Suverénnym kopnutím vyrážam vchodové dvere bordela. Prrrásk! Jasné svetlo na chvíľočku vykrojí na večernej dlažbe štvorcový obraz s mojou po zuby ozbrojenou siluetou, no tá je v momente preč. Jediný skok a som dnu. Nohy v ťažkých okovaných topánkach dopadajú do zmesi triesok a zvíreného prachu.
Návštevníci v bare na prízemí vyzerajú prekvapení. Ich chyba. Mali počítať s tým, že keď sa budú po nociach potulovať vo vykričanej štvrti, môžu zažiť aj vzrušenie trocha iného druhu za akým vyrazili. No ja osobne si stále neviem zvyknúť na tie vyjavené ksichty. Keď ste zombíkom a vidíte sa denne v zrkadle, proste zabúdate, že okolie sa stretáva s podobnými indivíduami naopak iba zriedkavo.
Ale títo posranci ma nezaujímajú. Mám tu prácu. Tak sa snažím vylúdiť na svojej zjazvenej tvári čo najblýskavejší úsmev a vyrážam priamo k barovému pultu. Posielam bordeldáme vzdušný bozk a jediné čo sa unúvam vysloviť je meno chlapa, po ktorom idem. Aj s titulom, samozrejme.
Sem-tam, hlavne spočiatku, keď som s týmito čistkami, respektíve kráľovskými objednávkami, či ako to nazvať, iba začínal, sa stávalo, že som namiesto odpovede dostal maximálne tak po hube a hneď na mňa volali vyhadzovačov. Spočiatku. Neskôr, ako počet mŕtvol a moja sláva rástli, sa to zmenilo. Pre mnohých som síce stále veľkým neznámom – tajomným monštrom túlajúcim sa nočnými uličkami Kráľovského mesta, no vlastne o mne vie každé malé decko.
Pre bordeldámu na pokraji infarktu nie je moja existencia zjavne tiež ničím novým.
„Po…poschodie, tre…tretie dvere vpravo…“ jachtá a očami hľadá chlapov z ochranky, ktorí sa práve zamkli na záchode.
Huncútsky na ňu žmurkám svoje „ďakujem“ a už beriem schody po dvoch. Gróf Picolo, dúfam že máte spísanú svoju závet!
Pred označenou izbou chvíľu načúvam rytmickému vŕzganiu postele a tlmeným vzdychom. To bude prekvapenie – inflagranti, urodzený pane! Tak, hor sa do práce…
Znova kop, rozrazené dvere a už si obzerám útulnú komôrku, ktorej dominuje obrovská francúzska posteľ. Vždy vykopávam dvere. Pri úteku som si aspoň istý, že zostali otvorené. Navyše na seba nemusím upútavať pozornosť odkašliavaním si a vtipnými poznámkami, keď sa niekde objavím. Tiež ich nemám nevyčerpateľnú zásobu.
Zabralo to. Gróf Picolo si ma okamžite všimol. Vyskakuje k nočnému stolíku, chmatá po meči a už predo mnou stojí, ako ho boh stvoril, s veselo sa kymácajúcim, ešte stoporeným bimbasom. Štetka, ktorú ním pred chvíľou obrábal, sedí stále na posteli tisnúc si prikrývku na hruď a strašne vreští. Nemám rád hluk a tak jej naspak ruky dávam ľahkú facku, aby sa umlčala. Odlieta na druhý koniec izby a je fakt ticho.
V šľachticovej tvári vidím prekvapenie, strach, poznanie blížiacej sa smrti a zároveň akýsi zmätok. Chápem čo ho mýli. Stále som nevytasil zbraň. Ani čakan ani meč, hoci sa mi honosne blyštia za opaskom. Nemôže vedieť, že momentálne trénujem zaoceánske bojové umenia určené pre súboje bez zbraní a chcem si to holými rukami v reáli vyskúšať. Ale čo mu to budem vysvetľovať. Napokon, nie je na to ani čas. Už sa totiž musím vyhýbať jeho prvému výpadu, potom ďalšiemu a ďalšiemu. Tá váhavosť mu dlho nevydržala. Poskakujeme v polkruhu – tam a späť a obaja hľadáme najľahší prienik. Jeho meč ma z času na čas škrabne na brnení, no väčšinou sa mi rany darí vykrývať lakťovými chráničmi. Sem tam sa aj mne podarí dostať až tesne k nemu a uštedriť mu nejakého boxera pod pás alebo do brady. Ale je to nuda. Najromantickejšie na tomto bojovom umení je protivníka chytiť a riadne ním o niečo švacnúť. Ako som to skúšal s figurantmi. No tento chmuľo je nahý a spotený, a tak sa mi stále šmýka medzi prstami. Prestáva ma to baviť. Čas sa naťahuje, mal by som vypadnúť a moja obeť má zatiaľ len zo päť, síce majstrovských, ale nie smrteľných podliatín. Svrbia ma ruky a najradšej by som siahol po čakane. No povedal som si, že pokiaľ to bude možné, zostanú dnes moji miláčikovi za opaskom. A ja som zásadový človek. Vlastne zombík.
V poslednej chvíli zachytávam na okraji zorného poľa stoličku stojacu v rohu miestnosti. Problém je vyriešený. Nebude to síce voči môjmu svedomiu úplne fér, ale myslím, že to nejako prežijem. Operadlo mám v nasledujúcom okamžiku v ruke, ešte jeden úskok, široký rozmach, a po hlasno svištiacej vertikálnej rane zanechávam svojho urodzeného protivníka v nešťastnej krvavej kôpke pred sebou na podlahe. Odhadzujem zbytky kedysi masívnej a pre bežného chlapa v skutku ťažkej stoličky a po spokojnom výdychu plnom zadosťučinenia sa otáčam k zamdlenej štetke. Vydychujem samozrejme iba zo zvyku, s mojou fyziológiou to nemá nič spoločné.
Chvíľu na dievčinu čumím, a potom… Neviem, kde sa to vo mne berie, ale v záchvate akéhosi náhleho nutkania sa nad ňu skláňam a kontrolujem jej pulz. Žije. Neviem prečo, ale som tomu akosi rád. To sa mi stáva málokedy. Je to fakt kus. Väčšina z tých čo postávajú po nociach na ulici sú staré rašple a vyzerajú horšie ako zombie. A keď to poviem ja… No aj vo vykričanej štvrti majú podľa všetkého pre zámožných zákazníkov pasáci schovaný kvalitnejší tovar. Stačí sa pozrieť na tú tváričku, ten zadoček, tie kozičky… Po chrbte mi prebehnú zimomriavky, nohy i ruky stŕpnu a na chvíľu sa mi zahmlie pred očami, až musím potriasť hlavou, aby som sa toho zbavil. Čo sa to dopekla deje…
Zo zvláštneho rozpoloženia ma náhle vytrháva hluk prichádzajúci z prízemia. V momente som späť vo svojej koži a letím ku schodišťu. Len čo sa objavujem na prvom schode, zdola ma berserkským pokrikom víta desať ozbrojených chlapíkov. A jejej. Niekto stihol zavolať pomoc.
