Predstavte si, že ste geniálny matematik a prídete na kobylku newyorskej burze. Čo spravíte? Najskôr asi speňažíte pár akcií, o ktorých zaručene viete, kedy ich cena stúpne a kedy zase klesne. Nabalíte sa a potom odídete užívať zvyšok svojho bytia (a úrokov) niekde do Tichomoria. To by o vás ale nesmel nik vedieť. Komu by sa podobná idea nepozdávala, že áno? Ale nebudem vás zavádzať. Tento film je (väčšinou) o niečom úplne inom.
Je o geniálne pološialenom matematikovi Maxovi Cohenovi, ktorý trpí neurózou, záchvatmi všeličoho, vrátane paranoje a niekoľkých fóbií a obsesií. Okrem toho je pôvodom žid. Maxov malý prenajatý byt je zaprataný prístrojmi a obvodmi, ktoré spolu tvoria jeden superpočítač pomáhajúci mu riešiť matematické hádanky (asi naozaj superpočítač, keďže prázdna obrazovka s kurzorom vypľúva riešenia na želanie po stlačení klávesy Return). Jeho životným krédom je, že všetko na svete sa dá vyjadriť číslami, číslam možno priradiť správny vzorec a na základe vzorca vypočítať správanie sa systému. Od jednoduchého „dve a dve sú štyri“ v detstve sa svojím geniálnym mozgom prepracuje k výpočtom, ktoré sú pre bežné ľudské bytosti nepredstaviteľné. A keďže všetko znamená všetko, Max namiesto tréningu hľadá v prírode, správaní živočíchov, v ludolfovom čísle aj v burzových správach rôzne rovnice a vzorce a túži objaviť ten jediný, univerzálny, vedúci k pochopeniu základnej otázky „života, vesmíru a vôbec“. Aj vďaka tomu, že jeho výnimočné schopnosti nezostanú nepovšimnuté a o jeho vedomosti začnú mať záujem dve úplne odlišné záujmové skupiny, príde Max na to, že geometriu, vyhorenie počítača, japonskú hru Go, lepkavý sliz v jeho byte, mravce, zlaté štvorce a špirály, kabalu, burzu a príchod spasiteľa spája jedno číslo – 216. Ale ako sa ho priateľ Sol Robeson snaží varovať – prílišné zažratie sa do problémov, na ktoré ľudský rozum nestačí, môže byť nebezpečné. Niekto dostane mŕtvicu, niekto sa pokúsi prevŕtať si boľavú hlavu vŕtačkou… Na konci filmu síce vytušíme happyend, no v každom prípade tým, ktorým je život milý, radím: ak vás niekto opakovane varuje, že nemáte pozerať priamo do slnka, nerobte to.
Len na záver, film je čiernobiely a miestami akoby preexponované zábery umocňujú pocit nekľudu. Vytvára ho aj kamera, ktorá je nestála a rozrušená rovnako ako Maxova osobnosť (a mne osobne z toho niekedy išli oči krížom).
Dávam 7/10 bodov, len preto, že vo mne akosi nezanechal ten správny pocit. Ale ináč je zaujímavý, pozrite si a… uvidíte.
PÍ (Pi), r. Darren Aronofsky, USA, 1998