 |
Vydavateľstvo Hydra pripravilo na jeseň pre fanúšikov fantastiky pestrú ponuku duševnej potravy. Jednou z kníh, ktorá práve prichádza na trh, je Bratislavská bludička od Lenony Štiblaríkovej. Z tejto knihy vám prinášame ukážku na ochutnanie.
Anotácia
Bludička Malvína pracuje v Bratislave ako turistická sprievodkyňa. Nepohodlným zákazníkom pomotá cesty a podobne sa zbavuje aj nepríjemných okoloidúcich. Občas využíva služby taxikára a citomága Alexandra a zaskočí do kaviarne k Branislavovi, ktorý za tajnú receptúru na najlepšiu kávu na svete upísal svoju dušu. Oboch priateľov sa snaží utajiť pred Srbom Zlatkom Zebićom, majiteľom výletnej lode Damijana kotviacej na Dunaji.
Svet magických bytostí – Iných – zasadený do súčasnej Bratislavy strháva pozornosť čitateľa od prvej do poslednej strany nielen príbehom, ale aj humorom pre Lenonu Štiblaríkovú takým typickým, trochu cynickým a sarkastickým, vždy však nad vecou. Nečudo, že autorka zaujala porotcov súťaže Cena Karla Čapka 2013 natoľko, že s prehľadom zvíťazila v kategórii novela a stala sa aj absolútnou víťazkou celej súťaže a držiteľkou prestížneho ocenenia Mlok.
Ukážka
Vzala som to skratkou cez dosť ošarpaný trávnik plný odpadkov a zvieracích hovienok. Cestou som minula dve páriace sa dvojice a jedného bezdomovca. Čoskoro som opäť prevzala pôvodnú podobu, lebo ako mihotavé svetielko vydržím len krátko. Ako keď zadržíte dych a pekelne sa sústredíte. Jednoducho to dlho nejde.
Keď som konečne dorazila k najväčšej budove v okolí, zalial ma pot. Pentagon! Tá bosorácka zmija ma sem dotiahla schválne. Toto je jej pomsta za to, že som jej synáčikovi bližšia než ona, hoci pre neho len pracujem. Božemôj!
Nikdy som ho nevidela na vlastné oči. Ten tmavý kolos sa predo mnou týčil ako obrovský náhrobný kameň s tisíckou očí. Niektoré zlovestne svietili, iné len blikali a ďalšie boli mŕtve, či vypálené požiarom. Sliepňali bez skiel do desivej minulosti a ešte horšej budúcnosti.
Ovalil ma príšerný puch moču, potu, cigariet, alkoholu a ešte čohosi. Des!
„Kurva, daj na fet!“ zaskuhrala asi jediná mozgová bunka vysušeného mladíka, čo ku mne naťahoval trasľavú hnátu.
Chceš dávku a ja ti ju mám sponzorovať? To si vyhoď z hlavy!
„Daj si odchod, inak…“ ustúpila som, ale takýmto sa nedá ustupovať. V hlave majú vymetené a silu neskutočnú. Necítia bolesť, chlad ani strach.
Rukou ma surovo zdrapil pod krkom, no kým mi stihol naozaj ublížiť, s tichým cmuknutím som sa rozplynula. Bude si myslieť, že fet ešte účinkuje a že má vidiny. Zrejme okradne kohosi iného alebo mu zakrútia krkom. Ktovie.
Všetci slušní ľudia už z tohto paneláka odtiahli. Predali byty, kým sa dalo, a tí, ktorí to nestihli, nuž, majú smolu. Najhoršie sú na tom deti. Chodiť po osratom schodisku do školy, prekračovať narkomanov, použité striekačky a odpadky, to už chce poriadnu motiváciu do učenia.
Šuchla som sa k múru, pri ktorom akurát nikto nestál, nemočil ani neležal. Chrbtom som sa o neho oprela a vytiahla Nokiu. „Alex, potrebujem ťa,“ zašepkala som čo najtichšie do mobilu.
