Trochu sa pochopiť

Tackavo urobil dva kroky. Dozadu – dopredu, na tom nezáležalo, chcel sa len presvedčiť, že sa ešte dokáže hýbať. Zastenal. Studené kvapky dažďa mu stekali po obnaženej hrudi, snažili sa spláchnuť krv vytekajúcu spod šiesteho rebra. Chladili, tíšili, ale bolesť bola aj tak neznesiteľná.

Herald zastenal. Vak, ktorý vliekol na chrbte, bol čoraz ťažší. Spravil ďalší krok, ale prehryznuté ľavé zápästie, čo sa hompáľalo na jedinej šľache, mu prekážalo pri chôdzi. Zaťal zuby. Zdravou rukou sa chytil za záprstné kosti a trhol.

Hustý dážď a šum stromov stlmili jeho krik, ale Heraldovi sa podlomili kolená. Šmaril zavadzajúcu ruku do mokrého krovia a pod váhou vaku i bolesti klesol na zem. Chvíľu tam kľačal pozorujúc, ako sa jeho vlastná krv mieša s bahnom. Pre všetkých bohov, tak rád by sa bol zvalil do studeného blata, zavrel oči a mal konečne pokoj. Pri Perúnovi, strašne rád.

Kvapka, ktorá mu stiekla po tvári až k ústam, sa náhle ocitla v jeho priedušnici a zabíjač sa rozkašľal. Bolesť mu vystrelila až do očí, naplo ho na zvracanie. Snažil sa polapiť dych, nazbierať silu. Lenže uchopiť zakrvavený, klzký pazúr, čo mu trčal z rebier, nebolo ľahké ani dvoma rukami. Heraldovi vyhŕkli slzy bezmocnosti, ale nakoniec sa mu predsa akosi podarilo zakliesniť prsty medzi zvyšky dračej kosti. Potiahol z celej sily.

Jeho rev zaznel lesom po druhý raz. Vyčerpane sa oprel čelom o premočenú zem. Prudko dýchajúc rozfukoval mokrú trávu, ktorá sa vzápätí vracala späť a lepila sa mu na líca.

Zavzdychal. Vedel, čo príde a vedel, že tomu nemôže zabrániť. Jeho stony sa zmenili na šepot. Modlil sa. K Perúnovi, k Morene, ku všetkým mŕtvym, ktorých poslal na onen svet, aby už konečne prišlo nevedomie a zbavilo ho tej ukrutnej bolesti. Netrvalo dlho a jeho modlitby boli vyslyšané.


Hneď sa jej voľačo nezdalo. Nemala však čas nad tým rozmýšľať, bolo treba konať. Napriek všetkej tej krvi naokolo ešte žil. Utiahla škrtidlo.

„Nedotýkaj sa ma!“

Srdce jej vyskočilo až do krku, ale rýchlo sa ovládla. „Upokoj sa. Nechcem ti ublížiť. Som lekárka.“

Natiahla ruku, aby sa mu dotkla čela. Chcela ho utíšiť svojou vôľou, vtisnúť mu do mysle zdanie pohody, v tom bola naozaj dobrá.

„Lekárka?“ zachrčal a pokúsil sa stiahnuť si škrtidlo z ruky. „To ako vedma? Vyzeráš ako panská kurva. Vedma má byť stará, zaplátaná, a nie taká vymydlená sladká pusinka!“

Je v šoku, stratil veľa krvi, hovorila si. Ten pazúr mohol byť jedovatý. „Nevyzeráš na drakobijcu,“ opáčila opatrne, lebo s hubiteľmi drakov už mala svoje skúsenosti.

Muž zaškrípal zubami a zo spodnej pery sa mu vyrinula stružka krvi. „Ja nie som vyberavý. Zabijem hocičo… Tak už konečne vypadni!“

Naozaj nemal oči drakobijcu – čierne ako asfaltové studne. Naopak, boli modré, studené, obrovské a na jeho ošľahanej, hnedej tvári pôsobili neprirodzene. Potriasla hlavou.

„Nechaj sa ošetriť. Vykrvácaš. Aj chlap s jednou rukou je ešte chlap.“

Jeho rehot ju prekvapil, rovnako ako slnko, ktoré náhle vykuklo spoza mrakov. Nesmial sa dlho, tvár sa mu rýchlo stiahla do bolestnej grimasy.

Ostré lúče ju oslepili. Na chvíľu sa jej zatočila hlava, lebo žlté záblesky, tancujúce jej pred očami, pomohli pochopiť. Necítila ho. Prišla sem za krikom, zrak ju presviedčal, že tu leží ťažko zranený človek. Diera jeho v hrudi a dračí pazúr pohodený vedľa podávali dôkaz, že ten muž nemá najmenšiu nádej. Ale ona nedokázala zachytiť ani najmenší záchvev bolesti, hoci jeho tvár a zvyšná ruka vytrhávajúca trávu aj s koreňmi, jasne ukazovali, ako trpí.

Jej kôň zafŕkal. Náhly prílev horúčavy vzápätí vystriedal chlad ako vždy, keď sú nablízku ťažkosti. Zaváhala, či má vyskočiť a utekať od zabijaka čo najďalej, alebo sa mu venovať tak, ako prisahala.

Načiahla sa s chumáčom bavlny k jeho ruke, ale v tej chvíli už vedela, že sa rozhodla zle.

„Tvoja chyba. Posielal som ťa preč. Ani ja pri tom nemám nikoho rád!“

Rana, ktorá mu zostala po odtrhnutom zápästí, sa začala hýbať. Vyštrbená a prasknutá kosť sa zaoblila. Na konci zhrubla, trochu sa preliačila a zabelela sa bodkami novo sa rodiacich kostičiek. Pretrhnuté cievy sa zjazvili, zachveli, a pustili sa rozstrapkávať do tenších žiliek a tepien, tie zasa do vlásočníc. Svalstvo sa objavovalo v drobných kôpkach, nenápadných ako zajačie bobky. Cieľavedome obaľovalo každú kostičku, vyfarbovalo sa do zdravej, prekrvenej červene. Posledná začala pracovať koža. Rozlievala sa po hotovej dlani i prstoch ako skysnuté mlieko, hustla, pevnela, ružovela.

Posledné, čo Vimka uvidela, bolo, ako sa na koncoch prstov tvarujú krásne, čisté a čerstvo ostrihané nechty. Potom jej žalúdok rozkázal aj mozgu a stratila vedomie.


Hlava bola celkom obyčajná, ale na richtára svojím spôsobom zapôsobila.

