… Poviedka, ktorú vám ponúkame, získala druhé miesto v druhej kategórii súťaže mladých talentov fantastiky Keď si vymýšľam. Pri jej čítaní je preto potrebné zobrať do úvahy vekový aspekt. Text s Myšlienkou a Posolstvom sa ešte nevylienil celkom z črievičiek neohrabanosti. Miestami hovorí príliš hlasno a priamočiaro tam, kde by stačil náznak. Autor však hru myslí úprimne, poctivo – a tak sme zvedaví na jej ďalšie kolá.
To najdôležitejšie
Filip Hlava, Gymnázium Vrbové
Zazvoní budík. Otvorím oči. Bolo by to iba ďalšie všedné ráno v mojom živote, keby si vedľa mňa neležala ty. Potichu zaklapnem budík a na sekundu sa započúvam do ticha miestnosti. Počuť len bzučanie klimatizácie a tvoj prerývaný dych. Tak krásny, tak nežný. S úľavou si uvedomím, že som ťa nezobudil. Potichu, ako myš vkĺznem do papúč a stratím sa v šere chodby. Na prahu sa zastavím. Akoby som z diaľky začul explóziu. Nenapadlo ma zamyslieť sa nad tým, čo to bolo. Ešte je moc zavčasu, ešte mi to nemyslí.. Pozriem na teba a na všetko zabudnem. Ležíš tam ako víla, tak krásna, tak čistá. Spod deky ti trčala noha, ktovie prečo som si ju všimol. Keď som zišiel po schodoch do kuchyne, stále som tú nohu videl pred očami… Postavil som na kávu a zalial si vločky mliekom. Spomenul som si na tvoje pery. Ako sa leskli, keď som ťa prvý raz šiel pobozkať. Ako si sa chvela.. Napijem sa kávy a pred očami ťa vidím, ako si vtedy stála pri jazere. Triasla si sa a ja som ti povedal, že ťa ľúbim. Keby som sa vtedy pozrel von z okna, ako to robím každé ráno, videl by som mesto v plameňoch, ohne na obzore a mŕtve telá všade okolo. Ach, prečo som sa vtedy nepozrel von z okna? Ešte by som možno stihol vybehnúť po schodoch a naposledy sa ťa dotknúť. Objať ťa. Možno pobozkať… Nie. Ja som tam stál s kávou v ruke a nič som nevidel. Až zrazu, to biele svetlo…Poručík Erazmus sa zamyslel. Zvraštil čelo a zahľadel sa na monitor. Blikali na ňom tisíce farebných značiek, každá s iným číslom a znakom. Nikto zo Zeme by ten podivný svetelný balet nepochopil, on ho však chápal dokonale. Bol to jeho život. Usmial sa až keď všetky modré značky zmizli. Na monitore ostali už len červené. Vtedy sa narovnal a vyšiel z kajuty. Ocitol sa na chodbe, celej sivej, so stovkami dverí z každej strany. Bez zaváhania vošiel do jedných z nich. Bol na seba pyšný. Keď pred pár rokmi počítač našiel túto obývanú planétu, vôbec tomu neprikladal dôležitosť. Jedna z tisícok, navyše s obyvateľmi, ktorí sa pravdepodobne sami vyhubia. Nepotrebujú našu pomoc, pomyslel si vtedy. To ale netušil, že práve tu nájde počítač stopy po prvku TX-8, po tom najzáhadnejšom prvku vo vesmíre. Vlastne sa o ňom nič nevie. Ani, v akom je skupenstve, kde sa vyskytuje, ako sa ťaží. Raz bol pozorovaný u jednej hlúpej rasy na opačnom konci vesmíru, ale po vyhubení obyvateľov, akoby sa stratil s nimi. Nik netuší, kam sa podel. Zasmial sa pri spomienke na tú rasu, jej meno si už nepamätal. Boli tak slepí! Vedeli postavať loď schopnú letieť nadsvetelnou rýchlosťou, ale z nepochopiteľných dôvodov ju vôbec neozbrojili. Ostatne, v celej ich technike