 |
Nemci, šesťdesiat rodín, prišli začiatkom leta. Jano Nečesaný, miestny člen strany, zorganizoval na ich počesť záhradnú slávnosť, kde nechýbali dievky vo sviatočných krojoch, chlieb a soľ, kalíšok hruškovice ani zelená slávobrána s nápisom Wilkommen bei uns. Celú parádu však narušila ignorancia nemeckých osadníkov, ktorí sa slávobráne vyhli, osolený chlieb odmietli a k hruškovici ani nepričuchli. Nadľudia.
Nasťahovali sa do murovaných domov žiariacich novotou, ktoré pre nich postavili poľskí untermenši, a z horných poschodí sa pyšne rozhliadali po svojom novom panstve. Krušovskí gazdovia bledli od závisti pri pohľade na novučké mláťačky, sejačky i kosačky dovezené z Ríše. Ich prastaré mašiny zdedené po otcoch boli vedľa tých nemeckých na smiech. Kazili sa trikrát denne a rozpadávali sa priamo pod rukami.
Osadníci nechodili ani do krčmy, ktorú pred rokmi arizoval Kováč. Schádzali sa na dvore jedného z prisťahovalcov – volal sa Joachim Orlowski, penzionovaný kapitán Luftwaffe -, spievali Deutschland, Deutschland a pili bavorské pivo, ktoré im na účet Ríše vozili priamo z Mníchova.
- Odťahujú sa od nás, mrchy, – hundral pri hruškovici Trieska, veterán ťaženia Hlinkovej légie do afrických pralesov, v ktorých nechal svoju pravú nohu.
- Nemčúriská mizerné, – pridal sa Fero Šebo. – Čochvíľa to tu bude samé Zukunft, Übermensch, Guten Tag a Abendbrot!
Viac slušných nemeckých slov nepoznal.
- Odsťahuj sa do Ruska, – navrhol som mu. – Nové Slovensko ťa čaká, Nové Slovensko ťa potrebuje. Choď a staň sa majiteľom úrodnej pôdy!
Presne to hlásal, kým ho ktosi nestrhol, plagát pred kostolom. Aj v krčme bol jeden taký, ale Kováč ho strčil do pece. Nečesaný mu priniesol ešte jeden a krčmár ho prilepil na záchodové dvere.
- Hovno! – oboril sa na mňa Šebo. – Tu som sa narodil, tu aj zomriem!
- Tak, tak, – zapojil sa do rozhovoru hostinský, ktorý odvtedy, ako si v Gardistovi prečítal Spôsoby riešenia židovskej otázky, používal len toto jediné slovo.
Mohol som im poradiť, aby si prelistovali Führerovu knihu, ale radšej som mlčal. S Mein Kampfom to totiž bolo takto: spočiatku ho musel povinne predávať každý kníhkupec, ale keď Nemci vysťahovali aj posledného Čecha z Protektorátu, ozvali sa hlasy argumentujúce citátmi z Veľkej Vodcovej Knihy a tvrdiace, že Slovákov čaká to isté. Hlasy umlčali ilavské múry a Môj boj zmizol ako po mávnutí čarovným prútikom. Odporúčalo sa nehovoriť o ňom.
- Chlapi, – ozval sa dedo Jonáš, – nebude dobre. Cítim v kostiach, že sa blíži pohroma.
Veril som mu nielen preto, že jeho kosti sa nikdy nemýlili. Šesťdesiattisíc nemeckých novoosadníkov rozlezených po celom Slovensku vo mne vzbudzovalo obavy. A ani nátlak vyvíjaný na našu vládu neveštil nič dobré. Pošepkávalo sa, že ak Mach nevyšle ďalších stotisíc kolonistov do Povolžia, Ríša podporí ašpirácie staručkého admirála Horthyho na slovenské územie a pomôže mu obnoviť Ungarische Königreich.
- Nože netárajte! – rozčúlil sa Hromada. – Sme predsa spojenci! Už v tridsiatom deviatom bojovali naši chlapci po boku wehrmachtu proti Poliakom. Neskôr proti Rusom a…
- Serte na to, chlapi! – vykríkol Dodko, ktorý odvtedy, čo sa vrátil z Légie, trávil väčšinu času vo výčape a prepíjal sa na druhý svet. Bol totiž pri tom, keď ríšske oddiely utápali v krvi úplne posledné srbské povstanie. – Reči sú zbytočné! Spomeňte si na Belehrad!