„Ddddrakkk… Pppotvora. Musia byť naozaj veľký hrdina, keď si na takú príšeru trúfli.“

„Neošívam sa. Tak čo, potrebujete si ju zaprotokolovať, zavolať svedkov, alebo mi vyplatíte odmenu hneď a ja môžem ten smradľavý kus vyhodiť?“

„Nech sa u nás najprv posadia, urodzený pán rytier, poslúžia si. Medoviny u nás jesto vždy dosť.“

Zabíjač prižmúril oči. Pomaly sa spustil na lavicu a svoj meč hodil na stôl. „Medovinu neodmietnem.“

„Vedia,“ starejšieho ruka sa triasla, keď nalieval do hlineného pohára a oči mu behali hore-dolu z dračej hlavy na Heraldov meč, „protokolovania nie je potrebnô, len onô… peňazí akosi v našej dedine niet. Nenazbieralo sa viac ako päť zlatiek. Ale ak pozhovejú,“ rýchlo položil plný pohár pred Heralda, až trocha medoviny vyšplechlo a oblialo richtárovi ruku, „požičiame si, aby sme im mohli zvyšok vyplatiť. Zatiaľ nech sa ubytujú v hostinci, ani strovu ani nocľažnô nebudú misieť platiť, ináč nech ma Morena skosí.“

„Hm.“ Zabíjač si oprel hlavu do dlaní a zadíval sa na starejšieho.

Ten sa bojazlivo prikrčil. Ruku mimovoľne zdvihol k ústam a s tichým sŕkaním cuckal vzácnu tekutinu, ktorá mu vsiakla do ufúľaného rukáva.

„Počkám, ale dva dni. Toto si zatiaľ ponechám.“ Vstal a hodil zubatú hlavu naspäť do vaku. Keď si bral zo stola meč, naschvál nechal v neotesanom dreve hlbokú ryhu.

V hostinci bolo šero. Dym zo zle odvetraného ohniska sa plazil popod zájdený strop a dve okienka, potiahnuté rybími mechúrmi, veľa svetla neprepúšťali. Na lojové sviečky bol toto skúpy kraj.

Najradšej by si sadol k oknu, chrbtom k stene a s výhľadom na dvere, ako bolo jeho zvykom. Napriek viditeľnej chudobe bol však hostinec plný. Otrhaní, či trocha lepšie zaodetí chlapi sa rozvaľovali na každej lavici. Len máloktorý mal však pred sebou pohár s medovinou, či dokonca misu s chlebom a syrom. V kúte, kde bola najväčšia tma, sa k akémusi slušnejšie oblečenému pocestnému privíjala podpitá chudá dievka a nervózne sa chichúňala. Výbuchy jej smiechu prerušovali hudbu, ktorú v tomto podniku zabezpečoval bielovlasý starec s kusom rozstrapkaného plátna previazaným cez oči. Vysokým trasľavým hlasom spieval akúsi ťahavú pesničku a sám sa sprevádzal na lutne s dvoma strunami. Slovám nebolo rozumieť, lebo dedkovi zostal jediný zub.

„Sadnem si sem,“ povedal Herald, keď došiel k oknu. Chlap, čo sedel chrbtom k stene oproti dverám, pozrel najprv hore do rytierovej tváre, potom klesol pohľadom k jeho meču a napokon zaškúlil na jeho vak. Bez slova prikývol a odkradol sa aj s nedopitým pohárom.

„Čo im donesiem, urodzený pane?“ Vysoké, sotva štrnásťročné dievča zmietlo zo stola chrcheľ a utrelo si ruku do zástery.

„Medovinu.“

„A ešte? Oni sú ten zabíjač, všakže? Otec povedali, že vám vo všetkom treba vyhovieť.“ Zakrútila bokmi. Na jej nohatej a rukatej postave to vyzeralo smiešne.

Herald sa nesmial. „Ešte medovinu. Veľa medoviny. A nech sa postarajú o koňa.“

Dievča muselo voľačo zbadať v jeho ľadových očiach, lebo sa vrtko zvrtlo do kuchyne. Za okamih bolo späť, postavilo pred rytiera krčah a najmenej oškúlený hlináčik, čo v hostinci mali.

„Hore majú ustlatô, pane. Ak kcú, aj vody na umytia im donesiem,“ píplo bez toho provokujúceho tónu, aký na neho skúšalo predtým.

Zabíjač iba kývol hlavou a pustil sa do medoviny. Krčmárova dcéra chvíľu otáľala, potom švihla vrkočom a odobrala sa tam, kde ju volali.

„Celkom chutná, čo? Až vyrastie, hostinský ju hocikomu nedá. Pusti ma, priateľu, tuto k rytierovi, nech dáme reč.“

Herald zdvihol pohľad od svojho pohára. Počerný mladý chlap s utekajúcimi očami, ktorý si sadol na uvoľnené miesto vedľa neho, sa mu nepáčil. Dnes sa po svete potulovalo oveľa viac povaľačov ako kedysi. Nalial si z krčaha ďalší pohár a snažil sa sústrediť len na teplo, rozlievajúce sa v jeho útrobách. Opitá dievka v kúte znova vypískla.

„Musel to byť statný kúsok, súdim podľa tej guče, čo máš vo vaku, pane. To je hlava, však?“

„Hej.“

„Nie je ti do reči, chápem. Musel to byť ťažký boj, dostať takú opachu. Ale ako vidím, bez jediného škrabanca.“

Herald si obzeral ruku. Striedavo vystieral prsty a zatínal ich do dlane, otáčal ju v zápästí, ladne ako skúsený šermiar. Ale potešenie mu to neprinieslo.

„Nečudujem sa ti, že si taký zádumčivý, pán rytier. Ťažká práca, hlušiť kadejaké potvory. A náš drak, čo sa nás ten nakváril… Vieš, v tejto kamenitej zemi sa máločo urodí, a on nám ešte aj tie ovce kradol, čo sa na tunajšej ostrej tráve napasú. Hrvoja, dones ešte jeden krčah!“

Ostatní chlapi závistlivo zazreli na tých dvoch, čo sa tak rozhadzujú. Herald si ich nevšímal.