sa nenašli žiadne zbrane. Aké jednoduché bolo zničiť ich. Celá rasa zmizla behom jedného dňa, bez stôp odporu. Len keby nestihli ukryť ten prvok! Je tak vzácny, pritom na tej planéte senzory zistili, že ho vlastnil každý. Ten prvok je… hm, kto vie, čo to vlastne je? Z písomností tej rasy vieme, že každý, kto ho mal, bol šťastný, necítil utrpenie ani bolesť. Ako veľmi by sa také niečo hodilo na moju planétu, uvažoval Erazmus, keď kráčal po ďalšej chodbe. Na mojej planéte každý trpí, pojem šťastie poznáme len z ranných záznamov našej civilizácie.. Ale teraz, teraz prvok TX-8 počítač zaznamenal na planéte, ktorá sa volá Zem. Nie v tak čistej forme, ale určite to bude stačiť. Zničíme ich a zoberieme im všetok TX-8 a konečne poznáme šťastie. To dávno zabudnuté slovo…
O tomto všetkom Erazmus premýšľal, kým kráčal k vrchnému veliteľovi flotily, aby mu oznámil definitívne dobite Zeme a taktiež, že posledných 200 pozemských tvorov, zvaných tiež ľudia, zajali a sú pripravení na transport na materskú loď, kde ich začnú vypočúvať.
Dnes druhýkrát otváram oči. Nič okolo seba nepoznávam. Zvláštna miestnosť pravidelných tvarov, tvorcovi zjavne chýbala fantázia, napadlo mi. Usmial som sa tej myšlienke, úsmev mi však zmrzol na perách, lebo som si uvedomil, že sa mi to nesníva. Kde to som? A kde si ty…?
Erazmus vošiel do miestnosti. Dvaja nižšie postavení vojaci sa dali do pozoru. Pohov, zavelil Erazmus. Tak, podarilo sa vám niečo zistiť? Tichý pohľad oboch vojakov vravel za všetko. “A koľko zajatcov ešte máme?” zakričal Erazmus, naštvaný z neschopnosti podriadených. “Necelú desiatku..” zaznela odpoveď. Zalial ho pot. Situácia sa opakuje. Senzory jasne hlásia, že na planéte bolo toho hlúpeho prvku dosť. Teraz sú jeho nositeľmi desiati pozemšťania, ktorí možno neprežijú vypočúvanie. Ich schránky sú také jemné.. “Priveďte mi jedného z nich!” zasyčal na vojakov.
Dve podivné bytosti ma vedú po najdlhšej chodbe, akú som kedy videl. Márne sa ich pýtam, kde to som, namiesto odpovede sa mi dostáva jemné syčanie a žblnkotavý zvuk. Odbočujeme za roh… Náhle mi zovrie hrdlo a nie som schopný vydať ani hlások. Moji strážcovia sa na mňa so záujmom pozerajú. Čo to je v ich očiach? Pobavenie? Súcit? Ideme okolo miestností, kde za sklom vidím, ako podobné bytosti mučia ľudí, ktorí niečo kričia. Započúvam sa do výkrikov. Snáď kričia: “Neviem, neviem, kde to je…”, alebo niečo podobné. O čo im ide? Čo od nás môžu chcieť? Nech je to čokoľvek, dúfam, že to dostanú a dajú nám pokoj. Nemyslím na to, že aj ja zrejme kráčam do podobnej miestnosti. Myslím len na teba. Kde si?! Je ti niečo?…
Nie, to nie je možné. To nemôže byť pravda. Už sú len dvaja pozemšťania. Nejaká žena, tá už čoskoro umrie.. Ale ten muž, ten nám to určite povie. Musí! Musí nám to povedať… Kde to ukryli? Ako je možné, že sa to tak ľahko stráca? Kam to potom putuje? Musí byť miesto, kde je to všetko ukryté… Erazmus si zahryzol do spodnej pery a nervózne očakával príchod zajatca, ktorý sa už onedlho stane posledným tvorom z planéty Zem a taktiež posledným, kto pozná tajomstvo prvku TX-8..