Svorne sme ho ignorovali.
- … Angličanom a židákom v Palestíne! – pokračoval Hromada, – Tisova divízia vnikla ako prvá do ulíc Jeruzalema!
Pamätal som sa na tie časy. Z dvadsaťštyritisícového zboru sa vrátilo trinásťtisíc chlapov, ktorí potajme rozprávali, že Nemci ich používali ako živý štít.
- Že ti huba neodpadne! – oboril sa na neho dedo Jonáš. – Hanba to bola, nie víťazstvo!
Jeho antipatia k najväčšiemu nemeckému úspechu na Blízkom východe bola pochopiteľná, stratil tam svojho jediného vnuka.
- Borman je prasa! – vykríkol opitý Dodko.
- Tak, tak, – potvrdil Kováč.
Časom sme si na nových obyvateľov dediny zvykli a aj kone sa prestali plašiť, keď po ulici prešiel nemecký traktor. Prisťahovalci nás však naďalej ignorovali. Keď ich Nečesaný pozval na oslavu narodenín slovenského vodcu, druhého po Svätoplukovi, Orlowski ho otvorene poslal do hája a vyhlásil, že na svete je jediný Vodca, Führer Borman. Nečesaný ho teda tiež kamsi poslal a do Nitry, na župný úrad, odkázal, že „spolupráca s nemeckými prisťahovalcami sa dostáva do slepej uličky“. A deti v škole sa ma čoraz častejšie vypytovali na význam slov ako Sklave, Knecht či Affengesicht. Vysvetlili mi, že to po nich pokrikuje nemecká mládež vracajúca sa z nitrianskej Deutsche Schule. Ctihodný pán Nemsila mi poradil, aby som žiakov naučil niekoľko nadávok typu schwabische Schweine. Ako väčšina katolíckych kňazov ani on nemal Nemcov, navrátivších sa k starogermánskym božstvám, rád. Nazývali to Árijskou cirkvou. Hitler totiž krátko pred smrťou vyhlásil, že pravý árijec sa nemôže klaňať bohu, ktorého vymyslel nejaký židovský trhan. Aj na Slovensku pôsobila skupina hlásajúca návrat k Perúnovi a Svantovítovi, ale nemala podporu obyvateľstva. Jej členovia sa zgrupovali najmä z vrstvy veľkých arizátorov, ktorí hľadali po zverejnení Spôsobov riešenia židovskej otázky duševnú oporu u žrecov a túžili po istote, že za svoje hriechy nestrávia večnosť v kresťanskom pekle. Tak to aspoň vysvetľoval Nemsila.
- Nemci si chcú postaviť svätyňu, – oznámil mi a takmer si pri tom odpľul. – Na biskupskom úrade sa pošepkáva, že povolenie je už na ceste.
Neprekvapilo ma to, skôr naopak. Čosi také som očakával. Veď všade, kam prišli nemeckí kolonisti, sa skôr či neskôr vybudovali temné kamenné budovy. Symboly nových čias. Čo sa dialo vnútri, bolo obalené rúškom tajomstva. Niektorí tvrdili, že sa tam zjavuje Hitlerov duch, a mnohí tomu aj verili. Protestovať sa však neodvážil ani arcibiskup. Nové Slovensko predsa čaká.
- Ragnarok sa blíži, – povedal som mu, využijúc svoje znalosti zo starogermánskej mytológie načerpané zo Slováka, v ktorom pred niekoľkými rokmi pod vplyvom Hitlerovho vyhlásenia uverejnili Prehľad árijskej mytológie. – Dve fimbultulské zimy máme už za sebou.
V ich dôsledku sa do Povolžia dobrovoľne odsťahovalo dvestotisíc vyhladovaných ľudí z horských oblastí. Borman oznámil, že Ríša nemôže poskytnúť potravinovú pomoc, ale v nových ríšskych krajinách je obilia dosť.
- Čakajú nás zlé časy, – vyhlásil Nemsila a rúhačsky dodal: – A bojím sa, že ani Boh nám nepomôže.