„Počul som, že ti richtár sľúbil dvadsať zlatých.“ Dych mladého muža páchol pokazenými zubami, ale rytierovi, ktorý mal ešte v čerstvej pamäti smrad z dračej papule, to nevadilo. „Never mu. Toto je najchudobnejšia dedina v horách. Nemajú si od koho požičať a posla do kráľovského mesta vysielať nebudú. Sľúbia ti vyplatiť celú odmenu za pár dní. Ale pravda je taká, že za kus baranieho stehna kúpia troch-štyroch úbožiakov, čo ti podrežú krk, keď budeš spať.“

Krčmou sa zrazu rozľahlo čosi ako sípavý kašeľ. Ten prešiel do rehotu, takého hlasného, že prerušil všetku vravu naokolo. Bezzubý dedko prestal hrať a chichot opitej dievky sa zasekol, akoby jej ktosi jednu švihol žihľavou. Heraldovi sa ešte hodnú chvíľu natriasali plecia, takže keď sa snažil trafiť si pohárom do úst, polovicu porozlieval.

„Povedal som niečo smiešne?“

„Nie-he-he.“

Mládencove oči behali sprava doľava. „Od tejto dediny nič dobrého nečakaj. Tu sú ľudia takí chudobní, že by za medenák predali aj vlastnú mater. Ale ja viem o voľačom, za čo by stálo vytiahnuť meč.“ Sklamaný rytierovou nevšímavosťou si hrkol medoviny a tlmeným hlasom pokračoval: „V horách žije jeden, čo má schovaný poklad. Zlato, striebro, drahé kamene. Len treba odvážneho, čo si po ne pôjde, ako ty, pane.“

„Tak tam choď. Mňa zbojníci nezaujímajú.“

„To nie je zbojník! Upír je to, ciciak, neľud, stáročia tam žije. Po nociach sa zakráda, vie o každom kúsku zlata, či v zemi, či v pokladnici. Sem-tam nejaké decko ukradne. Koľké už našli s roztrhanými bruchami!“

„Povery. Dieťa sa zatúla v lese a dotrhajú ho divé zvery.“

„Pravdu vravím, pane, akože sa Kríbeš volám! Len čosi z vnútorností vyžerie a celkom z krvi stiahne. Upír je to. A bohatý! Nik si na neho netrúfne, iba ty, pane, si zabíjač…“

Herald prevrátil krčah hore dnom a počkal, kým nevytečie posledná kvapka. Hlináčik sa nenaplnil ani do polovice. Bez rozpakov siahol po mládencovej medovine.

„Tebe na tom nejako záleží.“

Kríbešovi zasvietili oči. „Sám by som ťa tam odviedol, pane. Poklad by sme mu zhabali, a vieš… zaslúžim si odmenu.“

Rytier vycedil z pohára poslednú kvapku. „Upír, vravíš? Detskú krv? Dobre. Budeš mať svoju odmenu.“


Ja ho zaškrtím, zastrájala sa Vimka. Prehryznem mu krk. Utopím ho v jeho vlastnom pote. Len nech ho nájdem.

„Chyť sa radšej oprát,“ povedala mierne, dávajúc si pozor, aby sa do jej hlasu nedostala ani štipka hnevu, čo ňou práve lomcoval.

Mládenec neochotne zložil ruku z jej kolena. Nevedel, ako sa má správať. Takú krásavicu ešte nestretol, ale táto bola príliš dobre oblečená, aby ju mohol omaciavať ako hociktorú sedliacku dievku. Vimka sa nad jeho rozpakmi potajomky usmiala.

Hlavná vec, že idú správnym smerom. Vedela to podľa stôp, ktoré zanechával jej kôň. Nie tie hlboké otlačky, takých bolo v rozmočenej ceste dosť. Vimka sledovala stopu, ktorú furman vidieť nemohol. Strach, neistotu, obavy o budúcnosť. Jej kôň trpel a Vimka sa už nemohla dočkať.

To mu nedarujem. Za to mi zaplatí.

„Už nie sme ďaleko,“ informoval ju mládenec skľúčene.

Bola rada, lebo sa už stmievalo. Jemne ho prinútila, aby sa občas díval aj na cestu a upravila si šnúrku vo výstrihu. Vlastne mala šťastie, že sa objavil práve včas. Keď sa prebrala z bezvedomia, šok ju už dávno prešiel a vystriedal ho hnev. Nie preto, že ju zabíjač vystrašil, ani preto, že by nejako narušil jej sebaistotu. Nie je jediná, čo má niečo navyše.

Ale koňa jej brať nemal.

„Tam je už naša dedina,“ natiahol mládenec prostredník. Ukazovák mu chýbal, rovnako ako polovička palca.

„Aká škoda,“ usmiala sa, aby trochu miernila mládencov smútok z končiacej sa cesty.

Furmanove sivé oči sa rozžiarili. Jazva, ktorá sa mu tiahla od ľavého obočia ku kútiku úst sa pokrivila a urobila jeho tvár prepadnutejšou, zraniteľnejšou. Pravá ruka mu zasa mimovoľne zamierila k jej kolenu.

„Však pôjdeš okolo hostinca?“ opýtala sa Vimka rýchlo s nádychom ľútosti.

Samozrejme, že išiel. Bola už celkom tma, keď zoskočila z voza a viac sa o furmana nestarala. Zhrabla svoj vak a ponáhľala sa dozadu, kde nocovali kone.

Jej vraník bol zdravý a nezranený. Pohladila ho niekoľkými chlácholivými slovami, ubezpečila ho, že viac sa to nestane. Prečesala mu schlpenú hrivu, lebo to mal rád, ale pri každom ťahu hrebeňom cítila, ako v nej zasa rastie hnev.

„Hneď sa vrátim.“

Okrem opitej dievky, chichúňajúcej sa v kúte, v krčme nebola žiadna žena. Všetky hlavy sa otočili k nej. Nevšímala si ich a zamierila rovno k oknu.

„Zobral si môjho koňa.“

Herald na ňu zdvihol oči, trochu zmútené množstvom vypitej medoviny. „Potreboval som sa nejako dostať do dediny. S týmto tu,“ hodil hlavou k vaku.

Zaťala nechty do dlaní. Starý, slepý spevák prestal trápiť struny lutny a nepokojne otáčal hlavou okolo seba.

„To sa nerobí. Chcela som ti pomôcť, a ty si mi ukradol koňa.“ Hovorila stále tichšie. Podaktorí hostia sa začali ošívať.

„Kašlem na tvoju pomoc. Potreboval som len toho koňa, teraz si ho môžeš vziať.“ Hlava sa mu trocha pohojdávala, mrkal na ňu v snahe zaostriť zrak, otupený medovinou.

