Obdivovatelia Hyperionu očakávali, že to bude veľkolepé a strhujúce. Áno, je to veľkolepé a strhujúce. A zábavné, s bombastickými efektmi a originálnymi nápadmi, nad ktorými sa dá veľmi príjemne žasnúť. Dobre sa to číta, jesto komu držať palce a strachovať sa o jeho kožu (súčiastky). Dá sa pritom zabudnúť na večeru a spánok. Lieta sa tam vesmírom, teleportuje, bojuje a nepriatelia sú extrémne mocní. Skrátka ideálny román vo svojom žánri. Akurát čitateľ času na čas zdvihne padnutú sánku a neveriaco aj obočie, pretože narazí na niečo, čo do vesmírnej opery pasuje ako… ako robot do vojny o Tróju.
Určite poznáte rozprávku o tom, ako psíček a mačička piekli tortu. Nuž, Dan Simmons neváhal a rovnaký recept použil aj pri kuchtení svojej novej space opery, ktorá vyšla vo vydavateľstve Laser v rade New space opera.
V románe sa preplietajú a (takmer) spájajú tri dejové línie. Prvou je príbeh scholika Hockenberryho, v predošlom živote profesora klasickej literatúry z dvadsiateho storočia. Bol znovuzrodený spolu s niekoľkými kolegami aby sledoval práve prebiehajúcu trójsku vojnu, porovnával jej priebeh s tým, čo pozná z Íliady, a podával o tom správy bohom, ktorí žijú na Olympe. Lenže olympskí bohovia, ktorí sú (možno) identickí s tými, ktorých poznáme z gréckej mytológie, nezaprú svoju povahu a Hockenberryho zapletú do svojich intríg. Situácia sa vyhrotí do takej miery, že Hockenberry je nútený pokúsiť sa zvrátiť priebeh vojny, aby vôbec prežil. Druhá línia sa odohráva na Zemi. Žijú tam ľudia, na prvý pohľad ako v bavlnke. Životné potreby im zabezpečujú služobníci, chránia ich voynixovia, cestujú faxami za zábavou, každých dvadsať rokov podstupujú kompletnú renováciu tela. Lenže ich počet je prísne regulovaný a aj ich vek na zemi je limitovaný storočím. Nepoznajú históriu, zabudli čítať a tvoriť vôbec. Len pár jednotlivcov sa pokúša pochopiť situáciu a dostať sa na orbitálne prstence, kam vraj odišli postľudia. Tretiu líniu tvoria moravci – mierne biologickí, ešte miernejšie humanoidní roboti žijúci na mesiacoch Jupitera. Znepokojuje ich rastúca kvantová aktivita na Marse, ktorá je nebezpečná pre celú slnečnú sústavu a preto tam vyšlú expedíciu, aby zistila dôvody a prípadne podnikla protiopatrenia.
Román je napísaný tak, ako sme u Simmonsa zvyknutí, veľmi zručne. Prostredie berie dych. V každej dejovej línii máme postavu, ktorá sa stáva hrdinom vplyvom okolností a ktorá nám nemôže nebyť sympatická (Hockenberry, Daeman, moravec Mahmud). Napätie sa stupňuje a naozaj som bol celý čas zvedavý, čo sa bude diať ďalej. Konanie postáv je logické a občasné Deus ex Machina je v tomto prípade naozaj doslovné :-) Postavy z trójskej vojny sú vykreslené v prekvapivom súlade s tým, čo si pamätám z gréckej mytológie, akurát o Diomédovi a Athéne som mal iné predstavy. Odysseus bol vždy mojím favoritom.
Zostali niektoré ťahy, ktoré boli rušivé už v Hyperione, napríklad Simmonsova záľuba v miestami samoúčelnej bombastickosti – Dinosaury, Kraken, vtáci Nohovia (v množnom čísle to znie naozaj hlúpo :-). Z Hyperionu zostala aj posadnutosť krížmi, ktoré sú tu ako nabíjacie zariadenia pre kalibáncov. Nesadli mi ani odkazy na prenasledovanie Židov a trauma z holokaustu. Nič proti, len keby to autor nerobil s eleganciou a citom pre náznak, aký majú scenáristi telenoviel.
A prichádzam k najväčšiemu problému románu, a tým je úplná absencia odpovede na otázku: PREČO? Prečo práve grécki bohovia, prečo Trója, Shakespeare a Proust? Prečo dinosaury, Prospero, Kalibán, turínske plátno, židia, holokaust… Každý pes, iná ves. Jediný náznak vysvetlenia v celej sedemstrostranovej knihe príde až po štyristo päťdesiatich stranách keď moravci Mahmud a Orphu spriadajú teórie o tom, čo sa vlastne deje. Druhý diel – Olympos bude musieť prísť s VEĽMI PRESVEDČIVÝM ODÔVODNENÍM všetkých týchto ingrediencií, inak spätne prehodnotím môj dojem z tohto diela, a nebude to už „strhujúca, veľkolepo koncipovaná space opera“ ale „veľa kriku pre nič“.