Svätyňu začali poľskí untermenši stavať skoro na jar. Nahnaní do Krušova z Generálneho gubernátu pod korbáčmi SS šestnásť hodín denne hĺbili do polozamrznutej zeme základy a už po týždni začali zdvíhať prvé múry. Orlowski, prípisom zo župného úradu povýšený na starostu, dal vybubnovať prísny zákaz hádzania chleba otrokom a sľuboval tvrdý trest každému, kto tento zákaz poruší. Chlapi v krčme síce búchali päsťami po stoloch, vyhlasujúc, že svoj chlieb budú hádzať, komu a kedy chcú, no porušiť nariadenie sa neodvážil nik. Nové Slovensko predsa čaká.
- Čertu slúži, čert ho vezme. Aspoň dúfam, – mračil sa Nemsila, keď Orlowski odmietol jeho žiadosť o povolenie poskytnúť poľským nevoľníkom duchovnú útechu.
- Tie zvieratá nemajú žiadnu dušu, – vyjadril sa vraj nový starosta.
Krušovský farár sa teda obmedzil na každonedeľné požehnanie „všetkým trpiacim poľským bratom a sestrám v Kristu“.
Práce na svätyni inak pokračovali rýchlo a jej slávnostné otvorenie sa konalo v júli, presne v deň príchodu Vierozvestov. Zbehli sa naň nemeckí osadníci z blízkeho aj zo vzdialeného okolia. Nechýbal ani zástupca ríšskeho veľvyslanectva. Predstavitelia slovenskej štátnej správy sa na zozname pozvaných hostí nenachádzali. No ja som pozvánku písanú švabachom a lemovanú zlatom dostal. Dokonca za mnou prišiel sám Orlowski a tvrdil, že vzhľadom na môj pôvod je mojou národnou povinnosťou osláviť toto skvelé víťazstvo nemeckého ducha a Nových čias. Najprv som sa ho teda spýtal, odkiaľ má také presné informácie o mojich predkoch, a potom som ho vyhodil. Nenadával.
- Ako myslíte.
Tváril som sa síce ako hrdina, ale jeho návšteva ma vydesila. V Novej dobe sa na otázky o národnej príslušnosti musí odpovedať jednoznačne, Úrad pre nenemeckú činnosť nepozná zľutovanie. A s mojím pôvodom to je takto: otec, potomok saských kolonistov, ktorí sa niekedy pred sedemsto rokmi prisťahovali do hornouhorských banských miest, stihol, skôr ako ho skosila tuberkulóza, splodiť môjho brata Maximiliána a mňa. Po príchode Nových čias sa z Maxa stal oduševnený národný socialista, narukoval do wehrmachtu, padol kdesi na Sibíri a celý svoj krátky život sa vyrovnával so skutočnosťou, že v jeho žilách koluje len polovica árijskej krvi. Myslím, že za to našu matku nenávidel. Ja som sa po jeho smrti napriek dedovým hrozbám odsťahoval do Krušova. Dedo ma za to vydedil a odkázal mi, že po ľuďoch ako ja neostanú ani len tiene na múroch.
Orlowski si o mne zrejme myslel to isté. Jeho plány naštrbila skutočnosť, že Nemsila v deň otvorenia svätyne organizoval tradičnú procesiu na počesť príchodu svätého Cyrila a Metoda do Karpatskej kotliny. Pokúsil sa teda kresťanskej slávnosti zabrániť a obrátil sa aj na biskupský úrad, ale krušovský kňaz nemienil rešpektovať žiadne príkazy a zákazy.
- Začneme hneď po svätej omši, – oznámil mi a v očiach mal čosi, čo pripomínalo slávnu minulosť bojovných mníchov.
Na čelo procesie sa nepostavili ako zvyčajne miništranti, ale dospelí Krušovčania, medzi ktorými nechýbali ani Nečesaný s Hromadom. Nemsila vytýčil trasu vedúcu od kostola popri nemeckej svätyni cez mostík nad Kruškou k božím mukám za dedinou.