„Zneužil si ma!“

Nikto by nemohol povedať, že vykríkla. Naopak, jej hlas znel hlboko a temne ako mútna voda na dne poslednej studne na svete. Napriek tomu sa čiernovlasý mládenec, sediaci vedľa Heralda, chytil za hlavu a skrivil tvár v náhlej bolesti. Niektorí chlapi popadali z lavíc. Krčmár v kuchyni sťažka dosadol na svoj stolec, privalený váhou baranieho stehna, čo práve chystal ktorémusi šťastnému hosťovi. Vimka pozrela na vytiahnuté, štrnásťročné dievča, kľačiace na zemi medzi stolmi. Nesmieš. Prisahala si. Zhlboka sa nadýchla, zvrtla sa a nechala za sebou výčap plný dymu, prepotených tiel a strachu.

Čo to robíš? pýtala sa samej seba, keď bola späť pri svojom koňovi. Znova ho česala, hladila mu lesklú, čiernu srsť, kým sa celkom neupokojila. Potom odviazala vôdzky, prešla cez dvor a vybrala sa hore dedinou. Výbuch bolesti, ktorý vystrelil od jednej z chatrčí, prijala takmer s úľavou. Zabúchala na dvere.

„Smiem ďalej?“

Prekvapený hrnčiar si otrel zablatené ruky do ešte zablatenejšej zástery. „Nech sa páči, urodzená panna.“

Rozhliadla sa okolo seba a sadla si na drevený stolec. „A ako že sa ti darí?“

„Pekne ďakujem za opýtania. Bohovia nám jahniatko požehnali.“

„A tam v kúte, kto to stene?“

Hrnčiar mávol rukou. „To je len moja žena. Zasa zľahla, potvora. Akoby sme už nemali dosť hladných krkov.“

Bola takmer polnoc, kým sa jej podarilo priviesť na svet neduživé dievčatko bez vlasov, nechtov a podkožného tuku, ktoré nikto nechcel a ktoré sa pravdepodobne nedožije prvého roku. Hrnčiar zatiaľ oklamal ostatné deti riedkou prosnou kašou, a zahnal ich spať. Sebe i Vimke ukrojil kúsok slaninky, žene dokonca doprial pár glgov ovčieho mlieka a ponúkol lekárke nocľah v zadnej izbe.

Kvôli vlastnému svedomiu zostala ešte s rodičkou, kým žena nezačala pravidelne dýchať. Všetko naokolo dávno stíchlo. Potom vyšla von pozrieť sa na koňa a na chvíľu sa započúvala do brechotu psov. Noc vyzerala byť pokojná a zimomriavky, čo jej vyskočili po chrbtici, brala ako následok vyčerpávajúceho dňa. Nakoniec sa vrátila dnu, prikryla sa zapáchajúcou barančinou a zaspala.


Richtárovi pomykávalo ľavým okom, až mu koniec fúza behal hore-dolu ako pipíškin chvost. Keby Herald mohol, skvele by sa zabával.

„Takže?“ Pobúchal mečom po svojom vaku. Dračia hlava začala už zapáchať a richtárovi ten smrad očividne robil zle.

„Vedia, urodzený pán rytier… Úroda toho roku nebola dobrá. Do dubňa sa sneh držal, potom zasa lialo… Len iba ak hádam ovčieho syra sa nám podarí predať, a kožke. Ale skorej to nebude, len začiatkom zimy.“

V Heraldovom srdci sa začalo rodiť čosi ako nádej. „Tak zaplatíte, alebo nie?“

Pod jeho dychtivým pohľadom sa začala staršinovi mykať aj druhá polovica fúzov. „Rozumejú, vzácny pane, až pozhovejú, voľakedy v zime by sme mohli…“

„Nikdy.“ Zabíjačov meč sa zapichol do vaku. Vo vnútri čosi nechutne mľasklo. „Toto tu môžem rovno vyhodiť. Však?“

Richtár nebadane kývol a najradšej by bol vrástol do tvrdého dreva svojej úradnej stoličky.

„Výborne.“ Rytier bodol mečom hlbšie. „Tak o mne už nemusíte počuť.“ Držiac pred sebou zbytočný náklad napichnutý na ostrie, vycúval z miestnosti a ponechal tak otraseného richtára pochybnostiam.

Mal už iný cieľ.


„Položte ju sem. Opatrne. A teraz rýchlo von, kým sa nepreberie. Ruky preč od nej, ty chumaj! A ako som povedal, už sa nevracajte. Nedívaj sa tým smerom!“

„A čo s koňom?“

„Dobre sa o neho postarajte. Musí to byť neobyčajné zviera, keď jej na ňom tak záleží.“

„Ako rozkážu, pane.“

Vrz. Buch. Au! Hlasy odozneli, ale dostavila sa bolesť. Jedna ostrá, ohraničená, prechádzajúca od zátylku celou hlavou. Druhá horúca, štipľavá. Neutíchajúca, páliaca kdesi na holennej kosti ľavej nohy a nad členkom pravej.

A cudzia myseľ.

„Au.“

Pohyb studenej ruky pocítila skôr, ako sa dlhé, jemné prsty dotkli jej líca.

„Princezná sa nám už prebudila.“

Pár okyptených slnečných lúčov jej bolestivo porezalo oči. Zamrkala, aby odohnala hmlu. Tvár, ktorá sa nad ňou skláňala, bola poblednutá, jemná až krehká. Svetlohnedé kadere, vzrušujúci oblúk úst, mandľové oči lane. Vzduch sa jemne chvel, nasiaknutý sladkastým pachom, šíriacim sa z mladíkových úst. To jej pripomenulo pálenie na zátylku a ruka jej zabehla do vlasov.

„Prepáč. Hrnčiara som potrestal, že s tebou tak zaobchádzal. Zaplatil som mu menej.“

Na okamih jej zakolísalo žalúdkom, ale nevoľnosť rýchlo potlačila. „Mohla som si to myslieť. Načo tá maškaráda s tvojimi paholkami?“

Nalial do zlatého pohára víno a úslužne jej ho podal. Jeho úsmev bol rovnako príjemný, ako jeho ladné pohyby. „Volám sa Nemor, ak ťa zaujíma moje meno. Nechcel som, aby sa nám tu plietli. Potrebujem ťa iba pre seba.“

Zaletela pohľadom k jeho nohe. „Dal si ma uniesť, aby som ti pomohla? Poriadna drzosť. Ako môžeš predpokladať, že teraz budem ochotná pre teba niečo urobiť?“

„Pretože si prisahala.“

Napriek tomu, že pohár v rukách ju príjemne hrial, po chrbte jej prebehli zimomriavky. Uchlipla si vína. Bolo prihriate na telesnú teplotu, neriedené a chutilo po železe. Nemor očividne pozná jej zvyky.

