Čo sa deje, Slavimir?“
Ten rozrušene ukazoval rukou za seba smerom, odkiaľ prišiel.
„Kupci… Idú k nám kupci!“ vykrikoval.
Začudovanie vo Veličových očiach vystriedalo podráždenie.
„Kvôli tomu ma rušíš pri cvičení?!“ spýtal sa zamračene. „Nie som baba, aby ma zaujímali kadejaké hlúposti. Choď a zavolaj ženy…“
„Ale, knieža,“ odvážil sa ho prerušiť. „Títo nesú zbrane! Videl som… Majú vozy a v nich meče, nože, luky aj šípy!“
Velič spozornel. „Zbrane, hovoríš?“
Slavimir horlivo prikyvoval. „Veľa zbraní. A Vlaslav povedal, že sú dobré. Lepšie ako naše.“
„Vlaslav ich videl?“
Veliteľ hliadky bol Veličov priateľ. Vyrastali spolu a navzájom si bezhranične dôverovali.
„Áno. Tí kupci hľadali práve teba, knieža, nuž ich Vlaslav vedie do našej osady.“
„Hľadali mňa?“ nechápal.
„Presne tak. Ich vodca poznal tvoje meno. Vraj idú od Frankov rovno a len za tebou,“ zdôraznil chlapec. A hoci tým Veliča prekvapil, nebolo času na ďalšie otázky. Z diaľky sa už zo severu k lesíku, ktorý na tej strane chránil osadu pred vetrom, blížila karavána sprevádzaná veliteľom hliadky. Knieža zasunul dosiaľ vytasený meč do pošvy, zo zeme zdvihol pohodenú košeľu a natiahol ju na seba. Netrpezlivo vyčkával, kým skupinka príde bližšie. Jej príchod vzbudil zvedavosť aj u ostatných obyvateľov, ktorí už postávali pred chatrčami a pozorovali jedenástich cudzincov, prichádzajúcich s dvoma vozmi, prikrytými tkanou celtovinou. Muži prerušili výcvik, aby teraz ostražito stáli po boku svojho kniežaťa a nedôverčivo skúmali tváre blížiacich sa jazdcov.
Vlaslav zdvihnutou rukou zastavil karavánu. Zoskočil z koňa a zvítal sa s priateľom. Potom ukázal na vodcu skupiny.
„Knieža, toto je Samo, kupec. Je Frank, no hovorí naším jazykom.“
Mladík, čo zoskočil na zem, v ničom nepripomínal Frankov, ktorých poznali Slovania. Vždy sa tvárili naduto a opovržlivo. Mladý muž mal priamy, pokojný pohľad, v jasnej tvári nebolo po pohŕdaní ani stopy. Knieža si premeral urastenú, štíhlu postavu, trochu sa začudoval pri pohľade na dlhšie, zvlnené vlasy farby čerstvo vylúpnutého gaštana. Prijal ponúknutú ruku, páčil sa mu pevný, chlapský stisk. Pozrel cudzincovi do sivých očí.
„Vraj si ma hľadal,“ oslovil ho priamo. „Odkiaľ môže franský kupec poznať moje meno a prečo chceš predať vaše zbrane práve mne a mojim ľuďom?“
„Nedôveruješ mi, knieža, a ja to chápem,“ odpovedal Samo. „Prichádzam priamo zo srdca Franskej ríše, kde sa veľa hovorí o boji slovanského národa s kaganom. Rovnako sa však vie o zlej výzbroji tvojich bojovníkov, vďaka čomu hynú pod mečmi Avarov. Verím, že zbrane na týchto vozoch pomôžu vyrovnať sily na bojisku.“
Knieža si mladíka zvedavo premeral a bez slova pristúpil k prvému vozu, z ktorého jeden z mužov odhrnul hrubú tkaninu. To, čo uvidel, ho prekvapilo. Neveriacky pozrel na Sama.
„To isté je aj na druhom voze?“
Ten namiesto odpovede pokynul Keltovi, stojacemu vedľa voza. Prikrývka zletela a knieža si mohol prezrieť i tento tovar.
Velič nemohol uveriť vlastným očiam. Rukami sa jemne dotýkal pre Slovanov tak vzácnej výzbroje. Bolo tam všetko. Kvalitne zakalené meče, bojové sekery, saxe − veľké nože, kopije pre jazdcov, luky i tulce so šípmi, čiapky so závesom na ochranu hrdla, štíty, dokonca aj brnenia pre jazdca i jeho koňa.