„Čo je? Kde si? Zle ťa počujem.“
„Trčím vo Vrakuni. Pri Pentagone. Príď po mňa. Rýchlo!“
„Ako si sa…“
„Príď! Všetko ti vysvetlím,“ zložila som a snažila sa prispôsobiť štruktúrou aj farbou šedej drsnej stene, ku ktorej som sa primkýnala. Keby som mohla, najradšej by som s ňou splynula. Bohužiaľ, bludičky nevedia meniť tvar, ani farbu, či inak prispôsobiť telo okoliu. Sme len vábivé svetielko v tme, no akurát teraz nemám síl niekoho k sebe lákať.
Ľudí je tu priveľa, všetci sú podivní, duše a mysle majú pokrivené ako vraky áut na šrotovisku. Nesprávajú sa normálne. Naháňajú mi strach. Som príšera medzi normálnymi a cítim sa ako štvaná zver. Nová doba, nový svet. Ľudia už na príšery neveria, sami sa nimi postupne stali.
Z tretieho poschodia sa už dlhší čas ozýval krik. Opitá žena ziapala na svojho muža, ktorý do automatov nahádzal celú výplatu. Opakovala to stále dookola ako pokazený gramofón. Muž príval výčitiek nakoniec nevydržal a s nadávkami ju začal mlátiť. Ona sa rozkričala ešte viac.
Z okna vyletela fľaša a rozprskla sa na chodníku asi tri metre odo mňa. Smrdela lacným vínom. Tak páchne chudoba.
Na popraskanom špinavom chodníku sa zoskupil hlúčik zvedavých tínedžerov. Traja chlapci a jedno čudo – asi dievča. Začali na hádajúci sa pár vykrikovať oplzlosti a povzbudzovať ich, aby sa navzájom pozabíjali.
Už som toho mala akurát tak dosť. Kde trčíš Alex? Toto donekonečna nevydržím. Ak si ma všimnú…
Hneď, ako som si to pomyslela, zasvietil na mňa spásonosný oranžový nápis – Taxi. Konečne! Okamžite som vyšprintovala zo svojho úkrytu a prakticky sa Sašovi nalepila na čelné sklo. Prudko pribrzdil. Čosi ma pichlo do boku. Bolo mi to jedno, hlavne nech už sedím dnu, v bezpečí.
„Čo tu, pre pána, robíš? Zbláznila si sa?“ okríkol ma namiesto pozdravu.
„Skús trikrát hádať!“ Šťastná, že žijem, som mu na líce vlepila pusu. Normálne nie som familiárna a neznášam formálne bozkávanie. Na rodinných stretnutiach sa vždy spakruky utieram a snažím sa to mať čo najrýchlejšie za sebou. Bozky sú pre mňa príliš intímne, aby som ich len tak rozdávala. Niečo znamenajú. Preto sa tým formálnym, pozdravným či rituálnym vyhýbam.
Ale Alex, to je niečo iné. Prišiel ako môj záchranca – na bielom taxíku značky Ford, aby ma odniesol do bezpečia. Môj hrdina!
Alex je citomág a taxikár v jednom.
Robiť taxikára v Bratislave je už samo o sebe adrenalínovým dobrodružstvom. Nielen že narazíte na kadejakých zákazníkov, čo vás občas okradnú, unesú, znásilnia či zabijú, nie nutne v tomto poradí, ale na krk vám dýcha aj konkurencia, na prsty hľadia štátni úradníci trasúci sa uložiť vám poriadne mastnú pokutu a po nociach striehnete, aby vám zo zdroja obživy ktosi neodniesol všetky štyri kolesá. Autá sa kradnú, rozbíjajú, sprejujú hanlivými či výhražnými sloganmi a občas aj pekne horia. Hlavne v noci.
Keby Alex nebol citomág, už by pravdepodobne bolo po ňom. Je to pekný štíhly blondín s nežnou dušou, akého by si každá matka želala mať za zaťa. Rád pomôže vždy, keď môže alebo keď všetci ostatní stoja a obzerajú sa po niekom, kto by mal voľačo urobiť.