S nemeckým sprievodom sme sa stretli na mostíku. Kolonisti navlečení do smiešnych úborov, ktoré Borman ako hlava Árijskej cirkvi vydával za starogermánsky odev, sa oháňali svojimi totemami, vyspevovali Deutschland, Deutschland a zjavne nemali v úmysle skloniť sa pred cyrilo-metodskou tradíciou. Hromada s Nečesaným teda sklonili zástavy a bojovne ich namierili na Nemcov. Ktosi sa zohol po kameň a niekto iný si vyhrnul rukávy. Nóri z Pangermánskej légie zabezpečujúci ochranu slávnosti výstražne poťažkali svoje zbrane a Orlowski nás dôrazne vyzval, aby sme zaliezli do svojich potkaních dier. Myslel tým zrejme na naše skromné domovy. Krušovčania však nemčine neveľmi rozumeli.
- Za Boha a za národ, kristajeho! – vykríkol niekto.
Potom letel prvý kameň. Vzápätí padol prvý úder a z rozbitých pier vystrekla krv. Procesie sa rýchlo premiešali a Nóri sa mohli len prizerať, zbrane im boli nanič. Postupne sa prejavila naša početná prevaha a Nemcom nepomohli ani päste oficiálnych hostí, museli utekať. Rozvášnení Krušovčania ich prenasledovali, ale vzápätí sa zdesene rozpŕchli pred hlavňami legionárov, ktorí na Orlowského príkaz predsa len začali strieľať. A nemierili do vzduchu.
Zomrel Nemsila, zraneniu podľahli Hromada s Nečesaným a namále mali aj ďalší traja Krušovčania. Legionárom sa podarilo zastreliť doktora Siváka a nemecký ránhojič odmietol ošetrovať nejakých slovanských neľudí. Pokúsil som sa zužitkovať svoje vedomosti z medicíny načerpané počas štúdií od medikov v bratislavských krčmách, ale keď mi pod rukami vykrvácal dedo Jonáš, vzdal som to. Chcel som si vymôcť stretnutie s Orlowským, no dostal som len pažbou do žalúdka. Po Krušove hliadkovali ozbrojení kolonisti a strážili každý pohyb obyvateľov. Keď napokon prišli z Nitry gardisti, ozbrojenci z Freiwillige Schutzstaffel, gestapáci a chlapíci z ÚŠB, pokúsil som sa protestovať proti nemeckému postupu. Zbytočne. Gardisti ma obvinili z rozvracania štátu a Nemci mi ani nevenovali pozornosť. Našťastie so sebou priviezli aj slovenského doktora, ktorému sa podarilo zabrániť ďalším úmrtiam.
- Priateľská koexistencia so slovanským obyvateľstvom Krušova nie je možná, – vyhlásil Orlowski. – Odmietli sa skloniť pred symbolmi, ktoré sú sväté každému árijcovi! V záujme ochrany obyvateľov árijského pôvodu požadujem preto okamžitú deportáciu všetkých Slovanov na východné územia.
Muž, ktorý sa predstavil ako zástupca Úradu pre zahraničných Nemcov, rozhodol, že posledné slovo bude mať zmiešaná ríšsko-slovenská súdna komisia. Chcel som upozorniť na dokázateľné provokácie nemeckých prisťahovalcov, ale nenašiel som uši ochotné počúvať ma. Dôstojník zo štátnej bezpečnosti ma upozornil, že nie som oficiálnym predstaviteľom obce a nemám právo zastupovať ju. O nestrannosti súdnej komisie som si nerobil žiadne ilúzie. Kto by si dovolil rozhodnúť proti pánom sveta?
Orlowski ma znovu navštívil v deň, keď v Deutsche Stimmen oznámili, že zmiešaná súdna komisia vyniesla po tridsiatich minútach rokovania rozsudok, proti ktorému niet odvolania. „… vysťahovaní všetci obyvatelia slovenského/slovanského pôvodu na územie od Nemeckej ríše do opatery odovzdané,“ písalo sa v ňom.
- Dám vám ešte jednu šancu, – povedal mi Orlowski. – Vodca dnes potrebuje každého Nemca. Aj na východných územiach medzi tým hmyzom. Ak prijmete, bude váš postoj k Vodcovi a národu zabudnutý. Časom sa budete môcť vrátiť.
