 |
 |
 |
|
|
|
Dovoľte mi rozčúliť sa. Sľubujem, že poslednýkrát. Tri dni strávené na severe Prahy mi totiž na duševnom zdraví príliš nepridali a železo treba kuť za horúca ako sa hovorí. Tak kujem. Doslova trieskam – chudera klávesnica. Poviem vám, čo dobrého som zažil na poslednom vyvrcholení scifistického roku a prezradím aj čo som nezažil.
Najskôr teda plusy. To najdôležitejšie sa vlastne podarilo – stretnúť sa po čase s ľuďmi, o ktorých kvôli práci nezakopnete každý deň a dobre si s nimi pokecať. Jedna nula pre Parcon, aj keď vôbec nie vďaka organizátorom. Potom Hellboy, Cena Karla Čapka prepáči, ale zlatý klinec programu. Kapacita kina dobrá, technické prevedenie (trasúci sa obraz, horšie sedačky) slabšie. Od zajtra chcem mať čeľusť ako Ron Perlman a červené trenírky. Ďalší kladný bod získava Brandýs za svoje reštaurácie. Čínska, mexická aj talianska boli na úrovni a mali veľmi slušné ceny. Nakoniec už len dve veci. Jaroslav Mostecký mi zaimponoval svojou schopnosťou pohotovej reakcie a vtipnými replikami pri moderovaní a internátny paplón, pod ktorým som spal, zasa svojou schopnosťou izolovať hluk neďalekej diskotéky pod holým nebom. A máme to za sebou, priebežne päť nula pre Parcon. Sranda však iba začína.
Kde je Parcon, kde je?
Richard Klíčník sa z okna smeje.
Organizačný chaos! Smrť každej podobnej akcie. „Kde je bufetárka?“ „Neviem.“ „Nevpustia nás po polnoci na internát?“ „Neviem.“ „Kde sa koná muzikál Pán prsteňov?“ V kine, v čajovni, v telocvični, na treťom prstenci Saturna, v súhvezdí Veľkej medvedice, … „Aká je tvoja obľúbená farba?“ „Červená… nie, nie modrá.“ „Vy ste mali rezerváciu internátu dva týždne dopredu? Nám sa zmazala databáza, zostal len zoznam mien, šup s vami na Houštku.“ Apropó internát Houštka, k tomu sa ešte dostaneme.
Pivo a tak vôbec! Ešte som nezažil, aby počas celého dňa nemali v bufete pivo. Po štyroch hodinách ubezpečovania „Už za hodinu bude“ som to vzdal. Nakoniec vraj naozaj bolo – niekedy po polnoci. Riskol som teda kolu. Rozlievané čosi, sladké ako… veď to poznáte a na svoju kvalitu drahé ako šľak. Polovicu som vylial pod strom. Na druhý deň mu opadali listy.
Program! Aj keď na conoch najradšej trávim čas v spoločnosti sebe
sympatických ľudí, vždy si nájdem čas na absolvovanie zaujímavých
prednášok, krstov kníh alebo výstavy obrazov. Tento Parcon bol výnimkou.
Okrem bodov, na ktorých som sám participoval som bol na vyhlásení CKČ a na
premietaní filmu. Nič iné ma neoslovilo. Je to samozrejme môj subjektívny
problém, zďaleka však nie osobný. Ľudí s podobným pocitom som stretol
viac a nebolo ich práve málo.
Ceny! V živote som ešte na Parcone nebol (skúsenosti mám len s Istroconom,
zrejme nedostižnou modlou podobných akcií a so Starconom, komorným a
príjemným stretnutím dvoch desiatok ľudí organizovaným každoročne na
hvezdárni v Partizánskom) a už možno ani nebudem. Aspoň tento posledný
totiž nebol ani ryba ani rak, organizátori ovplyvnení nastupujúcim
kapitalizmom za program porovnateľný so Starconom nasadili istroconovské
ceny. K tomu ešte prirátajte cifry z bufetu (aby stálo nie práve úžasné
pivo v zafajčenom vojenskom stane v plastových pohároch rovnako ako
elegantná plzeň čapovaná do skla v príjemnej reštaurácií neďaleko, to
som ešte nezažil) a vyjde vám, že som sa zúčastnil zatiaľ najdrahšej
akcie podobného druhu.