Vytiahol z koženého puzdra jeden z mečov, aby sa mu lepšie prizrel. Nemohol neobdivovať majstrovskú prácu kováča, čo ho ukul. Bol krásny, no hlavne mocný, pevný. Omnoho pevnejší ako meče Slovanov, čo sa často zlomili uprostred boja. Zdvihol zbraň vysoko nad hlavu, jej ostrá, lesklá čepeľ oslnivo odrážala slnečné lúče. Slovanskí bojovníci, doteraz s napätím a očakávaním pozorujúci svojho veliteľa, spustili nadšený pokrik.
Knieža ich umlčal a obrátil sa ku kupcovmu sprievodu.
„Buďte našimi hosťami! Moji ľudia sa o vás postarajú, poskytnú vám všetko, čo budete potrebovať.“ Potom oslovil priamo ich vodcu. „Prijmi pozvanie do môjho príbytku, kupec,“ a odviedol Sama k svojmu obydliu s Vlaslavom v pätách.
Vo dverách ich už s úsmevom vítala Verana. Samo vošiel do domca, ktorý bol honosnejší a väčší ako chatrče ostatných príslušníkov kmeňa, no predsa len to bola jednoduchá stavba z dreva s ohniskom a stolom uprostred miestnosti. Vo výklenku pod oknom stálo drevené kreslo s vysokým operadlom pohodlne vystlané kožušinami. Popri stene bolo niekoľko menších stolcov. Tu sa často stretával knieža Velič so staršími kmeňa. Keď Samo zbadal otvor v jednej zo stien, zakrytý veľkou medveďou kožou, uvedomil si, že dom má najmenej ešte jednu ďalšiu miestnosť, čo bolo pri slovanských obydliach vzácnosťou. Väčšina jednoduchých drevených chatrčí mala dlážku pod úrovňou zeme a celý život ich obyvateľov prebiehal v jedinej veľkej miestnosti. Bolo vidno, že stojí uprostred kniežacieho sídla.
Verana si nesprávne vysvetlila jeho skúmavý pohľad.
„Iste si tam u vás zvyknutý na lepšie bývanie.“
Usmial sa pri spomienke na osadu v horách, kde vyrastal.
„Ani nevieš, pani, aký mi je váš spôsob života blízky. Vychovávala ma slovanská matka a prepych či pohodlie franských sídiel som ešte donedávna nepoznal.“
Kniežaťov karhavý pohľad vohnal Verane červeň do líc. Hneď nato sa otočil ku kupcovi.
„Neber, prosím, v zlom slová mojej ženy,“ ospravedlňoval sa. „Odpusť mi moju zvedavosť, ale hovoril si o matke. Si azda rodom Slovan?“
Samo pokrčil ramená.
„Nemám prečo brať v zlom tvoje slová či slová kňažnej. Narodil som sa ako Frank, prišiel som však o rodinu, a tak som vyrastal u ženy z rodu Slovanov. Rád odpoviem na všetky tvoje otázky, knieža, pokojne sa pýtaj ďalej.“
„Snáď by sme mali najprv dohodnúť podmienky obchodu,“ pripomenul nedočkavý Vlaslav.
Knieža ale pokrútil hlavou.
„Nenecháme predsa hosťa hladného a smädného,“ namietol rázne. „Pred dobrým obchodom sa treba posilniť!“
Skôr ako ktokoľvek z nich stihol odpovedať, z vedľajšej miestnosti sa ozval nástojčivý detský plač.
„Musím ísť nakŕmiť syna. Pošlem Milicu, aby vás obslúžila,“ povedala Verana Veličovi. Ten prikývol, sprevádzajúc ženu láskyplným pohľadom. Len čo zmizla za závesom, koža sa opäť odhrnula a dnu vošla mladučká, sotva šestnásťročná dievčina.
Samo si ju premeral s neskrývaným obdivom. Ich pohľady sa nečakane stretli a on pocítil doteraz nepoznané rozpaky. Dievčina sa na neho krátko, nesmelo usmiala, hneď nato pristúpila ku kniežaťu, ktorý ju jemne chytil za ruku a pozrel na hosťa.