Citomág je veľmi špecifický druh mága. Nerobí kúzla, nepotrebuje elixíry, olejčeky ani nečerpá moc zo života. Tvorí, prenáša a hýbe citmi. Dokáže utíšiť hnev, rozdúchať vášeň, vyvolať lásku, ľútosť aj žiaľ. Môže uvrhnúť človeka do obrovského, nadpozemského šťastia, no takisto v ňom zapnúť túžbu po smrti. Má obrovskú moc. Mohol by sa stať šéfom gangu, vodcom politickej strany či vlastnej sekty, boháčom, ktorý by žil z príspevkov svojich dobrodincov. No on riadi taxík v Blave a čaká na… pravú lásku! Tak mi to naozaj povedal.
A občas, keď potrebujem odvoz, zvezie ma bezpečne a zadarmo, kam chcem.
Keďže je citomág, dokáže udržať na uzde zákazníkov, konkurenciu aj úradnú mafiu, dopravných policajtov nevynímajúc. Nemusí platiť pokuty, a tak ma môže voziť grátis, za čo som mu nesmierne vďačná. Taxíky sú v hlavnom meste nehorázne drahé, a keď ich najviac potrebujete, akoby všetky zmizli.
„Spoznala som Ivicu Zebic. Predstav si, je to riadna suka. Priviezla ma sem a vyklopila z auta rovno na chodník. Asi aby som sa nenudila. Mor na ňu!“
„Nenadávaj, nepristane ti to.“
„Alexander, už ti niekto povedal, že si až nechutne slušný?“
„Moja mama.“
Prevrátila som očami. Sašo má v podstate jediný problém – je až príliš čestný. Každej žene, o ktorú má záujem, povie, čo dokáže, no a tá sa s ním, samozrejme, rozíde. Prestane si byť istá svojimi citmi k nemu. Nevie, či to, čo cíti, je ozajstné alebo je to len výsledok Alexovej mágie. Začnú ho podozrievať z manipulácie, a pritom práve to je to posledné, čo by im Alex urobil. Chce, aby ho mal niekto rád naozaj, nie preto, že mu to prikáže on. City sa dajú manipulovať len na istú dobu. Všetky sa postupne vrátia do normálu, pokiaľ opäť nezasiahne. Sú ako konáre stromu, ktorými hýbe, ako mu to vyhovuje. Keď prestane, vrátia sa do pôvodného stavu.
Načiahol sa k prístrojovke a pravou rukou zo zásuvky vyčaroval tyčinky.
Dru! Moje obľúbené. Slastne som zapriadla, môj princ vie, čo mám rada, a okamžite som sa ich zmocnila. Položila som si roztrhnutý balíček medzi kolená a hryzkala, hryzkala, až mi celá tyčinka zmizla v ústach. Páčil sa mi ten zvuk aj škrabkanie na povrchu zubov. Ako klepotanie starého písacieho stroja – pravidelné a mechanické.
„Kamže kam, tyčinková vládkyňa?“
Prenikla mnou spomienka na schôdzku, na ktorú som sa sľúbila, no vďaka hentej bláznivej strige už určite meškám. Radosť z tyčiniek bola fuč.
„Koľko je hodín?!“ spýtala som sa ho so zlou predtuchou.
„Desať. Prečo?“
„Rýchlo, odvez ma k Damijane! Už to nestihnem včas, no aspoň prídem. Aj to sa hádam počíta,“ avšak zároveň som už vedela, že ani nie. V mužskom svete je meškanie považované za typicky ženskú vlastnosť, s ktorou sa už rodíme, aby sme ich mohli dráždiť. Nikdy nevedia, či sa ešte objavíme, alebo sme na nich už dávno zabudli. V podstate mužský odpor k meškaniu ženy znamená jeho neistotu a strach, že nepríde.
„Budeš mať problém?“ opýtal sa ma Alex starostlivo.
„To nič. Prežijem.“
„Ak chceš, pôjdem s tebou. Môžem ich upokojiť,“ ponúkol sa. Už dlho sa mu snažím vysvetliť, že galantnosť sa už nenosí a mal by ju spolu s levanduľovými guľôčkami zabaliť a zavesiť do skrine. Väčšina žien dnes zaberá skôr na dravosť a sebavedomie, než na slušnosť a úctu.
