Tiene slávy

Conan ako ho nepoznáte

Možno tak trochu nezvyčajná poviedka nezvyčajného cimmerského bojovníka. Mala by čoskoro vyjsť vo fanzine Nemedijské kroniky (ktorý vydáva Conan Society) – celkom ma zaujíma, ako prehltnú toto moje rúhanie sa voči kánonu čiernovlasého barbara s modrými očami. Kráľ Aquilonie ako ho nepoznáte…


Ani reflexy šelmy mu nepomohli; snehový previs sa pod ním odtrhol. Stihol zavrčať len: „Crom!“ a zletel dvadsať siah nadol. Zaboril sa po pás a znepokojene načúval praskotu, čo sa mu zrodil kdesi pod pätami. V okamihu odhadol situáciu a ako snežný tiger sa vrhol závejom dopredu – k holej skale, z ktorej spadol. Barbarov pád narušil krehkú rovnováhu, v ktorej spalo horské pleso a tlak vody, uväznenej pod pancierom sa zameral na jedno miesto.

Kotol sa otriasal a hrozil výbuchom.

Conan sa hnal ako horská búrka. Dotrhané snežnice dávno striasol a rukami kováča vesloval v ostrom snehu. Meč v pošve mu poskakoval na chrbte, čiapka mu spadla a s pod húštiny čiernych vlasov, hrubých ako povrazy mu žiarili poblednuté oči. Ošľahanú tvár mu pretínal úškľabok, keď ceril zuby v urputnom boji s prírodou. Neodhadoval svoje šance, ale bil sa ako pravý barbar. K pevnej skale to mal už len pár stôp.

Výbuch ucítil o zlomok sekundy skôr, ako prišiel. Odrazil sa a čakal na tlakovú vlnu. Prišla – za pätami mu preletela ľadová kryha, ostrá ako čepeľ gilotíny. Sluch mu omráčil zvuk podobný duneniu khitájskych zvonov. Do chrbta ho udreli úlomky ľadu a na zátylku pocítil horúcu krv. Ranu na temene si uvedomil neskôr, až potom, keď ho mocná ruka Pána ľadu vrhla o skalu – takmer presne na to isté miesto, odkiaľ spadol. „Crom!“ potriasol hlavou, až mu z nosa odfŕkli kvapky potu. Kľačal a opieral sa o doráňané päste.

V snehu pred sebou uzrel štíhle nohy, bosé a premrznuté – potriasol preto hlavou ešte raz. Kým však stihol pouvažovať, omdlel.

Do zabudnutia ho sprevádzal tichý smiech.


Prebral ho chlad. Aj odolné telo, obdarené silou a vytrvalosťou cimmerského býka začalo podliehať šepotu Ymira, Pána mrazu. Odfrkol si, potriasol hlavou, aby vyčistil oči plné snehu a oprel sa o mohutné päste, pokryté zaschnutou krvou. Vztýčil sa na kolenách a vytiahol s pošvy na chrbte meč.

„Crom!“ zavrčal. Zhlboka sa nadýchol ľadového vzduchu, hustého ako mlieko horalských kráv a dodal: „Kto si?“

Pred ním, ako breza naklonená vo vetre, stála mladá žena. Jej telo mu pripadalo ako zo slonoviny, jasne sa črtalo pod ľahučkým závojom, jediným oblečením, čo na sebe mala. Proti svojej vôli sa otriasol chladom.

„Atali?“

Rozosmiala sa smiechom strieborných zvončekov. „Pamätáš sa na mňa, bojovník!“ zvolala a roztancovala sa na tenučkej škrupine ľadu, námraze, čo pokrývala prašný sneh. Ruky zodvihla do výšky, odhodila závoj a zatočila sa v piruete, ktorá vyrazila Conanovi na čelo pot. V spánkoch mu začala búšiť krv, postavil sa na nohy a s mečom natiahnutým proti dievčine vykríkol:

„Privolaj ďalších bratov, ženská, môj meč dychtí po smrti!“

Zastala. Potriasla hrivou ohnivých vlasov a uprela pohľad na barbara. Štíhle ruky mala zovreté do pästičiek a ňadrá sa jej prudko zdvíhali.

