Táák, klenuté obočie, bláznivo pristrihnutá ofina – skutočné srdiečko. Ešte načrtnúť ústa…
To dievča ich nedokáže mať chvíľu zatvorené. Všetci v kupé vieme, že študuje a že nezaškodí raz za čas kamsi vypadnúť. To je všetko. Veľa rozprávať a nič nepovedať je tiež umenie. Obaja muži sú ňou nadšení. Postarší „fešák“ ju očividne balí. Má za sebou štyridsiatku a ešte čaká, že sa mu každá študentka hodí do náručia. Druhý z nich občas pozrie aj na mňa. Už sa vzdal pokusov vtiahnuť ma do rozhovorov o počasí, filmoch a záhadne dokaličených mŕtvolách vplyvných ľudí. Aj mi ponúkal o tom článok. Noviny som síce už dávno nečítala, ale mlčky som odmietla. On, aj celá táto spoločnosť je pod moju úroveň. Alebo aspoň čoskoro bude.
Ceruzka kmitá po papieri, ako by mi ruka, čo ju vedie, ani nepatrila. Ešte pár ťahov a dosť. Operácia sa podarila. Lepšie karikatúry, ako sú moje, jednoducho neexistujú. Experimentálna medicína zasa raz dala frčku do nosa spiatočníckym ohováračom. Aj keď sa o tom tentoraz nik nedozvie. Predomnou zničili všetky záznamy o operácii, celý môj chorobopis. Vraj tam robia doktori všeobecne nebezpečné pokusy na ľuďoch. Koniec-koncov, prečo nie, keď dopomôžu k úspechu? Mňa už naozaj nebavilo iba sa topiť v konkurencii a stále byť kdesi na chvoste. Risk je zisk. A má to aj ďalšiu výhodu. Pokusný element za zákrok neplatí. A ja veľa peňazí nemám. Zatiaľ. Pri rozlúčke boli strašne zlatí, vraj až budem slávna… Len zákazom kresliť ostatných pacientov a najmä personál, ma nahnevali. Márnivci, pár obrázkov by im na vážnosti neubralo. Kresby z tých niekoľko málo fotografií, čo mi priniesli, si vzali. Mohla som mať materiíl do redakcie. No nech. V notese sú už tváre všetkých troch spolucestujúcich. Krásna práca. Mimovoľne som si prešla prstami po hlave. Ešte stále cítiť jazvu a zase mi iskria vlasy. Premkla ma tupá bolesť. Stačí. Treba si oddýchnuť. Oprela som sa čelom o sklo a z rozmazaných šmúh sa pokúšala uhádnuť obraz krajiny. Zbytočne. Rýchlosť vlaku a šero mi to nedovolili. Nerozladilo ma to, práve naopak. Rýchlo, rýchlejšie! Ešte niekoľko sto kilometrov, ešte zopár dní a budem mať celý výtvarný svet pri nohách. Budem hviezda, ktorá svojim leskom zatieni všetky ostatné.
Na sklo zlietli červené mušky. Moje oči! Prudko som ich zavrela a hneď otvorila. Ešte raz. A znova. Mušky sa premenili na kvapôčky. Otočila som sa. Dievča sa zúfalo metalo, krv z jej tváre striekala na všetky strany, akokoľvek sa usilovala zadržať ju rukami. Kým my sme sedeli stuhnutí v nemej hrôze, kričala. Ako len kričala! Do okamihu, v ktorom prišla aj o ústa. Ešte niekoľko kŕčovitých pohybov a bezduché telo znehybnelo na dlážke. Rozstrapatené vlasy sa začali zosúvať z tváre, potom padať z hlavy. Ostala len ofinka s pramienkom uprostred. Ako ornament na marcipánovom srdiečku , červenom, špicatom, s dvoma lístkami, podobnými očiam.
Iba zachrčal a chytil si tvár. Jeho napnuté svaly po niekoľkých okamihoch povolili, no pod nohy som sa nepozrela. Načo? Začínala som všetko chápať. Vedela som, že tretí z pasažierov sa k dverám vrhol celkom zbytočne. Aj keď nimi ešte prejde. Neprešiel. Stačil sa ich dotknúť, kým vydýchol naposledy.
Listujúc v notese našla som srdiečko, sparodovanú mačku a supa. Až teraz som sa pozrela dolu a nechala papiere padnúť k telám. Originály sa dokonale prispôsobili kresbám. Na chodbičke zašumeli hlasy. Mechanicky som vstala, odsunula teraz už mačku, zamkla a zatiahla závesy.
Odrazu som sa prebrala z ohromenia a ako šialená vrhla som sa k oknu. Nedá sa otvoriť, ja viem, to je rozčúlením. Skúšam znovu, nejde to. Nie, nič mi nedokážu. Nemôžu! Mŕtvoly prišijem inému vrahovi. Nezabila som ich ja.
Sú rovnaké. Panebože, tie fotografie a moje karikatúry… Nie, nie, to je priveľmi absurdné, aby to mohla byť pravda. Priveľmi… Dotkla som sa jazvy. Žiť? S týmto? S mŕtvymi? To som nechcela, páni doktori, to som nechcela! Ale vy, vy áno, vy…
Búchanie na dvere. Búchanie v hlave. Pach krvi, zrada! Dosť, dosť! Máte šťastie, že sa neviem rozpamätať na vaše tváre, ale svoju mám so sebou. Rozumiete? Ešte mám čas, dvere chvíľu vydržia a ja kreslím naozaj rýchlo. Dokonalá práca. Z kabelky som vybrala zrkadlo a ceruzku a z dlážky som zdvihla notes…