„Prečo si teda vystrašil tých dvoch?“

V očiach mu zasvietilo šibalstvo. „Lebo si najsilnejšia. Vieš bolesť nielen odoberať, ale aj vracať. Samozrejme,“ zmierlivo kývol hlavou, „všetci vedia o tvojej prísahe, že nikomu neublížiš. Ale rovnako vedia, že by si mohla. To vystúpenie v krčme nemalo od toho veľmi ďaleko, všakže?“

Do tváre jej udrela horúčava, ale nebolo to od vína. „Ako vidím, ty sa nebojíš riskovať.“

„Nikdy som sa ničoho nebál. Nemal som sa čoho.“

„Jediná vec, čo ťa trápi, je bolesť.“

Zamračil sa, ale Vimka sa nedala nachytať a nepripustila si jeho utrpenie za hranicu bežného pozorovania. Chvíľu opatrne sondovala, o aký druh vredov ide, aj keď vedela, že zbytočne. Podľa mužovho sladkastého dychu to bolo jasné od začiatku.

„Na chvíľu ti môžem pomôcť. Ale tvoja choroba sa nedá liečiť. Máš ťažkú cukrovku.“

Znova sa usmial, no tentokrát to vôbec nebolo príjemné. „Viem. Nečakal som na teba, aby si mi to povedala. Žijem s ňou dvesto rokov.“


Kdesi napravo zaškriekala sojka. Akosi zachrípnutejšie, bojazlivejšie, ako zvyknú škriekať sojky v iných lesoch. Herald si to nevšímal a drmolil posvätné slová ďalej.

„Odkedy sme odišli zo Zabiedova, každú chvíľu sa zastavujeme.“ Kríbeš šťuchal špičkou nohy do kopčekov, ktoré v kamenistej zemi navŕšili krty, a nervózne pokukával na západ. Slnko sa pomaly začalo strácať za stromami.

„Modlím sa.“

„Každú chvíľu sa modlíš! Zastavíš sa skoro pri každom dube ako pošťatý pes!“

Heraldove oči zamrazili ako dva kusy ľadu a mladík na okamih oľutoval svoju opovážlivosť. No rytier sa znova otočil k svojmu meču, aby pokračoval v modlitbe. Kým skončil, na okolí nezostal jediný krtinec a zostarnuté slnečné lúče sa iba s námahou preciedzali pomedzi divo rastúcu hrabinu.

„Dnes druhýkrát. Bohom i mŕtvym treba dať na vedomie, kadiaľ sa uberajú naše kroky. A navyše, nikam sa neponáhľame.“

„Akože neponáhľame? O chvíľu sa zotmie!“

Herald nenáhlivo vstal, oprášil si kolená a vytrhol svoj meč zo zeme. Predtým, ako ho zastrčil späť do pošvy, pozorne zotrel z čepele hrudky vlhkej hliny.

„Tma má svoju moc.“

„Ak si myslíš, že ma tým upokojíš, tak sa teda mýliš!“

„Vôbec som nemal v úmysle upokojovať ťa.“ Rytier sa ľahostajne zadíval na Kríbeša. Zlodej, tulák, počerná zmes všetkých vojsk, čo kedy prepochodovali touto chudobnou krajinou. Nebol mu sympatický, no sršala z neho túžba žiť, a pokiaľ možno, lepšie ako doteraz. Kedysi by ho bolo Heraldovi ľúto. Ale za tie roky si zvykol. Kríbešovia prichádzajú a odchádzajú.

Zašmátral vo svojej torbe. Vytiahol odtiaľ kus baranieho stehna a bez okolkov sa doňho pustil, hojne zajedajúc mäso ťažkým, nekvaseným chlebom. Mladému tulákovi sa roztiahli nozdry.

„Tu máš, daj si,“ ukrojil rytier aj pre neho. Neurobil to z láskavosti. Hoci teraz by už upírovo sídlo našiel aj sám, pobehaja ešte potreboval. Chladným pohľadom pozoroval, ako Kríbeš do seba dusí mäso s chlebom, až mu na krku navierali žily. Sám jedol pomaly, vychutnával každé sústo nedopečenej baraniny, vôňu loja, ktorý sa mu rozpúšťal na jazyku, drapľavú striedku chleba, napáchnutého všetkým, čo sa toho roku v krčmárovej peci upieklo. Dával si na večeri záležať, akoby mala byť jeho posledná.

„Verím ti, urodzený pane,“ ozval sa jeho spoločník s plnými ústami. „Určite máš svoje dôvody, aby si vyčkal na noc. Sú ti tí bohovia dostatočne naklonení, aby nás chceli ochraňovať?“

Heraldove plecia sa roztriasli tichým smiechom. Obrátil fľašu, aby si prepláchol hrdlo mútnou medovinou. Zabehla mu, takže jeho hlas znel ešte chrapľavejšie, ako kedykoľvek predtým. „Kedysi dávno žil jeden svätec. Naozaj zázračný človek. Keď prešiel po púšti, v jeho stopách ďatelina zakvitla. Keď načrel zo zamorenej studne, vytryskla číra voda. Rozhnevaní susedia si podávali ruky, páni otvárali svoje sýpky chudobe, králi odpúšťali svojim vrahom, jediné jeho slovo stačilo. Raz som mu zachránil život a z vďačnosti mi niečo dal.“

„Ach, tak k nemu sa modlíš?“ Sklamanie stekalo z Kríbešovho hlasu ako decht.

„Modlím sa k Morene, nech naveky uväzní jeho dušu v ľadovej kryhe! Modlím sa k Velesovi, nech ju pochová pod kamenným bralom, Černoboh nech mu zahatí cestu k svetlu! Nech Vranice vyzobú jeho oči a pečeň! Nech Pripelaga už nikdy nedopustí, aby sa takýto človek ešte raz narodil na túto zem!“

Kríbeš očervenel. Jeho oči, v ktorých sa dosiaľ odrážala predstava zlatých kalichov a diamantových prsteňov, sa vypúlili ako bubliny na vriacej smole. „Ne-nežartuj tak, urodzený pane! Nikdy som nebol ktovieako pobožný, ale zato si nerobím z bohov posmech. Nerád by som skončil s vyplazeným jazykom, teraz, keď sa mám stať boháčom!“

„Staneš sa tým, čím sa máš stať.“ Herald si opásal meč a zdvihol torbu. Kdesi hanblivo zahúkala sova a pripomenula mu, že noc je už dostatočne zrelá.