Obzerám sa k oknu na opačnej strane chodby a potom späť k schodišťu. Odhadujem svoje šance. Dvaja pochôdzkári plus osem rozzúrených občanov v amoku „služba spoločnosti“. Zvládol som aj nebezpečnejšie oddiely. No, nič sa nedá robiť. Čakan a meč musia predsa len von. To už mi ruky smerujú k opasku a okované topánky dupocú smerom k vyzývateľom.
Starý dobrý Marvin je späť. Krv strieka, kov rinčí, drevo praští a čiesi zuby škrípu po schodoch.
Schodište je pomerne úzke a protivníci sa ku mne nedokážu predrať viacerí ako dvaja naraz. Ak by trocha mysleli, nechajú ma zostúpiť až dole a tam ma všetci obkľúčia. Ale takto hrajú len sami proti sebe. Skoncovať s dvoma chlapmi naraz mi totiž netrvá dlhšie ako šesť sekúnd ani pri tréningu. A tak improvizujem a bavím sa. Odťatú hlavu jedného z pochôdzkárov pálkujem smerom k chlapíkovi s kušou v zadnom rade. Nemám rád strelné zbrane. Raz mi šípom prestrelili krk a kým mi ho doktor nevybral, pískal som pri reči fistulou. Ako nejaký buzertant. To zombíka naserie, verte mi. Letiaca hlava má navyše pozitívny psychologický efekt. Znova siaham po čakane, ktorý som si počas pálkovania odložil zabodnutím do steny – cez hrudný kôš jedného z aktívnych občanov. Tuším je vhodná doba rozlúsknuť ním niekoľko ďalších prezretých makovíc, ktorým akosi mizne úsmev z tváre. No tak, snáď sa nerozutekáme, priatelia! Diabolsky sa usmievam a jednou nohou odkopávam zábradlie, za ktorým je voľný priestor. To aby mali viac únikových ciest – som v podstate dobrá duša. Dvaja, čo sú ku mne najbližšie to okamžite využívajú a strmhlavým skokom sa presúvajú na prízemie. Dochrámané údy sú predsa len lepšie ako smrť. Cez zbytok útočníkov prelietavam v piruete ako krvavý víchor. Za tohto trojitého rittbergera kombinovaného s kosačkou na trávu by som určite dostal plný počet bodov. No obecenstvo dolu v bare namiesto potlesku zamdlieva. No čo už. Ešte asi nedozrela doba…
Zbrane sú späť za opaskom a moja silueta znova mizne v tieňoch nočného mesta. Práca je dokonaná. Hor sa domov.
xxx
Priestranná miestnosť je tmavá a dýcha starobou. Vonku je stále noc, no zvnútra to nepoznať. Okná sú zatiahnuté hrubými nepriehľadnými závesmi, na ktorých sa v matnom svetle sviec lesknú znaky tajnej lóže. Dookola, popri každej zo stien sa tiahnú vyrezávané dubové lavice na vysokých pódiách. Sú zaplnené mužmi v kutniach a maskách. Na hrudi každého z nich je rovnaký znak.
Uprostred, na studenej mramorovej dlažbe stoja dvaja muži. Obaja sú tmavej pleti. Ten vyšší je oblečený v tóge, akú bežne nosia príslušníci strednej vrstvy. No jeho spoločník vyzerá veľmi exoticky. Je šťúply, šľachovitý, má do špice spilované zuby a v čiernych očiach šialený plameň. Odetý je iba v špinavej bedrovej rúške, desiatkach korálkových náhrdelníkov a v ruke drží dlhú ebenovú palicu.
„Vážení priatelia,“ oslovuje prítomných muž na zvlášť vysokej stoličke v čele miestnosti, „Dovoľte, aby som vám predstavil Muab Fahíra – šamana z čierneho kontinentu.“
V obecenstve to zašumí a vyšší černoch šeptom prekladá nižšiemu, čo bolo práve vypovedané.
Šaman na pozdrav zdvihne ruku s čarodejníckou palicou a vystrúha svoj najobľúbenejší kanibalistický úsmev.
„Šaman Muab Fahír prijal moje osobné pozvanie,“ pokračuje muž, „zaoceánskym korábom pricestoval zo svojho domova k nám na západ, na najväčší a najúrodnejší ostrov vo vodách Atlantiku. Ako viete, máme istý problém, ktorý nie sme schopní sami vyriešiť.“
Prezident lóže urobí dramatickú pauzu.
„Vraždiaci maniak nadľudskej sily a schopností v kráľovských službách už dlhú dobu prerieďuje naše rady… A udrel i dnes večer. S hlbokou ľútosťou v srdci vám musím oznámiť, že pred pár hodinami nás opustil gróf Picolo.“
Znova šum a výkriky, ktoré sa utišujú len veľmi pomaly.
"Chápem vaše rozhorčenie, urodzení páni. A rozumiem i vášmu strachu, pretože rovnaký pociťujem sám. No sme tu práve preto, aby sme tento problém vyriešili.
Zhrňme, čo vieme. Kreatúra, ktorá nás ohrozuje je podľa všetkého výtvorom Abraxasa, kráľovho čarodejníckeho poskoka. Po tom čo sa vrátil z ciest, stvoril pred očami nás všetkých desiatky bytostí, ktoré nazýval zombiami. Tupé bábky, ktoré sa používali na jednoduché manuálne práce. Vydržali týždeň, dva. Sami sme si ich prenajímali. No ich schopnosti časom podľa všetkého značne pokročili. Je tu minimálne jeden nadmieru dokonalý jedinec, lenže tentoraz výlučne v kráľovských službách.
Pokúšali sme sa ho zastaviť. Pokúšali sme sa ho nájsť, podplatiť, zavraždiť. Všetko márne. S najlepšími nájomnými vrahmi a bojovníkmi skoncoval skôr, ako mu stihli minimálne ublížiť. Pochopili sme, že pred nami stojí sila, proti ktorej sú bežné zbrane a schopnosti obyčajných smrteľníkov bezmocné. Preto sme sa rozhodli vyhľadať odborníka."
