 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Deň prvý – piatok (21. 8. 2009)
Plzeň je mesto piva. Hoci tomuto nápoju neholdujem, v prvý deň pobytu som cielene zablúdil do pivovarníckeho múzea. Okrem histórie prípravy zmieneného moku ponúka zaujímavý výlet katakombami. Sieť pivníc sa rozprestiera pod celým centrom v dvoch poschodiach. Mešťania tu mohli vydržať – aj vydržali – týždne či mesiace, pili pivo a smiali sa obliehajúcim. Ešte aj dnes človek dolu nadobudne príjemne bezpečný pocit.
Po prehliadke som sa s prehľadom vybral na con. Keďže po druhýkrát na tom istom mieste, šiel som naisto. Areál dopravnej školy uprostred sídliska s krásnym, čistým, na kúpanie vhodným Košuteckým jazierkom. Človek sa chvíľočku cíti ako doma – až kým sa po príchode na izbu nevyzuje, nezačne vetrať, nevybehne si umyť ruky a potom zistí, že prievan zabuchol dvere na guľu s kľúčmi zastrčenými zvnútra.
Týmto ďakujem pánu vrátnikovi – a blahorečím faktu, že som sa nezabuchol… napríklad počas sprchovania.
Už obutý vybral som sa na slávnostné otvorenie. Po druhýkrát (po minuloročnom plzenskom úspechu na rotopede) sa koná podľa scenára Martina Koutného. Úspešný poviedkár a bývalý administrátor CKČ tentoraz vystúpil ako ospalý, rozspomínaný Otec Fandom v župane, ktorého prídu navštíviť jeho dietky – Workshop, CKČ atď., atď. Nie všetky atribúty kostýmčekov som pochopil, žltá parochňa Petra „Pagiho“ Holana mi však v pamäti utkvie nadlho.
Samotné predstavenie mi do mozgu ešte hlbšie zavrtáva už dlhšie pozorovanú súvislosť fandomu s národným obrodením. Asi takto si totiž predstavujem školské predstavenia z čias štúrovcov či Jozefa Kajetána Tyla. Pravdaže, v čase krátko po postmoderne sa len veľmi ťažko dá rozoznať, kedy a čo je myslené vážne; osobne si však myslím, že komické kostýmy skrývali podstatu vážnosti a úcty k tradícii.
Práve nenásilné napojenie na tradíciu – aj v zmysle národnom či národnoobrodeneckom – je jedným zo špecifík, ktoré dodávajú českému (nie československému) fandomu neopakovateľnú chuť, vôňu, rozmer – a tiež možnosť zotrvať mimo najostrejšieho komerčného tlaku.
Mudrovanie počas scénky som vystupňoval v neskorších večerných hodinách na prednáške/besede Petra „Pagiho“ Holana venovanej fenoménu Náboženstva a totality. Zaujímavá téma, polemické názory, žiadne presné východiská; jednoducho myslenie pre myslenie v takmer čistej podobe. Môže byť.
Deň druhý – sobota (22. 8. 2009)
Vonku sa zatiahlo, napriek tomu neodolám a zrána sa vyberiem okúpať sa do už spomenutého jazierka a potom túlať do mesta. Urobím niekoľko záberov synagógy (vraj tretej najväčšej v Európe, v každom prípade je krásna) i chrámu svätého Bartolomeja. Túto stavbu si vážim i preto, že má pomerne presne fungujúce vežové hodiny – vďaka ktorým viem, kedy mám odbočiť k električke, aby som včas stihol na vlastnú, prvú rannú (dajme tomu predpoludňajšiu) prednášku.
Prichádzam načas. Ako presne je ťažko zistiť, pretože všetky časomerače na mieste conania ukazujú trištvrte na sedem. Keďže sa trocha ostýcham priznať, že nemám hodinky, hľadám a v jedálni nájdem čudesný prístroj v tvare škatule s obrazovkou. Pýta si kartu, ktorú nemám. Čas v pravom dolnom rohu však poskytuje grátis – takže si ho chodím obzerať častejšie.
Na prednáške o slovenskom Čapkovi – Júliusovi Barčovi Ivanovi mám publikum, ktoré prejavuje záujem. Vďaka, prednášalo sa mi dobre.
Následne si vychutnám prednášku o žánrových hraniciach od Leonarda Medeka. Svižné poučenie o typoch stredovekých zbraní chápem akosi príliš ľahko – až po chvíli mi dôjde, že zrejme ide o proces obnovovania pamäťových stôp – pravdepodobne zo Slavconu a pravdepodobne v podaní tých istých protagonistov. V každom prípade, výklad stál za zopakovanie, už si teda natrvalo zapamätám, že tesák je nabrúsený len jednostranne (ale nebudem skúšať, ktorá strana je to), meče sú v podstate ľahké; teda s výnimkou obojručných…
Robert Pilch predstaví produkciu vydavateľstva Brokilon. Prezentácia ma príjemne prekvapí informáciami z takmer súkromného zákulisia. Vidím maturitnú fotografiu pána vydavateľa, počujem – síce v útržkoch, no zreteľne – príbeh ďalšieho z ľudí, ktorí cieľavedome kráčajú za svojim snom, pričom snívanie (tentokrát o vydávaní knižiek) obratne, spolu s hromadou driny, ukryli pod nálepku komercie a podnikania. Možno som idealista, ale práve tento príklad ma presvedčil, že dlhodobo úspešné podnikanie musí mať víziu a myšlienku – inak by bolo len krátkodychým pololúpežným zhŕňaním peňazí.
Väčšina prednášajúcim prezentovaných diel ma v dôsledku diametrálne odlišného vkusu nenadchne; ako priaznivci chystaného cyklu Juraja Červenáka o kapitánovi Báthorym sa však zhodneme. Aj na základe prečítaného úryvku sa už teším, podľa všetkého by prvý zväzok mal byť na svete koncom roka.