Napokon si odfrkla. „Nepokúšaj osud, Južan!“

Conan sa rozosmial. Kašľavý smiech, pridusený nalomenými rebrami poletoval medzi bralami priesmyku a strhol dve menšie lavíny. Keď presvišťali okolo, Cimmeran si odpľul do panensky bieleho snehu.

„V snehu ma splodili a v snehu ma matka odkojila. V žilách mi horí oheň horalskej vyhne a ten neuhasí ani pyšná ruka Pána mrazu. Pozvi svojich bratov na oslavu Smrti, ak ti ich ešte pár ostalo – dcéra Ľadu!“

Zo svahu zhučala ďalšia lavína; to si Atali dupla štíhlou nôžkou, krásnou ako sochy v Aquilonských záhradách.

„Si ako býk, silný a tvrdohlavý – poučím ťa preto o sile Ľadu,“ zvolala, „Poď sem!“ Conan sa vrhol dopredu a zovrel jej chladné telo v objatí. „Dokončím, čo nám minule tvoj otec nedoprial, dievča!“ mrmlal, „Si chladná ako sneh, ale ja ťa zohrejem ohňom svojej krvi…“

Atali sa rozosmiala, pritisla pery na jeho ústa a spálila mu ich. Chcel vykríknuť, ale jazykom mu ako ľadovou kopijou prenikla medzi zuby a ich bozk sa zmenil na vír bolesti. Zvíjal sa s ňou v diabolskom kolotoči, drvil nohami pancier z ľadu na snehu a rozdieral si lýtka o jeho ostré okraje. Belostný sneh farbil karmín a ticho hôr napĺňalo ručanie – to sa barbarova bolesť snúbila s rozkošou.

Keď sa už Conanovi podlamovali kolená, Atali mu zovrela hlavu krehkými rúkami a pritisla si ju na prsia. Napoly v bezvedomí zaskučal ako zdochýnajúce zviera v klepci – no ešte naposledy ju zovrel v objatí. Chcel jej bozkať bradavky, ale zmrazený jazyk už neposlúchal. Prepadal sa do tmy a posledné, čo si uvedomil, bola jemná vôňa dcéry Pána mrazu.

„Čierny lotos,“ zašepkal a skĺzol z objatia Atali do náručia Zabudnutia.


Dopadol do piesku.

Nalomené rebrá klali bolesťou a v ústach ho zadúšal prach s pilinami. Bol však príliš barbarom, aby sa tým nechal zaskočiť. Ušami zajastril okolo seba a inštinktívne sa vrhol napravo. Do piesku sa zaryla čepeľ sekery, ale to už sa Conan hnal proti nepriateľovi. Bol bezbranný, ale zďaleka nie bezmocný. Vedel, kde je, a vedel, že ho zachráni iba rýchlosť a nadľudská sila.

Hyrkánske jamy.

V kruhu s polomerom dvadsať stôp sa tlačili piati. Cimmerský barbar stál proti štyrom zvieratám, zakutým v oceli a ručiacich po krvi. Conan poločkom zhodnotil situáciu a rozhodol sa pre jediné správne riešenie. Využije nesúlad, ktorý do arény vniesol veľký počet zabijakov. Ten, kto naňho poštval vrahov, sa prepočítal.

Prvý padol územčistý Shemita s modročiernou bradou. Narazil do steny, kam ho Conan šmaril a z tváre mu vytekala krv premiešaná s mozgom. Skĺzol barbarovi k nohám a z bezvládnej ruky mu vypadla krátka sekerka – zbraň baračánskych pirátov. Conan si dovolil krátke uchechtnutie a potom sa ako artista vrhol saltom vpred, ponad hlavy prekvapených protivníkov. V letku ešte stihol prebiť temeno štíhlemu Stygijcovi a keď dopadol na rovné nohy, víťazne zaručal.

„Bohovia musia byť šialení!“

Ostali dvaja. Vanir v krúžkovej zbroji, s obojručnou sekerou a Hyrkánec s dvoma scimitarmi. Vanir sa do boja ešte nestihol zapojiť, sekera bola príliš ťažká – kým Hyrkánec dosiaľ stál v pozadí a vyčkával. Obaja sa teraz na seba pozreli, prikývli a ako jeden vykročili proti Cimmeranovi.