Prezidentovou zachmúrenou tvárou po prvý raz prebleskne úsmev.
„Vážení priatelia. Muab Fahír je zombiobijec. Lovec oživených mŕtvol. Pochádza zo zeme, ktorá je kolískou šamanských rituálov a rodiskom prvých stvoriteľov zombií. On je muž, ktorý nás zbaví našej najhoršej nočnej mory. On jediný dokáže zastaviť netvora. Prijal pozvanie, a je ochotný postaviť sa na našu stranu.“
Obecenstvo nadšene volá a tlieska.
„Ostáva len dojednať cenu…“
xxx
Ležím na prični vo svojej mrazivej krypte a čumím do stropu. Znova som mimo, jasne si to uvedomujem. Ten čudný nepokoj je tu zas.
Do hradu som dorazil až kedysi nad ránom. Vôbec si nepamätám, kde som sa celú noc flákal. Na chodbe za kuchyňami som narazil na Kráľa. Správy o mojej úspešnej akcii v nevestinci dorazili. Už ma čakal. A zjebal ma ako sýkorku, samozrejme. Vraj, na kieho boha nasadil na grófa Picola stádo špehov, aby zistili, kde by sa dal diskrétne odpraviť, keď napokon príde chuj ako ja a urobí taký bordel, že o ňom vie do hodiny celé mesto. Navyše pri tom zmasakruje desať ľudí, ktorí s vecou nemali vonkoncom nič spoločné. Čo na to, do riti, povie verejná mienka?! Vraj ma, citujem, mohol rovno poslať do sídla Picolovcov a ušetril by pojebané peniaze a čas. Pekná vďaka za dobre vykonanú prácu. Seriem naňho. Nech si nabudúce politických protivníkov odstraňuje sám. Sú aj prozaickejšie metódy – jed vo víne, podplatený sluha s dýkou za závesom, nešťastný pád z útesu, nehoda pri poľovačke. Ale on chce aby z neho šiel strach, preto používa mňa! Intrigy ho vlastne nebavia, nech si to prizná. On chce hrať otvorenú hru…
Ale dnes mi jeho slová len tak prehučali hlavou. Zahuhňal som neurčitú odpoveď a pobral sa po svojom. Keď som dorazil do krypty a zhodil zo seba zbroj, zistil som, že som zabudol aj na suvenír, ktorý si vždy zvyknem z výpravy doniesť. Tak som sa len zvalil na verný kus kameňa a doteraz tu vylihujem. Je mi divne.
Myšlienky mi behajú kade tade a zároveň sa stále vracajú k jednému. Pred očami mám stále tú chutnú štetku z bordela. Tú tváričku, tie kozičky, ten zadoček…
Nie, nezamiloval som sa, žiaden strach. Ľudských emócií som sa pri prerode nadobro zbavil. Ibaže… Ibaže som odvtedy, čo je zo mňa zombík nemal ženskú! Hoci, priznám sa, až dodnes mi to vôbec nechýbalo.
A predo mnou stále tie oči, hlboké ako studne, poodchýlené chvejúce sa pery, len oliznúť. Zamatová pokožka, bujné obliny dievčenského tela…
Moja vlastná fantázia ma desí. Prehadzujem sa a snažím sa sústrediť na iné veci. Čo by ma tak dokázalo priviesť na menej znepokojujúce myšlienky? Zvonenie môjho meča? – príjemné, krv stekajúca po jeho čepeli? – pobaví, prechádzka po mesiacom zaliatych hradbách? – balzam na dušu. Pri čom sa ešte cítim fajn? Áno, Elixír! Predstava ako sa mi telom rozlieva nová dávka Elixíru, ako naplňuje údy novou silou a pocitom nekonečného blaha. Skoro ako… ako orgazmus. Do pekla…
A zasa tá tvárička, tie kozičky, ten zadoček, zadoček, zadoček…
Prehadzujem sa ako na ihlách. Myšlienky a končatiny menia neustále miesto. Telom sa prelievajú zvláštne vlny energie. Až pravá ruka zamieri tam, kde už dávno nebola.
xxx
Provizórne zdrôtované dvere do bordela vo vykričanej štvrti sa znova rozlietavajú na triesky. Do baru tentoraz vstupuje šťúply černoch opásaný bedrovou rúškou. Vyhadzovači váhajú, či ho zastaviť, alebo sa radšej zamknúť na záchode. Najmohutnejší z nich sa napokon rozhodne a postaví sa drobcovi do cesty. Šaman ho ignoruje. Ťažkou ebenovou palicou, dvakrát po hlave. Ostatný sú už na záchode.
Černoch vyskakuje na pult, voľnou rukou chytá bordeldámu za pačesy a vykrúca jej hlavu tak, aby mu hľadela rovno do očí. Chudák žena, tentoraz ju infarkt stopercentne neminie.
Ich oči sa stretajú. Šaman čosi dookola mrmle hlbokým hlasom a preniká svojim vnútorným zrakom do hĺbky ženinej hlavy. Žiaden odpor, ide to hladko. Vidí presne to, čo chce. Udalosti včerajšieho večera…
…k pultu pristupuje chlap. Stredne vysoký, zavalitá tvár, zavalitá postava. Dlhé pieskové vlasy, krúžkovaná zbroj, množstvo jaziev. Za opaskom čakan a meč. Ale čo je zaujímavé – pohybuje sa rovno, isto a pomerne rýchlo. Žiadne neohrabané kymácanie sa. A hlavne – v očiach mu planie vlastné vedomie. Čosi sa pýta a usmieva sa pri tom…
Šaman ženu púšťa a necháva ju v bezvedomí klesnúť za bar.
Zoskakuje na drevenú podlahu a v zamyslení vychádza späť na ulicu. Hostia sa nehýbu a tvária sa, že tam nie sú.
Bude to ťažšie ako si myslel. Hoci vlastne nejde o nič úplne nové. Už zopár zombíkov s vlastným vedomím stopoval. Majstrovské diela, to musí uznať. Sú omnoho menej predvídateľnejší. Ale zvyknú mať o seba strach. Uvedomujú si možnosť vlastného konca. To je výhoda i nevýhoda. Závisí od situácie. Zatiaľ zdolal všetkých. A tohto zdolá tiež. Ibaže to bude ťažké. Ťažšie ako si myslel.
Mal si zapýtať viac.
xxx
„Nemôžem!“ vreštím do ksichtu svojmu osobnému lekárovi ležiacemu na zemi s čerstvým monoklom už po tretí raz.