„Toto je Milica, moja sestra.“
Milica dlho ležala s otvorenými očami a pokúšala sa predstaviť si, čo sa teraz deje s jej bratom, jeho družinou a… Samom. Premkol ju sladký strach. Až sa hanbila, že viac myslí na neho ako na vlastného brata. V myšlienkach sa obracala k mocnému Perúnovi, k Velesovi i ostatným bohom s prosbou, aby ich ochránili, nech sa všetci zdraví vrátia do osady. Ako ju premáhala únava, do prvého sna sa jej potichu vkradla spomienka na Samove usmiate sivé oči a pod dlaňou opäť cítila hebké, husté vlasy.
Noc prikryla drevené obydlia Slovanov spánkom, iba určené stráže bdeli nad bezpečím ľudí z kmeňa kniežaťa Veliča. Družina vedená kniežaťom postupovala nocou k nepriateľskému táboru. Peší bojovníci statočne držali tempo so svojimi druhmi na koňoch. Aj tak im cesta trvala dlhšie. Samotní jazdci by k avarským šiatrom dorazili skôr, avšak za cenu roztrhnutia celistvosti jednotky, a to Velič nechcel dopustiť.
Keď dorazili k cieľu, bolo už nadránom a hoci bola stále tma, obloha na východe začínala blednúť.
Knieža neriskoval odhalenie, a tak celá skupina zastala v lesíku pod kopcom, za ktorým sa nachádzalo údolie s kaganovým táborom. Velič, Vlaslav a Samo opatrne vyšli na kopec a ležiac v tráve pozorovali nepriateľa. Vlaslav už z predošlého sledovania poznal rozmiestnenie stráží i jednotlivých stanov.
Ukázal na najväčší z nich, stojaci uprostred tábora. Horel pred ním oheň. Vedľa vchodu sa o kopiju opieral strážca, ktorý očividne zamenil ostražitosť za driemanie.
„To je kaganov stan. Teraz je prázdny, zostali v ňom iba jeho dve ženy.“
„Načo si drží ženy vo vojenskom tábore? Veď mu počas bojov a sťahovania jednotky musia byť na oštaru,“ nechápal Samo.
Vlaslav sa uškrnul.
„Načo asi? Zrejme potrebuje brúsiť svoj meč.“
„Prestaň!“ zahriakol ho knieža. „Nie je vhodné robiť si z takých vecí žarty. Avarský vodca je nenásytný, pažravý zlodej. Určite tie ženy uniesol z niektorého kmeňa na okolí. Stará sa iba o svoje blaho, na pohodlí či bezpečí otrokýň mu nezáleží. Sám mnohé z nich už zabil, keď ho omrzeli alebo sa mu pokúsili vzoprieť.“
„Je to špinavý bastard,“ súhlasil šeptom Vlaslav.
„Čakal som, že uvidím viac stanov,“ poznamenal kupec.
„Toto je iba malý tábor, Samo. Putovný. Jeho hlavné sídlo je ďalej na východ, kus cesty odtiaľto. Tam je aj najväčšia sila avarských bojovníkov. Odtiaľ sa rozliezajú na všetky smery po celom našom území. A keď si kagan zmyslí, že ich je málo, prídu mu z kaganátu čerstvé posily,“ vysvetľoval knieža.
Vtedy ich šepot Vlaslav pohybom ruky umlčal.
„Pozrite, ten pomaľovaný stan vedľa veliteľovho patrí tudunovi, jeho zástupcovi. On teraz velí vojakom, čo zostali v tábore. Veľa ich odišlo s vodcom, no i tak tu zostalo dostatočné množstvo. Je ich určite viac ako nás.“
Knieža prikývol.
„Musíme zaútočiť, kým spia. Vlaslav, ty poznáš rozmiestnenie stráží. Vezmi si toľko mužov, koľko potrebuješ a postaraj sa o ne. Na tvoje znamenie vyrazíme. Najprv pomaly, potichu. Keď budeme v tábore, udrieme naplno.“
Samo obdivoval ich organizovanosť a súhru. Pociťoval nervozitu z blížiaceho sa boja, a hoci sa ju pokúšal všemožne ovládnuť, i tak mu prudko búšilo srdce a potili sa dlane. Na pokyn kniežaťa zmizol Vlaslav so štyrmi mužmi v tme. Všetci napäto čakali na jeho znamenie. Mladý kupec nezačul jediný výkrik či podozrivý zvuk, no len čo sa ozvalo húkanie kuvika, Slovania sa nečujne pohli k spiacemu táboru.