„V žiadnom prípade. Nechcem, aby ťa Zlatko spoznal.“
„Túžiš ma mať celého len pre seba, čo?“ pousmial sa nad mojou reakciou.
„Hlavne by mi vadilo, keby ťa začal zneužívať. Ani nevieš, čo všetko by si pre neho mohol urobiť. Ak by zistil, čo dokážeš, no, už by ho nič nezastavilo.“
„Viem sa o seba postarať.“
„Oni tiež. Ľpie na nich kliatba už niekoľko generácií. Iné rodiny by to dávno položilo na lopatky, ale oni vydržali a idú ďalej. Napriek všetkému získali moc a postavenie v spoločnosti, ktorá slabosti netoleruje. To už čosi znamená, nie? Musia mať srdcia z ocele.“
„Aspoň ťa odprevadím na palubu.“
„Som ti naozaj nesmierne vďačná za všetko, čo si pre mňa urobil, ale bude lepšie, ak čím skôr odídeš. Nemala som ťa sem vodiť. Ak mu dôjde, že chodím stále tým istým taxíkom, začne pátrať, prečo.“
„Povedz mu, že spolu chodíme. Som tvoj priateľ.“
„Si milý, ale to by bolo ešte horšie. Priatelia jeho zamestnancov majú vplyv na ich prácu, a tak si o nich kadečo zisťuje. ‚Podľa toho, s kým chodíš, ti poviem, aký si‘,“ zacitovala som slogan, ktorý Zebicovci uplatňovali pri skúmaní svojho okolia.
„No zbohom! Je ako pavúk, čo sedí v sieti a kontroluje všetko, čo ňou mykne.“ „Doslova. Myslia jednoducho inak ako my.“
Alex mi zastavil na parkovisku pri lodi. Vyšla som, kabelku prehodenú krížom cez rameno, aby sa mi nezošmykla alebo mi ju nevytrhli z ruky. V kútiku mojej duše živorila nádej, že si moju neprítomnosť ešte nevšimli. Nie som z rodiny a už vôbec nie som významným členom ich komunity. Aj tak by som len sedela za barom, popíjala minerálku a citlivo odrážala dotieravé dvorenie.
„Meškáš! Kde si bola tak dlho?“
Spoza stromu vyšla postava – Zlatko! Kde sa tu berie? Vôbec som ho nezbadala, keď sme prichádzali. Poobzerala som sa navôkol, no upírky nikde.
„Tvoja mama nie je milá osoba. Nemôžem povedať, že som sa s ňou rada zoznámila,“ vysvetlila som mu dôvod môjho meškania a teraz snáď môžem konečne dostať čosi teplé do žalúdka.
„Čo spravila?“ opýtal sa bezvýrazne. Z jeho zmeny ma zamrazilo. Všetok hnev bol síce preč, avšak nezmizol, len ho kamsi hlboko pochoval a privalil náhrobným kameňom. Natiahol ku mne ruku, akoby ma chcel chytiť, avšak rozmyslel si to a stiahol ju späť. Naozaj nepotrebujem pomôcť na palubu, kráčať viem aj sama.
„Nič zvláštne. Aspoň podľa nej. Po prednáške v aute ma pustila. Pri Pentagone.“
Zavrčal voľačo po srbsky, asi nadávku. Nerobí to často, len vtedy, keď je naozaj vytočený. Zato Dragan, ten v každej vete použije minimálne jednu. Akoby to bola bodka či jazyková ozdoba. Zo začiatku mi to vadilo, lebo na vulgarizmy nie som zvyknutá, ale čím viac mi to prekážalo, tým častejšie ich hovoril. Musel si všimnúť, že mi tým lezie na nervy. Napokon som prestala reagovať nielen na jeho sprostý spôsob reči, ale aj na neho samotného. Dunaj tečie, politici sa hádajú a Dragan je neokrôchaný hulvát. Dobre mu tak!
Podrobnosti o knihe
Názov: Bratislavská bludička
Autorka: Lenona Štiblaríková
Žáner: mestská fantasy
Vydavateľ: Hydra
Rok vydania: 2014
Jazyk: slovenský
Počet strán: 271
Väzba: brožovaná
ISBN 978–80–89672–20–2