Conan sa uškrnul.

„Zdravím ťa, Thorleif,“ povedal a poťažkával sekerku v dlani.

Vanir sa zastavil. Hyrkánec spozornel, a zastavil sa tiež. Ryšavý severan si nadvihol priezor prilby a zadíval sa na Conana pozornejšie. V očiach sa mu pomaly rozhorieval plamienok poznania…

…Conan však nemal čas na úvahy. Využil Vanirovo prekvapenie a hodil sekeru. Ostrie rozťalo severanovu lebku ako melón a náraz zvalil mŕtvolu na Hyrkánca. Aj mrštný bojovník bol na stotinku sekundy prekvapený a Conan to využil. Prekĺzol povedľa scimitarov, napriahol sa k falošnému úderu a kým sa Hyrkánec spamätal, stál za ním. Natiahol ruky k nepriateľskému zátylku a prudko trhol.

Ozval sa suchý praskot a Conan stál uprostred arény tak, ako si bol zvykol v časoch svojho detstva. Nepremožiteľný Gorath, Vrah z Arény sa vrátil. Otriasol si z pliec pot, otrel špinu a krv z predlaktí a natiahol ruky do výšky. „Crom!“ vykríkol. Dav okolo okrajov jamy sa až teraz spamätal. Ozval sa hlboký nádych a potom ohlušujúci rev; takýto boj ešte nikto z nich nevidel.

Uprostred prachu a pilín ticho ležal mohutný Thorleif Larssen, spolu s vojvodom Aspergillom z Hyrkánie. Stygijec Risha čosi bľabotal s prebitým temenom obďaleč. Shemitský bojovník, ktorého nikto nepoznal, ležal skrútený pod stenou, na ktorú vlastným mozgom a krvou nakreslil dojímavú fresku.

Conan sa ešte raz rozhliadol po jame a zúrivo vyprskol: „Atali!“

Hyrkánska jama sa stratila. Pach smrti však ostal, zmiešal sa z vôňou rozpálenej stepi pri západe slnka. Ozval sa chrapľavý škrekot supa a barbar nestihol vyšteknúť ani Crom! Bolesť ho zovrela do náručia a spolu so Zabudnutím ho niesla k pekelným bránam. Bohovia sa smiali.


Strom smrti.

Bolesť v prikovaných rukách ho ochromila. Kliny neboli zakuté v starých ranách na dlaniach, lež s diabolskou rafinovanosťou v predlaktí – tak, že mu každý pohyb vytrhával svaly, šľachy a kosti. Reval ako tur a nedbal na obecenstvo.

„Vitaj v Khaurane, barbar!“

Conan sa snažil zaostriť zrak. „Olgerd?“ spýtal sa. Neveril tomu, sám toho muža odpravil na večnosť.

„Nie, knieža Vladislav je dávno tam, kam si ho poslal.“

„Kto si, pes?“

„Nie si v pozícii, aby si mohol nadávať.“

Conan sa pokúsil odpľuť. Ústa však mal zalepené podobne ako oči a netrafil ďalej, ako na vlastnú hruď. Neznámy sa rozosmial a jeho smiech sa miešal so škrekotom supov.

„Hlavu hore, synak!“

Synak? Cimmeran sa snažil rozlepiť zaschnuté viečka, ale nedarilo sa mu to. Kútikom oka videl dve postavy, ale nevedel ich rozoznať. Jedna postava mu pripadala známa, druhého muža však nikdy nevidel. Tým si bol istý.

Neznámy práve hovoril.

„Nechcel som, aby si takto dopadol – synak!“

„Niall?“ skúsil to Conan. Jeho otec síce padol pri vanirskom nájazde, ale horalovi to bolo v tej chvíli jedno. Spaľoval ho smäd a horúčka a chcel vedieť, prečo ho ten muž volá synom. Na kňaza nevyzeral.

„Niall nie som. Nepoznáš ma. Nemôžeš. To čo vidíš, je len ilúzia – sen čierneho lotosu!“

„Nepočúvaj ho, Conan!“ vykríkol druhý muž. „Ervin, nechaj ho na pokoji! Nechaj ho trpieť…“

Conan sa sucho uchechtol. Napäl mohutné svaly ramena, z pliec vytvoril páku, spevnil predlaktia oceľou vôle a trhol. Raz, dva krát.

