Peter Haining je aj v stredoeurópskych končinách známy ako zostavovateľ a editor antológií (antológia humoristickej fantasy pod názvom Šílení rytíři a pod). Do tejto knižky zaradil poviedky o bytostiach schopných vykonať niečo nezapadajúce do poriadku reálneho sveta -čarovať, chrliť oheň alebo snívať sny, hrdinovia ktorých si občas odskočia na kúpalisko či do baru. Beletristické texty dopĺňa teoretická stať o dejinách čarodejníctva umiestnená v úvode ako i krátke životopisné portrétiky autorov.
Zo žánrového hľadiska v antológii prevládajú príbehy s tajomstvom, temná fantasy a horory, z hľadiska tematického školské poviedky o čarodejníkoch (Gilian Crossová, Ďábelský ředitel, Manly Wade Wellman , Škola hrúzy). Namiesto hradu či osamelého vidieckeho sídla tu máme staré budovy škôl, knižnice, múzeá. Autori ťažia z odvekého konfliktu učiteľa a žiakov a neúnavne hľadajú zvrátenosti na jednej i druhej strane. Je zaujímavé, že nad démonickými učiteľmi vysoko prevažujú postavy démonických žiakov, vyučujúci obvykle prijímajú roly obetí…
Ako je v tomto žánri na celom svete zvykom, býva miestami nakazený didaktikou. Edith Nesbitová v poviedke Profesor de Lara a kouzlo za dva pěnce, ponúka klasický model \„polepšených malých anjelikov\“. Tento vytúžený sen utýraných pedagógov s pôvabom tehotnej hrošice zabíja akýkoľvek pokus o pointu i dobrú zábavu. V snahe vyhnúť sa takejto atmosfére viacerí autori odľahčujú texty humorom. V príbehu Jacqueline Wilsonovej Kouzlo létaní dievčatko pri výučbe letu na vysávači absolvuje množstvo chaplinovsky pôsobiacich pádov a vypočuje si sarkastické poznámky svojho učiteľa-ropušiaka. V žánri patriacom do detskej literatúry autori s obľubou siahajú po postupoch viktoriánskeho hororu so strachom z neznáma a s triezvym, trocha prízemným rozprávačom. V poviedke Majitelé klíčů nájdeme kľúčovú vetu ,, A pouzdro na střelný prach jsem pohřbil jedné větrné noci pod jilmy. Bylo to to nejlepší, co jsem s ním mohl udělat\". Hrdina je verným nasledovníkom viktoriánskych synov pozitivizmu, ktorí všetko, čo sa vzpiera zdravému rozumu (tj. nedá sa zvážiť, odmerať a zaradiť) neberú na vedomie alebo ničia. Neviem ako vy, ale pri čítaní takýchto poviedok som sa cítil ako v pražskom Národnom múzeu. S úctou som obdivoval dokonalú cudzo pôsobiacu sterilitu a poriadok sveta našich predkov. Omnoho bližšia mi bola pozícia spisovateľov, ktorí, v stopách Goldingovho Pána múch, vytvorili konflikt textu na základe príbuznosti detského myslenia s myslením primitívov (detské rituály v poviedke Diletanti od Wiliama Harveya). Vo viacerých prózach autori vyvolávajú hrôzu detsky divošským skratkovitým myslením, ktoré vidí svet v jednote a ešte celkom presne nerozlišuje príčinu a následok (Wiliam F. Nolan, Jmenuji se Doly) či krehkosťou hranice medzi mysleným a skutočným (známa poviedka od Roalda Dahla Přání, v ktorej chlapca pohltia draky z koberca, lebo hra sa stáva skutočnejšou než realita). Viaceré texty sú úryvkami z väčších celkov a miestami pôsobia izolovane, vytrhnuto (Alan Garner, Grimnir a zvěročarodějka), niektoré sú príliš krátke a ilustratívne (Ďábelský ředitel od Gilian Crossovej – alebo mám tento text chápať ako varovanie pred celou knihou?). Našťastie, v antológii predsa len prevládajú dielka s príjemne mrazivými pointami a neošúchanými nápadmi. Tak v poviedke Něco ke čtení od Philipa Pullmana sa stretneme s knihomoľkou Anabelou, ktorá po smrti ako duch konečne získa neobmedzený prístup ku knihám, aby zistila, že ich nedokáže otvoriť a prevracať strany, v príbehu Jmenuji se Doly od Wiliama F.Nolana zasa dochádza k zaujímavej zámene živého originálu s magicky vytvorenou predlohou, kým Diana Wynne Jonesová nám v texte Stý sen Karolíny Oneirové predvedie, ako by asi vyzeral štrajk obyvateľov sna.
Prehliadka školskej fantasy a hororovej poviedky v Hainingovej antológii naznačuje podhubie, z ktorého vyrástlo dielo Rowlingovej a súčasne ukazuje, že autorka väčšinu inšpirovaných vzorov a predchodcov predsa len prekonala o hodný kus. Z galérie postáv a postavičiek tohto žánra by som však predsa len uvítal väčšie množtvo preloženého textu o nesmelom čarodejníkovi Majeikovi , hrdinovi cyklu Tokienovho životopisca Humpreya Carpentera.
Najväčšia lahôdka antológie sa však skrýva mimo žánra školskej poviedky v troch orieškoch od renomovaných autorov. Dahlov text, majstrovsky vykresávajúci hrôzu uprostred nádherného slnečného dňa, som už spomenul. John W yndham zasa svojich priaznivcov príjemne prekvapí poviedkou o dvoch drakoch, jednom takmersúboji a láske. Bradburyho príbeh Neviditeľný chlapec vychádza z hry na kúzla. Fiktívnosť nadprirodzeného a jeho posunutie do polohy nemožného vo mne vyvolala tú správne šteklivú atmosféru neistoty a pocitu zázračného, ktorá sa pri samozrejme pôsobiacich, zdĺhavých a realistických popisoch príšerami preľudneného magického sveta stráca.
I napriek nevyrovnanej kvalite textov si antológia vašu pozornosť zaslúži. Prinajmenšom preto, že susedstvo horšieho s lepším dôraznejšie odhalí nedostatky. Vopred však varujem – túto knihu netreba vnímať ako galériu nedostižných vzorov! Keďže všeobecne platí, že zlé sa napodobuje ľahšie, už ma v snoch strašia prízraky stoviek patextov inšpirovaných cukríkovo sladkým didaktickým sentimentom Nesbittovej.
Miloš Ferko
8/10
Čarodějovo doupě (povídky o čarodějích a čarování), zostavill Peter Haining, Praha, Metafora 2002, preklad Eva Fuxová, s.209, 339 Sk