Stráže boli zneškodnené, nepriateľa nemal kto varovať. Nikým nevidení, nikým nepočutí sa dostali až k prvým avarským stanom. Rojnica Slovanov, Keltov a Frankov zovrela tábor v obkľúčení, keď prvý šíp prebodol nič netušiaceho driemajúceho strážcu. Jeho telo spadlo rovno na kaganov stan a zobudilo ženy v ňom. Hlasný výkrik jednej z nich zburcoval spáčov a v tej chvíli sa rozpútal divý, neľútostný boj.
Útočníci sa s revom vrhli na rozospatých vojakov, vybehujúcich zo stanov. No keďže to boli skúsení bojovníci, spamätali sa takmer okamžite a začali klásť prudký, zúfalý odpor. Samo nemal kedy myslieť na strach. Vyprchal z neho s prvým zabitým Avarom. Hoci nikdy predtým žiadneho z nich nestretol, kdesi v hĺbke duše boli pre neho skutočnými nepriateľmi. Snáď to zavinili príbehy, čo mu od detstva rozprávala Ravana, možno to spôsobili sympatie, ktoré v ňom vzbudzoval odvážny Velič a jeho boj proti nim. A možno iba preto, lebo nechcel dopustiť, aby sa niektorý z avarských utláčateľov dotkol krásnej, nežnej Milice.
Nech už boli jeho dôvody akékoľvek, bojoval zúrivo a bez milosti. Kelti z otčimovho kmeňa mu stáli verne po boku, franskí žoldnieri sa rovnako oddane držali svojho mladého veliteľa. S takou skupinou sa bojovníci Avarov ešte nestretli. Robustní, fúzatí keltskí chlapi vzbudzovali rešpekt už len svojím vzhľadom. Bojovali obrovskými sekerami, čo jediným rozmachom rozťali hlavu nepriateľa napoly. Frankovia používali pri boji finty a údery, aké boli Slovanom i Avarom neznáme, a Samo ovládal spôsob boja jedných i druhých. Vlaslav, ktorý neveľmi súhlasil s Veličom, keď bral kupca do boja, teraz s obdivom zahvízdal, len čo videl Sama jediným švihom meča oddeliť nepriateľovu hlavu od tela.
„Pri všemocnom Perúnovi, náš Frank bojuje za desiatich chlapov!“ zvolal, keď sa v zápale boja priblížil ku kniežaťu. Ten iba hodil pohľadom na Sama, sekajúceho protivníkov o kúsok ďalej, ale nemal kedy odpovedať, keď nechcel, aby mu niektorý z dvoch dorážajúcich Avarov prebodol hruď.
V šere rodiaceho sa dňa a vo svetle poskakujúcich plameňov horiacich ohňov pôsobilo bojisko desivo. Velič sa na poslednú chvíľu stihol uhnúť úderu meča, mieriacemu priamo na jeho hlavu. Ostrie čepele však zasiahlo ľavé rameno, knieža cítil, ako preniká svalmi a zastavuje sa na kosti. Vykríkol od bolesti, pri náhlom pohybe sa potkol o ležiace telo a celou váhou tvrdo dopadol na zem. Prudký náraz mu na okamih vyrazil dych, nevládal odraziť ďalší útok. Mužova zjazvená tvár sa dychtivo, škodoradostne zaškerila v predstave víťazstva. Knieža si ako v mrákotách uvedomil, že je to samotný tudun. Čosi však nebolo správne. Tvár nad ním zmeravela v posmešnej grimase, ruky vypustili meč a oslabené kolená neudržali Avarovo telo, ktoré sa pomaly zosunulo na zem krížom cez Veliča.
Knieža sa pokúšal spod jeho váhy oslobodiť, no zoslabnuté ruky ho nechceli poslúchať. Ktosi sa nad neho sklonil, ťarcha mŕtvoly zmizla a Velič sa mohol konečne nadýchnuť. Ako z diaľky počul čiesi volanie. Až keď sa rozplynula hmla, čo mu obostrela omámený mozog, a dokázal lepšie zaostriť zrak, spoznal Sama.
„Dokážeš vstať, pane?“ pýtal sa s obavami v hlase mladík, kľačiaci vedľa neho. Knieža hneď neodpovedal. V úžase pozeral na drevený talizman, ktorý visel mladému kupcovi na krku a teraz sa hompáľal Veličovi rovno pred očami.
„Perúnov kvet… To je Perúnov kvet!“ šepkal prekvapene.