Pred chvíľou som vyrazil dvere jeho pracovne a momentálne sa jemu a jeho dvom priateľom zverujem s mojím najnovším intímnym problémom.
„Nemôžeš čo?“ civie stále vyjavený doktor.
„Nemôžem to. Nemôžem sa urobiť!“
Čarodejník sediaci pri kozube nezadrží hurónsky rehot. Vrhám na neho vražedný pohľad a tak sa snaží smiech zastaviť tým, že si do huby pchá vlastnú nikotínom zažltnutú bradu. No veľmi to nepomáha. Najskôr je zasa sfetovaný. Veterinár sa naopak mračí a v tuhom zamyslení sa škrabe na líci. Snaží sa pozerať niekam úplne inam.
„No… s tým sa akosi ani nepočítalo,“ krčí doktor ramenami.
Cerím zuby a zúrivo vrčím. Nemá to rád.
„Tvoje telo už nikdy nedokáže produkovať spermie. Prepáč. Si mŕtvy. A za to ja nemôžem. Mŕtvy sa nemôžu rozmnožovať. Elixír dokáže telo udržiavať, opravovať poškodené tkanivá, no delenie buniek a rast skončili. Nadobro. Je mi ľúto. Preto sme si mysleli… no, predpokladali sme, že proste z toho dôvodu – ten aparát by ti aj tak bol na nič.“
„A čo moje pudy, na tie sa zabudlo?“ vrčím ďalej.
„No myslím, že by sa vlastne ťažko našla žena, ktorá by…Kráľ, to kráľ,“ mení doktorko okamžite smer odpovede po zahliadnutí búrkového mračna v mojej tvári, „kráľ dozeral na výrobu Elixíru, Abraxas ti to potvrdí. Hovoril, že nebude platiť výskum v tomto smere. Potreboval vraždiacu mašinu a nie… nie…“
„Mrdacieho panáka,“ dokončujem za neho a znova žmúrim na čarodejníka. Stále sa dusí vlastnou bradou.
„Otázka znie,“ dodávam hrozivo po chvíli, „Za ako dlho to viete dať do poriadku.“
„Hm,“ zvraští doktor čelo a nenápadne sa odšmatle až k veterinárovi, „Erekčné svaly ako napokon všetky svaly v tvojom tele fungujú, pravdepodobne aj celý nervový oblúk.“
Prikyvujem.
„Problém je v tom, že neprúdi krv. Stuhla. Corpus spongiosum sa nemá čím naplniť. Možno by sa dala lokálne dočasne rozpustiť. Alebo naradiť inou tekutinou. Existuje nespočet možností. Potrebuje to dôkladný výskum. Pokusy, prostriedky… Ehm, tie budeš asi musieť od kráľa vytiahnuť sám…“
„Vy to nechápete,“ skuvíňam, „ja to dlho nevydržím, praskne mi hlava, praskne mi… všetko! Navyše s kráľom momentálne nemáme najvrúcnejšie vzťahy.“
Doktor prosebne zazerá na veterinára, no ten len krčí ramenami. V miestnosti zavládne ťaživé ticho, iba miestami prerušované tlmeným čarodejníkovým hihňaním.
„Mofno,“ ozve sa náhle mág s bradou v hube," je tu ifté rýfle riefenie."
Vlastná reč u neho však vzápätí vyvoláva ďalší záchvat smiechu. Vrhám sa k nemu, vyťahujem mu bradu z úst, dvíham ho nad hlavu a zúrivo ním trasiem. Po pár minútach sa zdá relatívne kľudný.
„Pokračuj,“ rozkazujem mu po tom, čo znova pristál v kresle.
„Už tu čosi také bolo,“ rozpráva so širokým úsmevom, „Raz som, aha…ups – fuj chlp, vyrobil jednoduchého zombíka pre istú slečnu, hihi, pani. No… A bol s ním rovnaký problém. Tak sme skočili za istou čarodejnicou, he. Neďaleko. Asi deň cesty. Bosorky sa skôr vyznajú v týchto veciach okolo potencie ako my čarodejníci…“
„Pomohla mu?“ trasiem ním znova.
„No pomohla skôr jej…“
„Zombikôň je pripravený?“ obraciam sa veliteľsky k veterinárovi.
„Áno…“
„Za súmraku vyrážame. Všetci!“
xxx
Na kopci nad mestom nikoho niet. Iba osamelý čierny šaman stojí medzi stromami a hľadí na hviezdy. Hľadá priaznivé znamenia. Obloha je tu trocha iná, no čítať sa v nej dá. Korisť opustila mesto, hovoria. A šaman je tomu rád. V tej obrovskej kamennej záhrade sa cítil nesvoj. Lesy a džungľa – tam mu bude oveľa lepšie.
Pomaly sa vracia k ohňu a pripravuje sa na lovecký rituál. Z vreca vyťahuje čierneho kohúta a ostrým nechtom mu otvára tepny. Krv nechá vytiecť do plytkej nádoby a potom si ňou maže tvár a vlasy. Zbytok vypije. Nad plameňom už rozpustil farebné hlinky a teraz si nimi maľuje po tele magické znaky. Neustále pritom monotónne spieva. Keď je maskovanie hotové, znova vstáva a dáva sa do tanca. V hlave mu znejú bubny, ktorých blany rozochvievajú čierne ruky tisícky míľ odtiaľto. Hviezdy nad ním sa točia, stromy sa kývajú a tancujú s ním. Spev sa zhlasňuje, tempo sa zrýchľuje. Starobylý tanec sa mení na divoké besnenie. Jačanie udychčaného šialenca v tranze sa ozýva do tmy široko ďaleko.
Napokon šaman bezvládne klesá do rozdupanej hliny a upadá do hlbokého loveckého snu.
Keď sa jeho telo prebudí a zavetrí, vydá sa na hon.
Neomylne, v stopách svojej koristi.
xxx
Čakať celý deň! Skoro som to nevydržal. Ale nič sa nedá robiť. Musel som čakať do tmy. Slnečné svetlo nám zombíkom, hoci neviem ako výnimočným, veľmi neprospieva.
Vyrazili sme hneď za súmraku. Doktori a čarodejník na plnokrvníkoch, ja na zombikoňovi. Normálne ma totiž nemôžu vystáť ani živé osly. A tak sa z času na čas niektorá koňská mrcina ocitne v kráľovských katakombách, namiesto toho aby šla do salám. Tam ju už čarodejník a veterinár dajú do laty. Zombikone sú jednoduché a lacné. No aj keď relatívne rýchle, sú málo spoľahlivé. Navyše nevydržia dlho.