V porovnaní s chudobou v dedine pod horami, jeho dom pôsobil priam bohorúhačsky. Dojem pokoja vytvárali steny obložené drahým lakovaným drevom so zlatými intarziami. Obrazy vyberané s vycibreným vkusom odrážali ševelenie jesenných listov, zurčanie horskej bystriny, hmlový opar nad mláčkou v medvedej šľapaji uprostred srnčieho chodníka. Čalúnený nábytok, široké okná zakryté dvoma vrstvami jemných záclon a ďalšími oponami hrubých, bohato vyšívaných závesov dovádzali všetok ten prepych do dokonalosti. Na mäkkom, hustom cudzokrajnom koberci by sa dalo vyspať lepšie, ako na sedliackom lôžku. Nemorova posteľ mala tiež vyzdobené čelo. Nad ňou sa ako oblak vznášal jemný záves, uchytený na štyroch stĺpoch, ktorých krehkosť bola iba zdanlivá. Štylizované dubové listy a jemné konáriky boli možno ešte pevnejšie, ako reťaz na Vimkinom zápästí.

Vedela, že to nemá zmysel, ale nemohla si pomôcť. Trhla rukou, a hoci si za to vyslúžila iba novú bolesť odretej kože, kdesi v hĺbke ju zahrialo zadosťučinenie.

„Čo je? Prečo si poľavila? Neleží sa ti dosť pohodlne?“

„Potrebujem sa vyspať. Nie som ako ty.“

„A kto sa pýta, čo potrebujem ja? Pre každého som len netvor, zloduch hodný zavrhnutia! Nikoho nezaujíma, že aj ja som citlivá bytosť! Roky som na teba čakal, a keď si sa konečne objavila, nesnažíš sa ma ani trochu pochopiť!“

„Ako môžeš odo mňa čakať pochopenie, keď si ma priviazal ako psa?“

„Keby som ťa pustil, ušla by si mi.“

„Presvedč ma.“

Začudovane nadvihol obočie. „Aha, pravda. Si žena, vznešená, treba sa k tebe tak správať.“ Odložil zväčšovacie sklo a utrel si prsty do nohavíc. Na drahej látke zostali modré pásy. „Počkaj, toto sa ti bude páčiť.“ Z písacieho stola vytiahol vyrezávanú krabičku a zodvihol veko. Všetky sviečky v miestnosti pobledli.

Vimka nikdy predtým ani potom nevidela taký krásny šperk. Zafíry a opály ktosi s úžasným majstrovstvom zasadil do zlata tak, že celý náhrdelník vyzeral ako odliaty z jedného kusa, a pritom sa chvel, trblietal ako živý.

„Umenie máme v rodine. Tento šperk vyrobil otec pre moju mamu.“

„Nosila ho dlho?“

Nemor sa striasol a Vimku zasiahol ostrý prúd jeho nevôle. „Nebuď uštipačná. Prečo mi nejdeš trochu v ústrety, veď… nemôžeme vedieť, ako dlho budeme žiť pod jednou strechou.“

„Chceš ma tu celý čas držať ako väzňa?“

„Ale nie,“ jeho hlas zmäkol, znel takmer prosebne. „Verím, že mi porozumieš, ak aspoň trochu budeš chcieť. Chceš?“

Čosi ju oslepovalo. Možno to bol odblesk svetla sviečok v drahých kameňoch, možno niečo iné. Prikývla.

„Vedel som to.“ Usmial sa a bol to najkrajší úsmev, aký kedy videla. „Pre začiatok ti dám toto.“

Podvedome sklonila hlavu, aby jej mohol zapnúť náhrdelník. No v tom okamihu, ako sa jeho prsty dotkli jej šije, pochopila, že sa predsa len dala nachytať. Hlava sa jej zatočila. V mysli jej vybuchol oheň, ktorý vzápätí udusil vodopád cudzích spomienok. Roztriasla sa ako v horúčke. Prežívala všetko tak verne, akoby ona sama bola Nemorovým upírskym otcom aj jeho ľudskou matkou. Zakúsila tisícročné osamotenie cudzej rasy, neúspešný pokus o splynutie s ľudským rodom, aj spoločnú záhubu. Celých dvesto rokov bola samotným Nemorom, ani rybou, ani rakom. Krížencom, ktorý sa narodil, aby bol nesmrteľným, ale svojou nedokonalosťou odsúdeným na večné utrpenie. Život bez brušnej slinivky ani pre dieťa upíra nebol životom.

Keď sa prebrala, oči mala plné sĺz. „Prečo si to urobil?“

Vreckovka, ktorú jej podal, voňala jazmínom. „Lebo iba ty to dokážeš pochopiť. Pre všetkých som netvor. Ale vie niekto, čo je to hlad? Taký neznesiteľný, pálčivý, zožierajúci útroby a premieňajúci tvoj žalúdok na kus spečenej škvary? Keď beháš po lesoch, aby si ten hlad vypudila zo svojej mysle, keď si napcháš do úst tie najštipľavejšie koreniny, napiješ sa najostrejšieho vína, lenže nič nezaženie tú jatrivú, neuhasiteľnú túžbu po teplej, čerstvej, osviežujúcej, bohovia, takej životodarnej krvi? Zadláviš srnu, pritisneš ústa na jej hrdlo, na ešte pulzujúcu žilu a saješ, kým žalúdok nemáš plný na prasknutie. A potom tri dni zvraciaš v kŕčoch, lebo je to len náhrada, neúčinná, dokonca škodlivá. Vieš, akú pevnú vôľu to vyžaduje, pripnúť ti na krk náhrdelník, a pritom si nevšímať, ako sa ti pod kožou rysujú modré žilky, v ktorých je ukrytý život, šťastie, extáza?“

Oči mu blčali, ale Vimke horela tvár, srdce, celé telo. „Ale deti! Prečo tie deti?“

Vyhrnul si nohavice. „Pozri sa! Keby si nebola lekárkou, aj ty by si sa povracala. Keby som nebol nesmrteľným, moje nohy by sa dávno premenili na jedinú mokvavú ranu, dávno by mi uhnili, rozpadli sa na hnis a žlč, čo by mi otrávili mozog. Vieš, koľko bolesti som zakúsil? Potrebujem detské žľazy! Krv! Potrebujem sa aspoň raz za čas vyspať, bez bolesti, bez chrást, bez postele, ušpinenej tým, čo vyteká z môjho mäsa. Nemysli si, že som sa znížil k tomu, aby som kradol deti nejakým úbohým sedliakom. Sami mi ich nosia. V tomto kraji sa odjakživa narodilo viac detí, ako sa ich podarí uživiť. A za jedno zaplatím toľko, že celá rodina má z čoho pár rokov žiť!“