Samo sa zmätene pozrel na Vlaslava. Ten sa tiež naklonil nad svojho veliteľa.
„Ktovie, možno sa pri páde udrel do hlavy,“ rozmýšľal nahlas. „Hmm, rana je dosť hlboká, silno krváca,“ prezeral ustarane priateľa. Narýchlo mu obviazal rameno, aby zastavil krvácanie.
Velič sa pomaly posadil, stále trochu otrasený. Obzrel sa okolo seba. Bolo po boji.
„Málo chýbalo a ten pes by ma bol zabil. Čo sa vlastne stalo?“
„Tuto kupec ti zachránil život,“ zasvietili Vlaslavovi v tvári, zašpinenej potom, prachom a krvou, zuby v širokom úsmeve. Knieža vstal, otočil sa k Samovi a vďačne položil zdravú ruku na jeho rameno, pričom mu zrak opäť padol na jednoduchý šperk na mladíkovej hrudi, ešte donedávna ukrytý pod oblečením. Opatrne sa ho dotkol prstami.
„Smiem?“
„Samozrejme,“ súhlasil trochu prekvapený Samo.
Velič držal okrúhly predmet z dreva veľkosti detskej dlane. Kresba na ňom bola starostlivo vypálená do materiálu. Prešiel prstom po kruhu na jej obvode, vo vnútri ktorého bol ďalší, menší kruh. Ten zvnútra lemovali malé polkruhy a jeho stred vypĺňal kvet zo šiestich lístkov. Zdalo sa, že ozdoba je veľmi stará. Pozrel na Sama.
„Odkiaľ máš ten talizman?“
„Darovala mi ho Ravana, slovanská žena, ktorá ma vychovávala. Ona ho dostala od svojej starej mamy, mne ho uviazala okolo krku počas rozlúčky pred odchodom na tvoje územie.“
„Vysvetlila ti, čo tá kresba znamená?“
„Povedala mi, že ma vďaka nej budú chrániť bohovia. Prečo ťa tak zaujíma?“
Avšak skôr, ako stihol Velič odpovedať, prerušil ich rozhovor jeho pobočník.
„Musíme sa vrátiť! Nemôžeme tu už dlhšie čakať, knieža.“
„Máš pravdu,“ spamätal sa veliteľ Slovanov. Obzrel sa po bojisku. Videl, že ranení sedia na koňoch spolu s ostatnými. Nikde však nevidel mŕtvych z vlastných radov. „Kde sú tí, čo padli?“
Vlaslav sa spokojne zasmial. „Nemáme nijakých padlých! Iba ranených. A ešte čosi… Počas boja sa nezlomil jediný meč,“ dodal víťazoslávne.
Knieža nadvihol obočie a pozrel na mladého kupca. Uznanlivo pokýval hlavou. „Predal si nám dobré zbrane, Samo.“ Potom sa obrátil k bojovníkom. „Onedlho nastane deň. Keď sa kagan vráti, bude chcieť pomstu. To už musíme byť medzi svojimi.“ So skrývanou bolesťou vysadol na koňa. Spomedzi jazdcov vybral dvoch najrýchlejších a poslal ich ku kniežatám Dervanovi a Valukovi s posolstvom. Bolo potrebné, aby sa všetci pripravili na boj. Ešte raz sa pozrel na zvyšky avarského tábora. Zostalo iba spálenisko a mŕtvi. Tých, čo ušli, neprenasledovali, zajatcov nebrali. Iba obe ženy, ktoré veliteľ Avarov držal v stane, sa rozhodli odísť s víťazmi,aby sa pokojne mohli vrátiť k svojim kmeňom. Družina vyrazila na spiatočnú cestu tak rýchlo, ako jej to dovoľoval stav ranených.
Samo prišiel do domu pripravený obhajovať svoju lásku k Milici, ochotný bojovať za ňu i za cenu konfliktu s kniežaťom. Teraz zostal prekvapene stáť. Nič sa nestalo. Nijaké výčitky, nijaký očakávaný útok. Spýtavo pozrel na dievčinu. Iba sa usmiala a ukázala mu, aby mlčal a čakal.
Velič nenápadne pozoroval tichú výmenu pohľadov a posunkov. Posadil sa na lavicu pohodlne vystlanú kožušinami, až potom pozrel na rozpačito prešľapujúceho mladíka.