Hnal som celú skupinku dopredu. Do rána som chcel byť na mieste. Veril som, že keď čarodejnica dokázala pomôcť raz, pomôže znova. No ťažký lesný terén sa ukázal, hlavne pre môjho zombitátoša, riadne náročný. Na svitaní, hoci sme už neboli ďaleko od cieľa, sme napokon pre istotu zakotvili v hostinci, kde sme sa rozhodli prečkať deň.
Nie že by som už v horšom pajzli nebol, ale tento bol fakt odporný. Alkohol našťastie dokáže spríjemniť každé prostredie. Len ho musíte mať čím skôr v sebe. Zasadli sme teda za stôl, všetci v rámci solidarity čo najďalej od okna, ja s čarodejníkom – obaja v dlhočizných pútnickych kutniach, ešte do rohu, a objednali si fľašu medovice. Potom ďalšiu a ešte jednu. Medzitým sa moji spoločníci trocha prespali a najedli.
Poradové číslo fľaše, ktorá je na stole momentálne, si už nepamätám. Do súmraku chýba zhruba hodina. Deň nám zbehol popri popíjaní celkom rýchlo. Moje tráviace ústrojenstvo nefunguje, a tak to trochu trvá kým mi alkohol, ako hovorí doktor „difúziou difinduje“ do až mozgu. Ale i ako zombík sa dokážem celkom slušne zdrúzgať. Navyše mi nikdy nie je po opici zle. Čo mi samozrejme všetci pri stole ticho závidia. „Toxíny“ (to mám tiež z doktorovho slovníka) sa mi síce hromadia v tele, ale už nemajú okrem nervových buniek čo poškodiť. A o obnovu neurónov sa slušne stará Elixír. Je síce pravda, že po dobrej párty páchnem po tom čo som skonzumoval ako tchor, ale po týždni sa to zväčša vyvetrá. Hlavne to chce pohyb. Na zdravie.
Krčma sa pomaly zapĺňa večernými návštevníkmi a nám za chvíľu nadíde najvyšší čas sa poberať. Mám neurčitý pocit, že je treba sa ponáhľať. A nie je to len nedočkavosťou. Pomaly preberám svojich spoločníkov a objednávam im nejaké životabudiče.
Najviac zrytý je veterinár. Sedí s ovisnutou hlavou a dookola si pobrumkáva nejakú neslušnú odrhovačku. Starý feťák Abraxas zasa vyzerá, akoby tie hektolitre čo vypil, prešli akosi okolo neho. Len sa dostal do nejakej melancholickej nálady. Mlčí a hľadí do prázdna. Zato doktor, ten večný strachopud a chmuľo, sa práve dostáva do varu.
„Čuvaj, Marvin, je mi s vami fááájn, fakt fajn,“ nakláňa sa ku mne, „Sa citim konečne ako chlap. Som spitý jak pes, nadržaný jak kôň, chápeš… a niekomu… niekomu by som jednu… oné. Šššvac…“ Naznačuje pravý hák. Ľavou rukou.
„Tamtomu,“ posmeľujem ho ešte viac, ukazujúc na chlapa ktorý už dobrých desať minút behá po krčme a fanaticky rozkladá o tom, že onedlho príde potopa a celý tento „zasraný“ kontinent pôjde do riti. Už ma z neho bolí hlava.
Doktor sa potácavo pohýna naznačeným smerom. Viem síce, že ten kto dostane po hube bude najskôr on. Ale ochraňujem tak aspoň sám seba pred úlohou toho, kto ho aj tak za chvíľu bude musieť spacifikovať.
Ako som predpokladal. Jediná rana a môj osobný mastičkár leží vystretý na dlážke. No ďalšie ubližovanie na jeho tele nedovolím. Fanatického proroka skláňajúceho sa nad ním neutralizujem dobre mierenou ranou pivovým pohárom do hlavy. Zbytok krčmy mi pripíja. Najskôr som nebol jediný, koho otravoval. Odpovedám rovnako.
Potom konečne vstávam vyzdvihnúť si bezvládneho doktora, ktorému pribudla podliatina aj pod druhým okom.
Je fakt najvyšší čas vypadnúť.
xxx
Šaman vníma okolie len matne. Je v tranze. Neustále beží, už hodiny. No zdá sa, že ho to vôbec nevyčerpáva. Kmene stromov sa mihajú napravo i naľavo, lesná zver mu odskakuje s popred nôh.
Jediná myšlienka ovláda celý svet – vpred za svojim cieľom, neustále vpred. Nozdry široko rozovreté. Beží a vetrí. Pach koristi mu neomylne ukazuje smer.
Hostinec.
Ošarpaná budova na križovatke ciest.
Na chvíľu sa zastavuje. Čuchá vo vzduchu, vrtí sa na zemi ako pes. No po chvíli sa dá znova do behu.
Už sú preč. No sú blízko, veľmi blízko…
xxx
Amandina vila stojí hlboko v lese, v tmavom priesmyku medzi dvoma horskými masívmi. Cesta k nej je vcelku dobrá. Kone sú odpočinuté. Aj čerstvý vzduch s prenikavou vôňou ihličia čiastočne prebral mojich spoločníkov z opice. No vďaka častým zastávkam na zvracanie sme sa aj tak riadne zdržali. Odhadujem, že môže byť zhruba polnoc. Vo vile sa našťastie svieti, takže čarodejnicu chvalabohu nebudeme musieť budiť. Slušní ľudia síce v túto nočnú hodinu spia, ale niet sa čo diviť, ako poznám týchto fušerov do mágie, vôbec to slušní ľudia nie sú.
Zosadáme (poniektorí pádom) a uväzujeme kone pod prístreškom pri železnom plote, kde už pár iných stojí. Môj mŕtvy tátoš je v pohode, no ostatným sa to neveľmi páči. Pravdepodobne ich strašia ľudské a zvieracie lebky narazené na koloch všade dookola. Zvieratá nemajú zmysel pre romantiku…
Narýchlo šikujem svoju výpravu, oprašujem zo spoločníkov lístie i ihličie, a konečne vstupujeme cez doširoka roztvorenú gotickú bránu na dobre udržiavaný pozemok s nízko zastrihnutou trávou. Na zašitú horskú vilu naozaj dobre udržiavané hniezdočko.
Z vily akurát vychádzajú tri osoby v podobných kapucniach aké máme my a vyprevádza ich žena. Ehm. Opravujem. Kus ženy. A s veľkým Ž. Ak by to bolo možné, pravdepodobne by mi v tomto momente pohľad na ňu vyrazil dych.