„Si hotový ľudomil. Dokonca sa staráš tunajším chudákom o zárobkovú činnosť.“

„Hovoríš to len preto, lebo sa nechceš vzdať predsudkov. Ale v podvedomí si sa ich už vzdala. Prečo by si ináč držala moju bolesť odo mňa tak ďaleko a čisto?“

Sklonila hlavu. „Prisahala som pomáhať každému bez rozdielu.“ Mykla rukou a reťaz na posteli znova zaštrngotala. „Bez ohľadu na moje pohodlie. Dokonca bez ohľadu na to, či ma raz zabiješ, alebo nie.“

„Som rád, že si budeme rozumieť.“ Ohľaduplne odomkol zámok na jej putách a zadíval sa jej na zápästia. Krvácali. „Čo je? Prečo si sa zachvela?“

„Ktosi prichádza.“

Spokojne sa usmial. „Viem.“ Ešte stále držiac jej ruky vo svojich, nadýchol sa a pofúkal jej obidve rany.


Mesiac už dávno zašiel spať. Vytratili sa aj sovy, zmierené s tým, že v tomto lese im lovecké šťastie nepokvitne. Aj hviezdy kamsi zaliezli. Nik nebol zvedavý na dve postavy, čo sa potkýnali horou.

Vlastne iba jedna. Kým Kríbeš polohlasne nadával na výmole, tŕne a konáre, ktoré sa znenazdajky zjavili presne vo výške mužského čela, Herald sa kĺzal pomedzi stromy ako vážka medzi trstinou.

„Je taká tma, že ani neviem, kade ideme!“

„To ti navráva strach. Ideme správne.“

„Ako to vieš, pa… Au!“

Zabíjač neodpovedal. Cítil to. Mohutnú, nebezpečnú silu, ktorá v ňom tak, ako mnohokrát predtým, prebúdzala nadšenie. Rovnako vedel, že aj ten druhý, ktorý je dnes v noci jeho korisťou, a ak Černoboh dá, jeho lovcom, cíti ich. Teda, prinajmenšom Kríbeša.

Herald vždy dával svojmu súperovi šancu.

„Grgalicu na neho poslať… Ešte sme ďaleko?“

„Si ty ale sprievodca. Čuš.“

Náhle, ako keď si človek znenazdajky zvykne na tmu v zavretej izbe a uvidí svetlo pod dverami, sa pred nimi objavili dva matné obdĺžniky.

„Naozaj, urodzený pane! Okná! Svieti, ešte je hore, beštia!“

„Prejdeme sa okolo.“ Rytier sa snažil nevnímať Kríbešovo tiché lamentovanie. Viac po hmate ako po zraku obišli dom. Vzadu, pod vysokým smrekom, stála maštaľ. Kríbeš ponad zabíjačovo plece opatrne nakukol dnu. „Je tu niekto?“ zašepkal.

„Nie. Ale toho koňa poznám. Čudné.“

„Akého koňa? Nič nevidím.“

„Ani nemáš čo. Poďme.“

Cítil mládencov dych na svojom krku, ale už ho ani najmenej nezaujímal. Keď stláčal zložito kovanú kľučku, srdce mu v hrudi vibrovalo. Sila, ktorá pulzovala z upírovho sídla, bola vzrušujúca, opantávala ho, menila mu krv na vriacu penu. Potichu vkĺzol dnu.

Sliepňavá svieca, zastrčená do zlatého svietnika na stene, nedokázala odhaliť všetku krásu a bohatstvo, skrývajúce sa v predsieni. Herald sa však nezdržiaval. Keď prešli do ďalšej izby, čiernovlasému mládencovi od rozrušenia tak drkotali zuby, že prehlušili aj rytierovo hučanie v ušiach.

„Pppane, nechoďme ďalej. Naberme si odtiaľto a mažme preč, kým nás nezbadá. Do konca života budeme boháči! Ale ak nás tu objaví…“

„Zavri hubu, lebo ťa zabijem sám.“

Meč sa pýtal na vzduch. Počúvol, vytiahol ho pomaly, aby nespôsobil najmenší hluk. Rukoväť v jeho dlani mu pripadala teplá ako jeho vlastné telo. Nadýchol sa a rozkopol dvere.

Jeho cvičené oči sa okamžite prispôsobili množstvu sviec. Uvidel ženu, tú lekárku, ktorá vyzerala ako panská pobehlica. Letmý pohľad na jej zápästia mu prezradil, že tu nie je dobrovoľne. Upír sa skláňal nad stolom, v jednej ruke lupa, v druhej štetec s jediným vlasom. Heraldom zalomcovala sila, vychádzajúca z hnedých, takmer chlapčenských vampírových očí a z úsmevu, ktorým mu vychádzal v ústrety.

„Teraz pane! Nie je ozbrojený!“

Kríbešov výkrik sa zasekol, keď sa rúčka štetca mihla vzduchom a zapichla sa do jeho oka. Mládenec sa bez ďalších slov zosunul na dlážku. Modrá sa premiešala s červenou a slzy, ktoré mu teraz stekali po sluche, mali fialovú farbu.

„Upír nikdy nie je neozbrojený, hlupák,“ zamrmlal Herald.

„Ty nechceš moje poklady, rytier.“ Vampír pozorne položil lupu vedľa nezaschnutej miniatúry a podišiel bližšie. Trochu kríval.

Zabíjač nečakal. Rýchly výpad, bodnutie, zakrvavená čepeľ.

„Au,“ urazil sa upír. „To bolí. Urodzená panna bude mať viac roboty.“

Herald nedokázal postrehnúť jeho pohyb, zrazu si uvedomil, že má ústa plné krvi a úlomkov vlastných zubov. Odpľul si. Prikrčil sa a zaútočil znova. Tentoraz sa vampír uhol, vlastne celkom zmizol odtiaľ, kde ešte pred okamihom stál.

„Tu som,“ ozvalo sa za jeho chrbtom.

Zabíjač sa vrhol za hlasom, ale vzápätí musel uskočiť pred ťažkým svietnikom. Na vyleštené drevo sa vylial vosk, vzduch sa naplnil štipľavým dymom.