Zovrie mi žalúdok. Podlamujú sa mi kolená. Už nepočuť výkriky. Všetko to stíchlo. Mučivé ticho… Nedokážem myslieť na to, čo sa stalo so všetkými tými ľuďmi. Žijú, verím tomu.. Určite. Predsa by ich nezabili? Prečo? Čo sme im urobili? Čo je na Zemi tak vzácne, čo stojí za toľko mŕtvych?..
Nemyslím na to a kráčam. Nech budú chcieť čokoľvek, poviem im, kde to je, ale musia ma ubezpečiť, že budeš v poriadku. Áno, tak to urobím. Teba vrátia na Zem a potom im to poviem. A so mnou už môžu urobiť, čo budú chcieť… Trochu mi odľahlo. To je dobrý plán. Opäť som sa nadýchol. Určite to vyjde. Narovnal som sa a zrýchlil som krok. Čím skôr, aby ti nestihli ublížiť. Opäť sme prešli za roh. Tá istá chodba… Nie, táto bola iná. Z jednej strany totiž nebola uzavretá, bola ohraničená len zábradlím. Nahol som sa k okraju a až ma zamrazilo. Pekná výška. Až vtedy som si uvedomil rozmery lode. Kľudne by sa sem vošlo celé mesto, možno aj dve. Výhľad mi na chvíľu pomohol myslieť na niečo iné. Opäť som si spomenul, ako rád som sledoval let vtákov po oblohe, boli tak voľní, nespútaní.. Možno ich ešte budeme sledovať.. späť na Zemi. Nemôžem sa dočkať tej chvíle.. Trochu som sa uvoľnil. Pri tejto predstave sa mi lepšie kráčalo. Myslel som na to, ako si položíme deku na zelenú trávu a celý deň nebudeme nič robiť, len hľadieť na oblohu a budem ťa opäť cítiť vedľa seba.. Vtedy som sa pozrel, čo sa robí za sklom miestnosti. A uvidel som… teba.. Ležala si tam, presne ako v to dnešné ráno. Vydýchol som. Stále si bola rovnako krásna. Usmial som sa na teba. Život sa zrazu akoby zastavil. Dotkol som sa nosom skla, bolo príjemne chladné. Dlho som ti pozeral do očí, zdalo sa, že aj ty mne. Tvoje pery boli práve tak lesklé, ako vtedy pri jazere. Tvoje vlasy, nemohol som sa ich dotknúť, ale vedel som, že sú tak krásne hodvábne a voňavé ako vždy. A tvoja tvár, mala si vtedy tak zvláštny výraz. Možno to bolo tými pootvorenými ústami, ktoré akoby zastali v polovici výkriku. Alebo to bolo tou krvou, ktorá ti stekala po tvári.. Moji strážcovia sa na seba na moment pozreli. Rozbehol som sa. Ďalej od teba, ale vlastne k tebe. Strážcovia ma nestihli zachytiť. Keď som preskakoval zábradlie, ešte mi napadlo: Život je tak krásny. Plný šťastia, zázrakov a prekvapení. A ja som bol najšťastnejší človek na svete – poznal som predsa teba. Verím, že sa stretneme. Že to neskončilo, že to nikdy neskončí. Prečo by som sa mal báť smrti?
Potom som už len počul hvizd vzduchu. Práve taký, ako keď niečo padá z veľkej výšky. A potom… dopad…
Erazmus zahrešil. Boli sme tak blízko. A títo dvaja ho nechajú umrieť bez toho, aby nám to prezradil. Tak blízko… Keď materská loď opúšťala orbitu spálenej a mŕtvej planéty, Erazma ešte napadlo: Nevadí, budeme pokračovať v hľadaní, hoci po celý zvyšok bytia. TX-8 predsa musíme niekde nájsť. Nemohol byť posledný vo vesmíre. Ešte sa zamyslel. Ako výraz mali pre ten prvok na Zemi? Bolo to celkom zvučné, hm, niečo ako… Už viem. Volali to Láska…