Vek okolo tridsaťpäť (okometricky, skutočný si netrúfam odhadnúť), výška šesť stôp, váha dobrý metrák – sústredená hlavne do mohutného hrudníka. Postava tak trocha pripomína presýpacie hodiny. Má oblečenú čiernu zamatovú blúzu s hlbokým výstrihom (ak by si jej prednosti predsa len niekto na prvý pohľad nevšimol) a sexy úzku sukňu končiacu tesne nad chutnučkými lýtkami. Spod rozpustených havraních vlasov sa na odchádzajúcich usmieva príjemnou tváričkou s uhrančivými čarodejníckymi očami. Nie je to síce žiadna top kráska, a niektorí poslabší chlapi by pred ňou najskôr s hrôzou zutekali, ale ja znova cítim mrazenie v zátylku a zahmlieva sa mi pred očami. Vďaka bohu sme dorazili včas!
Jedna zo zahalených postáv ešte raz úctivo ďakuje a do záhrenia si dáva nenápadnú sklenenú fľaštičku.
„Naozaj to bude vyzerať ako prirodzená mŕtvica?“
„Samozrejme,“ odpovedá čarodejnica s nemenným úsmevom.
„Stačí jediná kvapka?“
„Úplne.“
„Určite nikoho nenapadne, že by….“
Vtom si však zahalený všíma nás a zbytok vety ostáva nevypovedaný.
„Teda vlastne…“ chvíľu hľadá správne slová, „ďakujeme. Veľmi pekne ďakujeme. Hovorili ste, užívať trikrát denne? Sme vám veľmi zaviazaní…,“ melie zmetene a bleskovo poháňa svojich spoločníkov k vlastným koňom. Zdravia sa nám poklonkom hlavy (dávajúc si skramentský pozor aby im nebolo vidieť do tvárí) a o chvíľu už cválajú preč. Odmeraným podhľadom ich vyprevádzame do tmy. Sú nám úplne ukradnutí.
„Ďalší hostia?“ obracia sa magický úsmev vzápätí k nám, „A medzi nimi, ak ma oči neklamú, dokonca starý známy?“
Pristupujeme bližšie.
„Abraxas?“
„Ja. Mandy,“ pritakáva čarodejník na pol úst, uvedomujúc si, ako mu z huby strašne páchne chlast. Chvíľu sa previnilo škerí a potom čarodejke gentlemansky, hoci trocha neohrabane, bozkáva ruku.
„Rada ťa vidím,“ odmení ho pobavene hostiteľka a posunkom nám naznačí aby sme ju všetci nasledovali dnu.
Zdvorilo poslúchame. Abraxas vstupuje prvý a ja som mu hneď v pätách. Doktori, zavesení do seba, snažiac sa nájsť stratenú rovnováhu, zaostávajú. Strašný pohľad. Mal by s nimi chodiť niekto zodpovedný, kto im povie, kedy majú dosť.
Zatiaľ čo nás Abraxas po jednom predstavuje, obzeráme si Amandin „skromný“ príbytok. Treba uznať, že za ňou vo veľkoleposti v ničom nezaostáva. Steny hosťovskej miestnosti sú obložené mramorom. Z výklenkov sa na nás škeria čudesné sochy božstiev plodnosti a z dekadentných obrazov zasa tváre zhýralých démonov. Nábytok je tiež trocha výstredných tvarov, no vyšiel určite z drahej umeleckej dielne. Miestnosti dominuje titanský čarodejnícky kotol, postavený nad kamenným ohniskom priamo v jej strede. Kmeň primitívnych kanibalov by v ňom v pohode na dva razy uvaril celú expedíciu pralesných bádateľov. Olizujú ho mohutné plamene, ktoré zároveň tajomne osvetľujú celú miestnosť. Vôňa bublajúceho elixíru pôsobí omamne a podivne hýbe vnútornosťami.
Amanda si sadá na rozložitý, kožušinami vystlaný gauč. Do lona si skladá prítulnú bielu mačku a po bokoch sa jej stavajú dvaja naolejovaný svalnatý sluhovia s vejármi. Až na kožené spodky a sandále sú úplne nahý. Jediný pohľad na nich nenechá nikoho na pochybách o tom, že tu nie sú iba na ovievanie. Z celej budovy dýcha sex a točenie hlavy na rozhraní zamdlenia sa mi vracia stále pravidelnejšie. Vďačne preto vítam pokyn k usadnutiu do hosťovských kresielok rozostavených v polkruhu oproti gauču.
„Dlho si sa neukázal,“ pokračuje Amanda vo voľnej konverzácii s Abraxasom, „Kedysi si bol pravidelným návštevníkom takmer na každom sabate. Nedošli ti v poslednej dobe naše pozvánky?“
„Ale došli,“ hádže čarodejník, pohodlne rozvalený v kresle rukou, „No vieš, človek starne, ani času už nieto ako kedysi. A donekonečna hýriť noc čo noc, to už fakt nie je pre mňa…“
„Naozaj?“
„Bohužiaľ, tak to je. Mladosť je za nami, Mandy, ehm, teda aspoň za mnou. Ale popravde, chystal som sa, že vás prídem pozrieť aspoň na Walpurginu noc, určite. Sem tam sa ešte stále nájde nejaká tá energia a chuť vyskočiť si z kopýtka.“
Z vedľajšej miestnosti sa zatiaľ bez slova vynára slúžka v nehorázne úspornom spodnom prádle a zo striebornej tácky nám všetkým podáva neznámy osviežujúci nápoj. Doktorovi navyše prikladá kúsky ľadu na obe monokle. Šťastný to muž.
„Čo ťa ku mne, takto v noci a bez ohlásenia, privádza?“ pokračuje Amanda, vôbec si slúžku nevšímajúc, (zatiaľ čo my z nej nevieme spustiť oči, až kým znova nezmizne z miestnosti,) „To sa ti veľmi nepodobá, Abraxas. Bez urážky. Vôbec sa ti nepodobá hľadať pomoc u druhých. Muselo sa stať niečo vážne.“
Úsmev po prvý krát mizne z čarodejkinej tváre.
„No, vážne. Ako sa to vezme…“ uškŕňa sa pobavený čarodejník, „Skôr by sa dalo povedať, že sa akosi naopak nestalo čosi, čo sa malo, hih.“
Parchant! Striasa ma vlna spravodlivého hnevu. No zatiaľ som ticho.
„Aký problém môže mať prvý kráľovský čarodejník?“ mračí sa Amanda.