Prostredie! Vec veľmi úzko spätá s predchádzajúcim odstavcom. Tak úžasne neosobnú, neútulnú a nevybavenú budovu ako je gymnázium v Brandýsi len tak ľahko nenájdete. Zlomyseľne dodám, že asi preto si ju organizátori vybrali a o to viac ma rozčuľuje neadekvátne vysoká cena vstupného.
Ubytovanie! Kapitola sama o sebe. Ja sám som nemal rezerváciu, ostatní moji spolucestujúci však áno. Preto mohli byť právom nahnevaní, keď ich namiesto ubytovní v blízkosti conu odsunuli, spolu so mnou, na internát Houštka, vzdialený pekných pár kilometrov (a z ktorého cesta peši trvala niečo vyše pol hodiny). Za zmienku ešte stojí logika organizátorov, ktorí určovali ubytovanie. „Keď mi meno človeka aspoň niečo hovorilo, dal som ho na intrák niekde blízko. Ak nie, napísal som ho na Houštku.“ O tom, že až do konca Parconu boli aj v blízkych ubytovniach ešte voľné miesta ani nebudem hovoriť. Zbytočne by som si zvýšil krvný tlak. A dovoľte ešte jeden môj osobný postreh. Upodozrievam domácich, že Houštka musí stáť na pohrebisku malých detí a priamo v nej sa muselo udiať niekoľko obzvlášť nechutných vrážd. Inak z nej vyžarujúcu atmosféru vysvetliť neviem. Jeden pohľad samozrejme hodnejší viac ako tisíc slov, ale veľká ošarpaná budova stojaca uprostred tmavého lesoparku, v izolácii od civilizácie by šokovala aj Stephena Kinga. Hlavne keby ju po prvýkrát hľadal v noci ako my. Nasledujúci týždeň budem skúmať svoje nočné mory. Ak zaregistrujem niečo nezvyčajné, ozvem sa.
Som zaujatý?! No a? Do tohto stavu som sa nedostal dobrovoľne. Na Parcon
som odchádzal s najlepšími úmyslami a veľkými očakávaniami. Voľného
času veľa nemám a tento víkend (plus pol pracovného dňa) som sa rozhodol
investovať týmto spôsobom. Sklamanie je však obrovské. A nie len to moje.
Nemusel som sa veľmi snažiť, aby som spozoroval, že ani z radov lokálnych
scifistov nebol o túto akciu veľký záujem. Ondřeje Neffa som ani nevidel,
Vlada Ríšu som zahliadol na šesť sekúnd z okna, na Netopejra som po
prvýkrát narazil, keď už upaľoval domov. Jediných ľudí, ktorí na adresu
Parconu vzniesli chválu som našiel v zopár diskusných príspevkoch na
internetových serveroch. Trošku som to prefiltroval a vyšlo mi toto: Ak
chcete byť nanajvýš spokojný na akcii hocijakej kvality (čiže aj na
poslednom Parcone) musíte byť buď jeden z organizátorov, musíte vyhrať
v tombole (podľa možnosti hneď viackrát) alebo musíte byť odmenený
niektorou s prestížnych cien Fandomu.
Za každý vyššie uvedený odstavec dávam tohtoročnému Parconu (podľa
viacerých pamätníkov najhoršiemu v histórii) desať mínusových bodov.
Ďalej je to už jednoduchá matematika – 5:70 v neprospech výkladnej
skrine Československého Fandomu asi nepotrebuje komentár. Môj už teda
určite.
Foto: Ján Žižka