„Sadni si,“ ukázal mu na nižší stolček vľavo. Sestre naznačil, aby odišla. Dievčina bez protestov zmizla za kožušinovým závesom. Aj kňažná sa zdvihla od okna a mlčky ju nasledovala. Len na okamih sa ešte otočila, pozrúc na muža nesúhlasným pohľadom. Knieža nezareagoval, iba čakal, kedy osamejú. Keď videl, že ich už nikto nebude vyrušovať, plne sústredil pozornosť na mladého muža.
„Počul som, čo Verana videla pri potoku. Hovoril som aj so sestrou. Teraz mi ty povedz, čo mi máš povedať!“
Samo spočiatku neisto habkal, potom sa však rozhovoril. Povedal Veličovi všetko o svojich citoch k jeho krásnej sestre, ktoré k nej chová od prvého stretnutia s ňou. Knieža počúval, mlčal, iba z času na čas zľahka kývol hlavou. Samo dohovoril, nastalo ticho. Napokon sa Velič nadýchol.
„Milica je z rodu slovanských kniežat,“ začal hovoriť vážnym
tónom, pozerajúc kamsi neurčitým smerom.
Sama obliala horúčava zúfalstva. Bol presvedčený, že knieža sa rozhodol
ukončiť jeho vzťah s dievčinou hneď v zárodku. Mohol síce povedať, že
aj v jeho žilách koluje kráľovská krv, netušil však, ako také slová
dokázať.
Našťastie knieža pokračoval.
„Ty si prišiel do nášho kraja ako franský kupec, dnes ťa považujem za priateľa. Bojoval si po našom boku, hoci si nemusel, zachránil si mi život. Možno ťa prekvapím, ale aj keď ťa poznám krátko, neviem si vedľa svojej sestry predstaviť lepšieho muža.“
Odmlčal sa, až teraz obrátil pohľad na mladíka. Neubránil sa úsmevu, keď uzrel šťastie, ktorým sa Samovi rozžiarila tvár a ktoré sa vôbec nesnažil skryť. Velič bol spokojný s tým, čo videl. V duchu opäť ďakoval Perúnovi, že konečne k Slovanom poslal muža, ktorého mu ukázal vo sne. Vedel o tom od chvíle, ako si všimol talizman na Samovej hrudi a v jeho presvedčení ho utvrdzovali i mladíkove činy, rovnako tak aj reči o jeho vznešenom pôvode, čo sa trúsili z kupeckej družiny medzi Slovanov.
„Ja… bál som sa, a ty teraz…“ Samo stále neveril. Napokon dostal zo seba súvislú vetu. „Obával som sa tvojich slov, knieža, a teraz mám z nich nevýslovnú radosť. Viem, že o tvoju sestru majú záujem viacerí vážení muži, ty sám si mi hovoril o strýkovi kňažnej. Ako je možné, že si dal prednosť mne, cudzincovi, pred nimi?“
„Mám vari zmeniť svoje rozhodnutie v prospech niektorého z nich?“ opýtal sa Velič so smiechom.
„Och, to nie, kdeže!“
„Poviem ti hlavný dôvod, z ktorého som ti dovolil naďalej sa dvoriť mojej sestre,“ zmiloval sa nad zmäteným Samom knieža a rozpovedal mu sen, čo sa mu prisnil pred mnohými splnmi. Mladý muž s narastajúcim prekvapením počúval, pričom sa mu počas Veličovho rozprávania nástojčivo vracala spomienka na stretnutie s kráľom Chlotarom a jeho slová o zjednotení Slovanov, vytvorení veľkej ríše a porážke Avarov.
Ako je možné, že bohovia barbarov zoslali kniežaťu sen, v ktorom mu prezradili príchod muža, poslaného kresťanským kráľom? Je to vari akási ich hra s osudmi ľudí? Rozpútali najprv vzburu na slovanskom území a potom vnukli Chlotarovi myšlienku, aby Sama poveril úlohou prevziať jej vedenie?
„Odkiaľ však berieš istotu, že ten muž zo sna som práve ja?“ spýtal sa pochybovačne, keď knieža ukončil rozprávanie.
Velič pokrčil plecami. „Jasnejšie znamenia mi už bohovia dať nemohli. Veď premýšľaj… Vznešený muž, bojovník, pod ochranou samotného Perúna. Kto iný by to mal byť, ak nie ty?“
Knihu si môžete so zľavou 15 % kúpiť v Martinuse.
Súvisiaci link (podrobnosti o knihe):
Prichádza
historický román Milica a knieža