„Chúlostivá vec, Mandy,“ snaží sa Abraxas byť znova vážny, „Vieš, že s určitými vecami som si nikdy nevedel poradiť. A teraz, ako by som to… Ide o problém s potenciou.“
„To je mi ľúto,“ klopí čarodejnica oči, „No priznám sa, neprekvapuje ma to. Čosi som tušila, už keď sme to spolu naposledy robili…“
V miestnosti na chvíľu nastáva trápne ticho.
„Ehm…“ zajachce čarodejník lapajúc po dychu, „nejde… Nejde o mňa. A navyše, vtedy som bol opitý a ledva som…“
Abraxas zúfalo gúľa očami, rozhadzuje rukami, no akosi ďalej nenachádza slová. Doktori sa pridusene pučia a naozaj veľa nechýba, aby prepukli do hurónskeho smiechu.
„Prepáč,“ povie napokon Amanda sladko a znova má úsmev na tvári, „Pokračuj v tom, čo si chcel povedať…“
Abraxas je ešte chvíľu vyvedený z mieri, no niekoľko hlbokých nádychov a výdychov to napokon spraví. Napokon, snažiac sa vyhnúť pohľadom všetkých ostatných v miestnosti, stručne a diskrétne vysvetľuje celý problém a okolnosti okolo mojej osoby a pohlavného ústrojenstva. Bez ďalších narážok, samozrejme. Dostal lekciu.
A čo ja? No, nie je to najpríjemnejšie, keď niekto takto otvorene rozoberá vaše intímnosti v prítomnosti ženy. Po prvý krát sa trocha hanbím, že som zombík, že som zabil toľko ľudí, a že som… že som impotentný. No nečervenám sa. Nemôžem. Krv mi raz stuhla v žilách a už sa nikdy nepohne. Veď preto aj ten zasraný problém! Ale byť to možné, asi by som sa.
Amanda mi to nijako zvlášť neuľahčuje. Stále sa usmieva, prevaľuje na gauči a premeriava ma chlípnym pohľadom. No z jej pohody akosi cítim prísľub. Prísľub, že je tu nádej. Že si s tým dokáže poradiť. So zatajeným dychom – (viem, opakujem sa) inak to u mňa ani nejde, čakám čo povie. A zisťujem, že už po prvej vete mi môže obrovský kameň kľudne padnúť zo srdca…
„Nebude to problém. Neriešime podobnú vec prvý ani posledný raz.“
„Myslel som si to,“ prikyvuje Abraxas.
„Trochu si ma vyľakal,“ v Amandinom hlase počuť zjavné uvoľnenie, „No napokon som rada, že ide len o takúto prkotinu. I keď chápem pohnutie mladého muža, teda pardón – čerstvej zombie,“ pokynie hlavou mojím smerom, „a jeho túžbu o čo najrýchlejšie riešenie problému. Inak, malá poklona, ak dokáže všetko, o čom si hovoril, musím konštatovať, že si stvoril skutočný skvost. Diamant medzi nemŕtvymi. A k dokonalosti mu chýba len drobné dobrúsenie.“
Podľa pyšného úškrnu a výrazu tváre čarodejníkovi znova stúpa sebavedomie.
„Na čiernom kontinente je to vlastne bežná záležitosť,“ pokračuje Amanda, tentoraz skôr k nám ostatným, „Tamojšie ženy si nechávajú vyrábať mužské zombie čisto na uspokojovanie vlastných sexuálnych potrieb. A tie sa bez určitých plne fungujúcich partií samozrejme neobídu. Ako si určite pamätáš, Abraxas, mali sme podobne založenú dámu i tu, na Ostrove. No, nečudujem sa jej. Poznala som jej manžela. A zombíci sú vraj veľmi dobrý milenci. Hlavne, čo sa výdrže týka,“ je mi venované nenápadné žmurknutie, „Bude stačiť krátky obrad a istá mastička. Kvalitná zámorská vecička, jedna z najlepších vecí, aké mám na sklade. Navyše sa dá použiť aj ako afrodiziakum a lubrikans. Úžasne všestranný výrobok…“
„Čo… čo je to lubrikans?“ vyráža po dlhom čase prvá veta z môjho dojatím a radosťou vyschnutého hrdla.
No môj dotaz je vzápätí prerušený zvukom náhle rozrazenej okenice a rinčaním skla.
xxx
Doširoka otvoreným oknom vráža do hosťovskej miestnosti rozhodným skokom nízky šľachovitý černoch.
Lov je na konci. Šaman dostihol svoju obeť…
Spoločenstvo sediace v polkruhu za obrovským bublajúcim kotlom otáča hlavy a tvári sa nadmieru prekvapene. Vôbec nie sú pripravení na niečo podobné. No veľmi skoro chápu, že tento návštevník sa najskôr nebude zdržiavať predstavovaním a zdvorilostnými rečičkami. Jeho úmysly jasne kričia z každého centimetra jeho tela.
Prvý je na nohách ten po koho si prišiel. Tasí meč a vyráža mu naproti.
Šaman divoko zavyje, doširoka sa rozkročí a skloní svoju ebenovú palicu do útočnej pozície. Zombíkov výpad hravo vykrýva a v nasledujúcom momente sa len tak, akoby ledabolo, dotýka hrotom palice jeho hrude. Útočník v momente zmeravie a úplne paralyzovaný klesá s nechápavým výrazom na dlážku.
Miestnosť naplňuje divoký smiech šialenca.
xxx
Veci sa dejú rýchlejšie než stíha väčšina prítomných vnímať…
Z rovnováhy ma riadne vyviedol už bleskový príchod nečakaného návštevníka a ležiac s úplne stuhnutým svalstvom na dlážke sa nedokážem zmôcť na nič viac než ďalší údiv nad svojim momentálnym stavom. Vzápätí vedľa mňa klesá podobným spôsobom i veterinár, i keď v tvári sa mu zračí skôr nahnevané pochopenie.
Raz sa tento stav bude volať neuroparalýza, no v oných časoch ho pravdepodobne už nikto na zneškodnenie nesmrteľného zombíka nepoužije.
Jediný človek v miestnosti, ktorý má prehľad, je podľa všetkého čierny šaman. Ostatný sú si zatiaľ istý len tým, že nie sú pánmi situácie, a že je neradno sa pohybovať v dosahu návštevníkovej palice. Doktor zalieza pod skriňu. Sluhovia odkiaľsi vytiahli kópie a svorne sa k neznámemu pomaly približujú. Abraxas a Amanda napäto stoja a podľa nehlučne sa pohybujúcich pier a polôh rúk sa dá odhadnúť, že sa pripravujú na nejaké zaklínadlá.