Ruky sa mu vytrhli z klinov a kým stihol prepadnúť dopredu, váha jeho tela uvoľnila aj nohy. Padol na zem pred neznámych cudzincov. Kým sa stihli spamätať, chytil bližšieho pod kolená a strhol ho na zem. Ako slepý krt sa mu vrhol po krku a silnými zubami mu roztrhol tepnu. Krv vytrekla a ochladila mu pery.

„Ach, ďakujem ti!“ vykríkol druhý muž. „Teraz už môžem v pokoji zomrieť, de Camp je mŕtvy!“

Conan sa prevalil na chrbát. „De Camp, ten poitainský barón?“ zachrčal.

Cuzinec pokýval zamietavo hlavou. Smutne sa zadíval na doničeného barbara, siahol si do vrecka podivne vyzerajúcich nohavíc a vytiahol čudný predmet. Ozval sa prenikavý rachot a cudzinec padol Conanovi k nohám.

V spánku sa mu černel otvor, ktorým vytiekol život.

Conan zachrčal. Rozboľavené telo ho pálilo, ale oveľa viac ho pálila rozhorúčená myseľ. Cesta z ľadových hôr asgardského pohraničia až sem, do khauranskej stepi, ho ničila. Nechápal nič. Nechal preto myšlienky myšlienkami a plazil sa na sever. Tam, pokiaľ si dobre pamätal, mal ležať brod. Voda ho ochladí.

Bohovia sa však chceli baviť ďalej. Žalúdok mu zovrela chladná päsť a vyčerpaný zamdlel. Tentoraz bez sprievodu, len sa tak prepadol do čiernej tmy. Pred očami sa mu vznášali bledé masky, čosi naňho pokrikovali a nehmotnými rukami sa z neho snažili trhať mäso. Proti svojej vôli sa striasol, tenká škrupina civilizácie z neho spadla – a tak túžil revať ako zviera v pasci. Trhal sa a snažil sa prehryznúť reťaz, ktorou bol prikovaný k mrežiam. Nedarilo sa mu to.


„Conan!“

Strhol sa. Nechápavo hľadel na Zenobiu, ktorá ho pozorovala s vydesenou tvárou. Posadil sa a pozrel na lekára, ktorý stál pri nohách postele.

„Čo sa stalo, Basil?“

Starý Keshan pokýval hlavou.

„Čarodejníci a bohovia sa snažili uväzniť tvoju dušu, Veličenstvo!“

Conan si otrel spotené čelo mohutnou dlaňou a pritisol k sebe Zenobiu. Kráľovná sa chvela, ale v náručí svojho manžela sa pomaly utíšila.

„Dostal som sa z toho… Ale povedz, Basil – môžu to skúsiť znova?“

Keshan bol vážny.

„Myslím, že to budú skúšať znova a znova, Veličenstvo!“

„Crom!“ vykríkol Conan, vyskočil z postele a hnal sa ku stene spálne. Zo závesu vytrhol prastarý meč, skvostný nástroj smrti a z vražedným oblúkom ho zarazil do čela postele.

„Len nech to skúsia!“ vykríkol barbar, až si Zenobia zapchala uši pästičkami. Otriasla sa, keď je manžel, otec jej syna a kráľ Aquilonie pobehoval ako zdivočené zviera miestnosťou, drvil nábytok a trhal kožušiny z podlahy.

„Crom!“

Zničený Conan si nakoniec sadol na dlážku, skrížil nohy a zosmutnel. Dokázal bojovať s cimmerským býkom, vendhyjským tigrom aj s vilajetskou opicou – ale s nenávisťou ľudí a bohov si poradiť nedokázal. Jeho sláva priťahovala a bude priťahovať supy, túžiace po krvi. Sklonil hlavu a na temene jeho lekár zazrel prvé šedivé pramene. Basil Poledouris si vzdychol, no pomôcť svojmu pánovi nevedel.

Zenobia sa rozplakala.


2. októbra 2000
Rastislav Weber