Pred prednáškou Františky Vrbenskej si vybehnem prevetrať hlavu. Plzenská ZOO je desať minút cesty pešo, farebný plagát ma zlákal, vo fotoaparáte značky Olympus mám ešte niekoľko voľných okienok.
Prechádzka je pekná, ZOO skôr malebná než strhujúco rozsiahla či množstvom zverov prekypujúca. Klokany, lemury, cibety, fotografom pózujúci tučniak, varany komodorské (draky v románe Ostrov drakov Františka Běhounka) – údajne najsilnejšie a najnebezpečnejšie dnes žijúce tvory (vyzerali ospalo a neškodne). Pavilón netopierov, kam som, somár šeroslepý, nemal vchádzať, pretože nemám echolokátor. Najnebezpečnejšie tváriacou sa šelmou ZOO bol jednoznačne šakal a tri tabuľky označujúce výskyt leva… v jazierku plnom labutí.
Rovno z parku sa dovalím na prednášku Františky Vrbenskej. Je plná hraníc a podmanivého rozprávania o večnom nepokoji a (seba)prekonávaní človeka aj iných bytostí.
Nasleduje beseda so zahraničným hosťom, poľským spisovateľom *Jaroslawom Grzendowiczom. Otravujem otázkami o skvelom románe Jacka Dukaja Ľad a problémoch s prekladom. O poľskej fantastike sa mnoho nového nedozviem, informácia o dobrej predajnosti spomenutého Dukajovho veľdiela však poteší. Zaumienim si, že knižku spropagujem aj mimo okruhu Fandomu – čiže, priživím sa na nej ako šakal krátkou štúdiou.
Inak ľutujem, že Jaroslaw Grzendowicz nerozpráva viac sám od seba a o sebe. Neuvedomuje si, že v Čechách ho ľudia napriek vydaniu cyklu Pán ledové ohrady poznajú príliš málo na to, aby boli schopní klásť naozaj zaujímavé, nie iba všeobecne ladené otázky.
Jaroslaw Grzendowicz patrí v kontexte súčasnej poľskej fantastiky k najúspešnejším autorom. Je prvým spisovateľom, ktorému sa podarilo získať cenu Janusza Zajdla v kategórii poviedka i román súčasne. Grzendowicz píše fantastiku už vyše 25 rokov. V roku 1990 bol spoluzakladateľom časopisu Fenix, ktorý mal tvoriť (aj tvoril) komerčnejšiu protiváhu prevažne intelektuálsky zameranej Fantastyke Macieja Parowského. Patrí k najvýraznejším predstaviteľom dnešnej strednej generácie poľských autorov, presadzujúcich, v podstate v opozícii voči odkazu Lema, predovšetkým rekreatívnu funkciu fantastiky. Parconu v Plzni sa zúčastnil spolu s manželkou, tiež úspešnou spisovateľkou Majou Lidou Kosakowskou.
Ďalšieho zo zahraničných hostí, talianskeho autora Valeria Evangelistiho, pôvodcu zaujímavého cyklu historickej fantasy s hlavným hrdinom inkvizítorom Eymerikom, som ignoroval, nakoľko mal prednášku v čase mojej – a následne som nebol schopný nájsť virtuálnu čajovňu, v ktorej sa konala beseda.
Po besede so zahraničným hosťom prichádza vrchol programu – vyhlásenie výsledkov CKČ. Na scénu prichádza dvojica moderátorov. Vyšší, štíhly, sa zhostí úlohy „ja neviem nič o fantastike“, nižší, zavalitý bradáč, mu robí napomínača. Nedokážem posúdiť nakoľko a ktoré hlúposti sú spontánne a ktoré „zahraté“ – je to však vcelku jedno, moderátor je profík a vyhlásenie má tempo. V kategórii mikropoviedok sa víťazom stáva jedna z nových tvárí tohto roka, Petr Plaček s poviedkou Ťuky, ťuky. Spomenutý autor sa dostáva aj do finále v kategórii poviedka. Inak si ocenenia rozdelia už známi autori. V kategórii krátka poviedka víťazí Martin Koutný s prózou Zádušní mše za Supermana. Jana Rečková víťazí v kategórii novela s príbehom Se svědomím i bez – a navyše si odnáša i Mloka za víťazstvo v kategórii poviedka za text pod názvom Nebylo ráno.
Napriek titulu poslednej z poviedok ja viem, že ráno bude, nechávam voľný priebeh zúriacej introvercii, opúšťam lákadlá tomboly a oldies diskotéky, takže sa už nič pikantného nedozviete.
Deň tretí – nedeľa (23. 8. 2009)
…a nedozviete sa už vôbec nič o cone, pretože ráno som podľahol zvodom cestovateľskej vášne a vybral som sa na hrad do Strakoníc. Hanebná zrada workshopu poviedok by ma veľmi mrzela – keby hrad nebol taký pekný, navyše sídlo rádu johanitov, materiál na sen i poviedku a…V každom prípade, vo vlaku čítam Kočas. Predovšetkým vďaka snahe administrátorky Jiřiny Vorlovej tohto roku okrem Mloka po čase prichádza i Kočas, zborník poviedok, ktoré sa nedostali do finále, avšak podľa jej mienky stoja za prečítanie. Väčšinou naozaj áno, viac názorov si ponechám do recenzie. Na záver už len v krátkosti poznamenám: Na budúci rok je Parcon spojený s Euroconom na pomedzí Česka s Poľskom v Tešíne. Teším sa na akciu, fandom a tiež aj na Sliezsko.
Autor fotografií: Ján Žižka