Stret medzi šamanom a oboma sluhami je krátky a krvavý.
Rukou, v ktorej má palicu, šaman skúsene odráža útoky, a v druhou, v ktorej sa mu objavil smrtiaci jelení paroh rozdáva bleskové údery. Sluhovia, ktorý stihli bez valného úspechu ledva dva razy zaútočiť, už krvácajú z nespočetných bodných rán. Šaman je rýchly a mrštný ako šelma. A čarodejnícke zaklínadlá naň akoby zázrakom neúčinkovali.
No obaja čarodejníci určite útočia. Okrem pohľadu na nich je to zjavné i z ďalších vecí. Vo vzduchu je cítiť náhly závan ozónu, ktorý zväčša sprevádza uvoľnenú magenergiu a citlivá mačka krčiaca sa pod gaučom sa ježí a hnevlivo prská.
Prvý zo sluhov klesá vyčerpaný k zemi. Snaží sa ešte podoprieť rukami, no tie sa mu šmýkajú v kaluži vlastnej krvi. Druhý tiež pomaly stráca tempo. Uhýna sa len tak tak, a často dosť nešikovne vyráža. Jeden z pomalých výpadov sa mu stáva osudným. Zaostrený paroh mu hladko preniká cez oko až do mozgu a posiela ho do siení večných rozkoší jednej z bohýň, ktorým sa za živa klaňal. Šaman hrubo odkopáva jeho mŕtvolu a doráža jeho spoločníka ráznym bodnutím do zátylku. Parohom skúsene oddeľuje nepriateľovu hlavu od tela a potom ju víťazoslávne dvíha do vzduchu.
Jeho vyzývavý pohľad konečne spočíva na čarodejníkoch. Diabolsky sa uškŕňa, no je vidno, že telo sa mu trocha trasie a po tvári mu steká pot. Chvála bohu, už som si myslel, že ich bude bez ujmy naďalej ignorovať a podobne dorazí aj mňa.
Nedokážem povedať, či Abraxasove vyvolávanie kolikových kŕčov (keď má bez prípravy nejako zaútočiť, vždy vytasí to isté) a Amandine kúsky (ktoré si netrúfam definovať) bolo pre šamana hračkou odraziť, alebo sa omylom nejako navzájom rušili, jedno je isté – nevyvolali očakávanú odozvu. Ale úplne bez odozvy tiež neostali. Sily čarodejníkov sa za chvíľu, ktorú zaplatili sluhovia životmi, napokon zosúladili a šaman bol prinútený všetku pozornosť obrátiť k výzve.
Odpreparovaná hlava teda letí von oknom, tesák mizne za opaskom a čierny mág sa z rozpaženými rukami stavia do tretieho vrcholu pomyselného magického trojuholníka. Ozón naraz akoby odvšadiaľ priamo vyvieral a prskanie mačky sa mení priam na tortúrny vreskot. V miestnosti akoby vznikal pretlak, zdá sa byť na množstvo uvoľnenej magenergie primalá. V tvári všetkých troch čarodejníkov sa zračí nesmierne napätie a zmes extázy a bolesti. Najviac kolíše predovšetkým Abraxas, ktorý sa ešte úplne nedostal z opice, no našťastie sú proti šamanovi s čarodejnicou dvaja.
Vzduch v miestnosti sa chveje ako v sparnom letnom dni a tiene naberajú čudesné, bežne neviditeľné farby. Pretlak sa neustále zvyšuje. Makovice akoby nám zovrel gigantický zverák. Obaja doktori – paralyzovaný i schovaný pod skriňou zamdlievajú a ja od toho nie som tiež ďaleko. V ušiach mi hučí monotónne hlboké C a napína ma na zvracanie. Mačka už vreští ako zmyslov zbavená. Chlpy má zježené na všetky strany a divoko pobieha v ošiali po miestnosti.
Čarodejníci to všetko ignorujú. Akoby už boli za hranicami nášho sveta – uzavretý v pekelnom sústredení vo vlastnom kúsku časopriestoru. No váhy osudu sa nie a nie presunúť na jednu alebo druhú stranu. Mágia sa spotrebúva, transformuje a odráža von. Vila sa trasie v základoch a na múroch hosťovskej miestnosti sa objavujú pukliny.
Vtom šaman strašne zareve. Omámený ledva zachytávam pohľadom vreštiaci biely chumáč, ktorý mu práve vyskočil na krk a do kosti ho driape ostrými pazúrmi. Znova rev a celým telom cítim ako sa rovnomerne rozpínajúca sa magenergia začína vlniť.
Jedným smerom. K šamanovi.
Neviditeľné ruku zdvíhajú zmietajúce sa telo kričiaceho čarodejníka do vzduchu a vzápätí ním mrštia rovno do bublajúceho kotla. Mačka stíha odskočiť. Vriaca voda dusí agonický výkrik a odrazu je v miestnosti mrazivé ticho.
Abraxas i Amanda klesajú vyčerpaní na kolená a ja konečne s úľavným výdychom zamdlievam…
xxx
Ležím v blaženom rozpoložení na kožušinách a hlbokými šlukmi si vychutnávam zaoceánsku cigaretu. Trosky polámaného gauča ma trocha tlačia do chrbta, som vyšťavený a zrelý na novú dávku Elixíru, no cítim sa naozaj skvele.
Amanda sa obracia na bok a chvíľu ma pozoruje. Bez šiat vyzerá ešte lepšie. Spojenecky na ňu žmurkám.
„Mohol by si chodiť častejšie,“ zašepká a zoberie mi cigaretu.
Fajčenie je neduh, ale jej to pristane.
Dôležito sa uškŕňam, znova žmurkám. No myšlienkami som už úplne inde. Rozmýšľam o chlapovi, ktorý ma pred pár dňami prišiel do tohto domu zabiť. Rozmýšľam o ľuďoch, ktorý asi stoja za ním. Rozmýšľam o ďalšej návšteve v bordeli vo vykričanej štvrti, hoci nie len kvôli tomu aby som tam niekomu podrezal krk. A rozmýšľam o novej oceľovej krabičke na opasok, kde bude miesto okrem troch flakónikov Elixíru i na zázračnú tekutinu, ktorá mimochodom skutočne funguje i ako výborný lubrikans.
Ležím, fajčím, rozmýšľam a je mi fajn.
No odteraz som stále v strehu.
A meč a čakan mám po ruke.