 |
Mladý slovenský autor Jakub Pokorný dáva príklad tým, ktorí sa sťažujú, že na Slovensku máme málo príležitostí knižne publikovať. Jeho už druhý autorský počin – novela Čas: Otázka osudu, ktorá začiatkom roka vyšla vo vydavateľstve Dibuk, je dôkazom toho, že kde je vôľa, je aj cesta.
Kniha vyšla ako e-book a kým sa rozhodnete, či si ju kúpite alebo nie, prinášame z nej dlhšiu ukážku.
Anotácia
Čas: Otázka osudu je novela z prostredia antického Ríma a jeho okolia. V štyroch napínavých kapitolách môžete sledovať osudy manželského páru, ktorý utečie z horiaceho mesta. Nechcú nič viac, než prežiť. Podarí sa im zachrániť sa pred záhadnou vranou? Historická fantasy zámerne neplytvá nadprirodzenými prvkami; mýty, čary a zázraky sú v tomto akčnom rozprávaní podávané po malých dávkach.
Ukážka
Spravil krok dopredu tak ako ďalších desaťtisíc vojakov oblečených v rovnakom šate a brnení. Bronz a zlatý lem značil, že sú z významného bojového oddielu. Spravil ďalší krok dopredu. Pomaly sa tak dostávali bližšie a bližšie k pódiu, kde mal rečniť sám cisár. Pozrel sa vôkol, aj keď obzerať sa bolo neslušné. V okolí bola cítiť obrovská atmosféra. Nervozitu uvidel aj na vojakovi napravo od seba, tváril sa síce sebavedome a na prvý pohľad arogantne, no červenanie v tvári prezradilo viac. Spravili ďalší krok dopredu. Dupot bol počuť, v jeho ušiach sa otriasali zvuky brnenia, ako sa o seba obtierali. Počasie sa na tento slávnostný deň podarilo. Videl na oblohe veselo lietať stovky vtákov. Lietali vysoko, mal možnosť zazrieť iba obrysy. Slnko svietilo a na oblohe ani mráčik. Ďalší krok dopredu. Už sa pomaly blížili k pódiu. On spolu s celým širokým zástupom boli v štvrtom rade. Takmer pod očami samotného vládcu. Okolím znel posledný krok dopredu. Všetci svorne zdvihli pravicu a salutovali. Cisár na pódiu ešte nebol. Zato jeho stráže áno. Tento jav zvyčajný nebol. Cisár Gaius Orvinus Legius sa rád kochal pohľadom na svoje vojsko. Zafúkal letný vánok. Slnko bliklo. Vojaci začali byť po pár minútach nepokojní.
+++
„Tak a dáme si pretek, kto bude prvý pri tej vŕbe, pri jazere, vieš, ten ktorý sme volali Červenko, tak vyhráva!“ vyskočila a dala najavo to, ako sa teší.
„Dáš mi pusu, keď budem prvý?“ zapozeral sa na jej krásnu postavu, poškriabal sa na hlave.
„A keď vyhrám ja, tak ťa sama pobozkám.“ rozbehla sa dopredu, rozbehla sa medzi stromy.
„Bežím za tebou, len počkaj, predbehnem ťa!“ dal sa do behu za ňou. Utekal dopredu ako o život.
Les bol hustý. Keby sa zapozerali nachvíľu do prírody, uvideli by bohatý a pestrý život. Oni však mali dobrú a veselú náladu. Prešli celý kilometer, kým sa dostali k jazeru. Podvečerný slnečný lúč ho sfarbil do červena. Hladina sa vlnila, mierne fúkalo. Obrastený breh jazera, ku ktorému viedol mierny spád, bol výbornou skrýšou. Cieľ naháňačky priam ako vyšitý.
Viss, mladá obyvateľka Hlbokého lesa, sa smiala tak veľmi, až spadla na zem, za ňou sa zvalil aj jej priateľ. Chechtali a gúľali sa.
„Máš ty ale krásne oči, vieš o tom?“ povedal jej dlhovlasý a špinavý mladík, držal sa jej za boky.
„Nie, to sa odrážajú tie tvoje v mojich. Tak to je Pengus.“ A buchla ho päsťou symbolicky do hrude. Druhou rukou mu pohladkala líce. „Vyhral si, tak zavri oči. Na chvíľku.“
Pobozkala ho a čas sa akoby zastavil. Pre nich neexistoval. Boli len oni. Ona a on, Viss a Pengus. Obyvatelia Hlbokého lesa. Žili v ňom spolu s ostatnými. Pre nich boli len oni a ich lesné úkryty. Práve teraz však pre nich nebolo nič iného. Len vzájomné dotyky a ich vlastný dokonalý svet. Svet plný energie toho druhého.