„Chceš sa hrať? Prijímam tvoju hru,“ zavrčal s rozbitými ústami.

Upír sa zasmial, nevinne, ako dieťa, ktoré sa hrá na chytačku so starým otcom.

„Neveril by si, ako dobre mi robí tvoj smiech.“ Herald znova bodol, ale vzápätí zasa vypľúval zuby z druhej strany čeľuste.

„Dobrá hra,“ pritakal vampír. Pritisol si ruku k boku a potom sa pozrel na dlaň. „Skoro žiadna krv.“ Jeho úsmev bol úprimnejší ako vyznanie štrnásťročného parobka.

Rytier voľnou rukou zodvihol svietnik olepený voskom, na ktorý sa prichytili chlpy a ozdobné strapce z vysokého, cudzokrajného koberca a všetko spolu to fungovalo ako výkonná fakľa. Opísal svietnikom plamenný oblúk. Vampír uskočil.

„To sa ti nepáči, čo?“ zahrmel Herald sklamane. Znova mávol ohňom ponad upírovu tvár. Netvor zaspätkoval, potkol sa na Kríbešovej mŕtvole a spadol na chrbát.

„Bráň sa!“ skríkol zabíjač zúrivo. „Ukáž mi svoju silu! Si rýchly, si silný, si neporaziteľný! Tak sa bráň!“

Na drahý kabátec kvapkal sčernetý vosk. Púšťal sa horieť. Upírove oči sa rozšírili.

„Nemor! Rytier!“

Vimke sa zazdalo, že skríkla, ale jej vlastný hlas sa zlomil, či zanikol v inom zvuku. Vzduch sa zavlnil. Na okamih zazrela Nemorove otvorené ústa, jeho hrdlo rozochveté výkrikom, ktorý nemôžu zachytiť uši žiadneho človeka. Reflexívne si zakryla oči, ale aj tak mala pocit, že jej tvár, žalúdok a kĺby zbuchnátovalo naraz milión neviditeľných päst­í.

A to ju zachytil len odraz. Keď sa konečne odvážila pozrieť pomedzi prsty, okenné tabule sa ešte stále trieštili a v spŕške ligotavých črepov dopadali na dlážku. Drahá, starodávna váza, privezená odkiaľsi z východu, sa zmenila na kôpku porcelánových úlomkov. So záclonami a vyšívanými závesmi sa pohrával chladný nočný vzduch.

Herald ešte stál, v jednej ruke meč, v druhej dohasínajúci svietnik. Nevidel. Z očných jamiek, uší, nosa a úst mu tiekla krv, rovnako ako z množstva potrhaných vlásočníc po celom tele.

Nemor ležal na zemi a nadychoval sa k ďalšiemu ničiacemu výkriku.

„Rytier! Zahoď meč! Drevom!“ Vimka nemala poňatia, či ju počuje, ale z celej sily kopla do vyrezávaného stĺpika upírovej honosnej postele. Drevo zapraskalo, odštiepilo sa presne na mieste, kde bola predtým upevnená reťaz a so suchým praskotom padlo rytierovi k nohám. Zabíjač nezaváhal. Viedol úder tam, odkiaľ cítil najväčšiu silu. Ostrá hrana štýlovo vyrezávaného dubového konára prerazila upírovo srdce. Bez zvukov, bez zápasu, bez všetkého, ľahúčko, ako keď sfúkneš narodeninovú sviečku, vyhasol aj pohľad v Nemorových očiach. Iba jeho ústa zostali pootvorené a v tvári mu zavisol výraz začudovania a nedokončenej otázky.

Vimka, opatrne našľapujúc na narazenú nohu, podišla bližšie. „Odpusť mi, Nemor. Je fuk, či by si ma skôr či neskôr zabil. Ale nemohla som nechať tie deti…“

„To si mi spravila, aby si ma potrestala za toho koňa, či čo?“

Heraldovým slovám bolo ťažko rozumieť, preto si najskôr myslela, že zle počuje. „Počkaj, pomôžem ti. Máš veľké bolesti, každý iný človek na tvojom mieste by umrel. Ale ako ťa poznám, onedlho ťa to prejde.“

„Nechaj ma!“ Šklbol sa. „Prečo si to urobila? Bol silný, Morena, taký silný. Bol by ma zabil!“

„Veď toho som sa bála,“ šepla, aj keď bol hluchý.

„Sprostaňa!“

Jeho hnev ju zasiahol ako balvan. Sadla si k nemu a hľadela na neho, ako pozerá vytekajúcimi očami do ničoty a počúva, ako sa jeho útroby plnia krvou z vnútorných zranení a čaká. A pochopila.

„Odpusť mi. Prisahala som, že neublížim, že budem pomáhať každému,“ začkala, snažiac sa nepozerať Nemorovým smerom. „Netušila som, nepochopila som… Chceš, aby som ti pomohla?“

Niečím ju počul. „Vari by si mohla?“ Z úst mu vyšpľachol ďalší pramienok krvi. Rozkašľal sa.

„Neviem. Nikdy som to neurobila. Ale môžem to skúsiť.“

Chytila ho za plecia a jemne ho donútila, aby si ľahol a oprel si o ňu hlavu. Zľahka ho objala. Zavrela oči. Nedbala, že krv, vyvierajúca z tisícky jeho rán, sa rozlieva všade naokolo. Hľadala a našla.

A zobrala mu to, zabalila do škrupinky z vlastnej sily a odhodila. Napodiv to nebolo ani také ťažké. Držala ho, kým nezačal chladnúť a kaluž krvi, v ktorej sedela, sa zatiaľ premenila na mazľavé lepidlo.

Zem v lese bola kyprá. Na to, aby vykopala tri hroby, jej stačil jeden väčší črep starej vázy z ďalekého východu. Kríbeša zahrnula len tak. Nemorovi položila na panvu veľký kameň a rovnako mu zaťažila hlavu, srdce, ruky a nohy. Po chvíli uvažovania urobila to isté aj s Heraldom. Do upírovho hrobu ešte vložila náhrdelník so zafírmi a obe jamy zasypala lesnou prsťou.

Kým skončila, pomedzi stromy sa začali nebojácne prebíjať prvé ranné lúče. Vtáky sa čulo rozštebotali a zo stajne sa ozvalo netrpezlivé zaerdžanie jej koňa.

„Veď už idem!“

Až potom sa zahlinenými rukami oprela o najbližší strom a začala vracať.


Poviedka je zo zbierky Prokletá přísaha


14. januára 2002
Alexandra Pavelková