„Si taký úžasný, si len môj, vieš o tom?“ prstami mu utrela nos od špiny.
„Inej ani byť nechcem , nevymýšľaj,“ privinul si ju ešte viac k sebe. Obaja ležali na zemi.
Bolo chvíľu ticho, obaja si vychutnávali tento čas. Červená hladina jazera sa zavlnila od letného vánku.
„Čo povieme ostatným, vieš, že sa musíme aj ostatným venovať. Čo si budú o nás myslieť?“ pozrela mu, teraz však už iným pohľadom, do tváre.
„Obaja vieme, že navždy v tomto tábore ostať nemôžeme.“ stískal jej dlane.
„Viem, ale starali sa o nás, prijali nás a pomohli nám.“ objala ho.
Chcel odpovedať, no to mu už nedovolila. Pobozkala ho, intenzívne a energicky.
„Viss, zlato…“ snažil sa povedať lesný mladík.
„Tíško, užívaj si.“ Zakryla mu dlaňou tvár. „Sme tu len ty a ja. Iba my dvaja. Nik iný,“ prevalila ho na druhý bok. Ako sa tak váľali, už sa blížili do vody jazera. Avšak do neho sa im spadnúť nepošťastilo.
„Viss, vieš krásne bozkávať.“ podarilo sa vysloviť mladíkovi.
„Aj ty, to vieš aj ty.“ ďalej si vychutnávali to, ako im pomaly ubieha čas.
–
Po nejakom čase liezla tma ponad každé padnuté lístie, teraz už aj cez tmavú vodnú hladinu jazera prezývaného Červenko a zavítala aj medzi dvoch zaľúbených ľudí. Všimli si ju a uznali, že musia bežať do svojho kempu medzi ostatných.
„Trafíme Pengus?“ zapozerala sa na neho mladá lesná obyvateľka s veselým a milým pohľadom, ktorý mladík videl iba zblízka.
„Rozbehnem sa dopredu a uvidíme, či ma nájdeš,“ pleskol ju koncami prstov do ľavého ramena. Rozbehol sa na východ medzi stromy, ktorými prišli ku jazeru.
–
Jazero už nejavilo žiadny znak jeho názvu, bolo tmavé a bolo počuť čľupkanie rýb, ktoré veselé, že ich nik nevidí, skákali ponad hladinu. V okolí akoby život stíchol. Do tejto doby bol počuť aj pestrý ruch zverstva a hmyzu navôkol. Teraz však bolo večerné a strašidelné ticho. No Viss a Pengus, ona a on, sa tešili. Mladík utekal rýchlym behom cez lesné cestičky. Boli síce slabo vyznačené, no skúsený lesný obyvateľ vie, kde sú. A Viss, ktorá taktiež prechádzala rovnakým prostredím, mu bola v závese. Bola priamo za ním. Vyskočila s rozbehom na partnera. Spadli na zem obaja a začali sa maznať. Vonku už bola tma.
„Dnes sa vyspíme a zajtra pôjdeme.“ rozhodla sa hnedooká Elfka.
„Dobre zlatko. Urobíme to tak!“ potvrdil mladík, taktiež Elf.
+++
Jupiter sa postavil, trón sa roztriasol, jeho mohutná postava rozhýbala nebeské prostredie.
„Ľudia si nedajú pokoja, stále sa ženú do boja!“ vyhlásil hlasom ani sto hromov.
„Medzi sebou sa rúbu, prostredie nedbajú, pokoja si nedajú!“ pokračoval a zaujal predhovorom svoju dcéru Libero.
„Dáme im príučku, čo poviete otec? Nech pochopia, je to jednoduché,“ povedala a naďalej sa hrala s malými konárikmi agátu, ktoré jej lietali okolo dlane.
„Navrhuješ niečo, dcéra moja?“ spýtal sa boh bohov a chodil dokola po priestore.
Bohyňa prírody podala svoj návrh, spokojne privrela viečka a počúvala zvuk okolitého prostredia.
Na otcovu reakciu nečakala, vedela, že bude súhlasiť.
+++
Markus a Iulia uháňali na hnedákovi po lesných cestách už ďaleko od zničeného a barbarmi vykoristeného mesta Orvient. Nevedeli, ako sa volá, kde sú, no vedeli , že smerujú na východ.
Okolo nich iba večerné ticho a šuchotanie lístia.
„Môžeme sa tu na noc usadiť Markus,“ povedala spotená, udychčaná Iulia a utrela si pot na čele.
„Dobrý nápad, zlatko, založíme oheň a vyspíme sa.“ povedal a chytil koňa za šiju: „Pŕŕ! Stojíme.“ obaja zoskočili z koňa.
Iulia zakopla a spadla do húštiny: „Au! Sú tu nejaké kamene.“
„Ozaj dobré miesto na založenie ohňa, vidíš, tam je aj jazero, tam za tými dvoma tismi!“ zohol sa a podal svojej žene ruku, aby sa postavila.
„Áno, tak idem nazbierať drevo a ty zatiaľ priprav ohnisko. A… a ďakujem. Nejako to zvládneme.“
Bola tma, vietor nefúkal, počasie vravelo, že je všetko príjemné. Bohovia sa určite tešia. Vrana pristála na neďalekom konári a poskakovala smelým krokom a zvedavým pohľadom za nimi. Bola im v závese. Zobákom si poškriabala spodnú časť svojho zapereného krídla. Pokračovala v pomalom tempe za Iuliou a Markusom. Čierne telo vidieť nebolo no jej zobák svietil medzi zeleňou.
Keď sa oheň rozhorel, dali si posledné otrusinky jedla, čo našli po ceste. Jedli a mľaskali, že to muselo zobudiť nejednu zver, ostatok, čo nespal, už určite nazízal poza pne.
„Vieš, je mi ľúto za domovom. Určite sa za ďalším kopcom nájde mesto, ktoré nás prijme a pomôže nám.“ uložila sa mužovi do náručia.
„Neboj, zbytočne necestujeme, ľudia v cisárstve sú síce svojskí, ale v núdzi pomôžu každému. Som si istý.“ pohladkal jej vlasy, mala v nich nejaké nečistoty.
+++
Viss sa uložila do svojho pelechu a myslela na zajtrajší odchod. Vravela si dookola: „Bude to v poriadku, bude to v poriadku…“ podstielka z machu príjemne hriala napriek teplému vzduchu navôkol.
+++
Vrana si zakryla oči, stála nehybne a začali ju bolieť krídla, tmavé ako obsidián, hebké ako hodváb.
+++
Pengus vyšiel z vlastného príbytku uprostred tmavého lesa, blížil sa pomalými krokmi, potichu aby nezobudil ostatných z kempu. Keď už bol pri veľkom dohasínajúcom ohnisku, nadýchol sa dymu, čo mu dovolilo vidieť obrysy v obydliach. Všetci spali ako zabití, takisto aj vedúci kmeňa. Keď si bol istý, že ho nik nevidí, odhrnul palmový list a počul hlasito dýchať svoje dievča, ľahol si k nej a niečo jej pošepkal.
+++
Na mieste, kde pred chvíľou sedel vták vo farbách smrti, sa krčila osoba, ktorej vlasy zakrývali značnú časť tela. Postava bola žena, v okolí nej bolo čierne perie. Na zemi.
Čas plynie, čas sa mení, nebojí sa ten, kto krok s časom drží.
„Za kopcom je ľudské mesto, bolo by nebezpečné ho obísť. Prejdeme ním ako obyčajní mešťania. Neďaleko odtiaľ si môžeme založiť kemp a spokojne žiť. Tešíš sa Viss?“ vravel jej potichu Pengus. Lúče slnka presvitali dnu len ťažkopádne, ale snažili sa.
„Teším, teším, rozmýšľam nad tým, aby to vyšlo, aby to bolo v poriadku a získali sme česť u našich druhov,“ posadila sa a usúdila, že je čas na odchod. Predsa len lúče slnka dosiahli svoj cieľ.
Bez raňajok sa vrhli do príprav na odchod. Viss si utiahla opasok, vlasy si prečesala dozadu, telo si očistila od zelenej farby a už jej stačilo zobrať len nôž, ktorý svietil na stole. V tom spočívala celá fyzická príprava, takisto aj u jej priateľa. Dôležitejšia bola psychická, na ňu sa pripravovali už od malička.
„Každý Elf raz založí vlastný kemp, vlastnú rodinu.“ počúvali od svojich súkmeňovcov, aspoň niekedy.
Koniec ukážky
O autorovi
Jakub Pokorný (nar. 1989) pochádza z Bratislavy. Už v detstve mal sen stať sa spisovateľom a teraz sa ten sen snaží napĺňať. Po básnickej zbierke Stačí vedieť málo, s ktorou debutoval v roku 2013, prichádza s novou knihou Čas: Otázka osudu. Autor je aktívnym recenzentom kníh v Knižnej revue a tiež recenzuje videohry.
Podrobnosti o knihe
Názov: Čas: Otázka osudu
Autor: Jakub Pokorný
Vydavateľstvo: Dibuk
Rok vydania: 2014
Vyhotovenie: E-book (formát Epub, MOBI)
Počet strán: 125 (97 normostrán)
ISBN: 978–80–971442–3–4
Odporúčaná cena: 5 € (129 CZK)
Kniha je dostupná na JRC.cz, na Itunes.apple.com a na portáli Martinus.sk