Pochopil som a požiadal som ho, aby mi dal pokoj. Odišiel, šomrúc si niečo o skurvených Polonemcoch, ktorí sú aj tak len výsmechom skutočných árijcov. Legionári a domobranci medzitým dôkladne izolovali celú dedinu od okolitého sveta, sprevádzali vládnych úradníkov ohodnocujúcich majetky Krušovčanov a chránili ich pred päsťami zúfalých gazdov, keďže chlácholivé reči o menšom zle nikoho neupokojovali. Kopancami a fackami nešetrili. Úradníci zatiaľ úhľadným písmom zapisovali cenu domu, dobytka i role. Sčítali, podčiarkli a vypísali šek na danú sumu v slovenských korunách. Veľkosť bohatstva čakajúceho v Novom Slovensku sa rovnala hodnote, ktorú napísal úradník na šek krytý Slovenskou bankou. Z dôvodov zvýšenia bezpečnosti dal Orlowski po incidente na dvore starého Fedora, kde sa pobili jeho dvaja synovia a traja vnuci s úradníkmi tak, že legionári boli nútení použiť zbrane, nahnať všetko mužské obyvateľstvo do školy. Trieska sa odvolával na svoje zásluhy v Africkej vojne, ale nik ho nebral vážne. Napokon ho jeden z efesmanov vzal pažbou cez ústa. Keď sa Trieska pozviechal, svoj bezmocný hnev obrátil zrazu proti mne.
- Aj ty ši predča ž ich krvi! – šušlal, nenávistne pľujúc krv. – Aj meno máš švábske, aj kšicht nemecký! Vlaj Teggejhof!
- Tak je! – pridal sa k nemu žandár Filo. – Vráť sa k svojim, sviňa švábska!
Krčmár Kováč sa po mne ohnal prvý.
- Tak, tak, tak! – opakoval pri tom zlostne.
Chcel som povedať: „Chlapi, nebláznite!“, ale krčmár ma nabral päsťou do žalúdka a ja som len zalapal po vzduchu. Legionári našťastie zasiahli včas, takže som si odniesol iba modrinu pod okom a natrhnuté obočie.
- Chránia si ho, papľuha! – zakričal ktosi, keď ma Nóri ťahali z triedy. Nechápali, o čo ide, a ja som sa im to vysvetliť nesnažil. Posadili ma na lavičku na dvore a nespúšťali ma z očí. Potom pred školou zastavil čierny mercedes s dvoma čiernokabátnikmi, z ktorých jeden mi strčil pod nos odznak Úradu pre nenemeckú činnosť a druhý povedal:
- Poďme!
Nevzpieral som sa.
Redakcia Fantázie ďakuje Lenke Mackovej a Jánovi Skalkovi za povolenie publikovať túto poviedku na našich stránkach.
 |
Štefan Huslica (* 1974 – † 17. december 2008) bol slovenský spisovateľ. Písal vedeckofantastické poviedky, často umiestnené do slovenského prostredia (politická fikcia, alternatívne dejiny). Bol členom sci-fi klubu Planéta opíc.
Poviedky Štefana Huslicu sa zaoberajú „dnes aktuálnymi a zložitými problémami – národnostnými rozpormi na Slovensku (Tri farby), prisťahovalectvom a multikultúrnosťou v rámci EU (Hodinár), terorizmom, popkultúrou (Hudba), tieňmi socializmu či nacizmu transponovanými do neradostných alternatívnych svetov (Bodnutie včely, Narodený v Československej socialistickej, Tiene na múroch).“
Poviedky Štefana Huslicu sa opakovane umiestnili vo finále literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa a v jej zborníku Krutohlav: Tiene na Múroch, Tri farby (Krutohlav 1997), Narodený v Československej socialistickej, Odpočítavanie (Krutohlav 1998), XXL (Krutohlav 1999), Hudba, Jeden deň Denisa Ivanoviča (Krutohlav 2000). Publikoval aj v časopise Fantázia: Prienik (Fantázia 5), Kristove nohy (Fantázia 9), Kvarteto (Fantázia 13), Prelievanie (Fantázia 22), Bratislavskij Blues (Fantázia 34), Otázka času (Fantázia 36), Tradičné hodnoty (Fantázia 37), Revízor (Fantázia 41), Tri farby (Fantázia 44).
Svoje poviedky publikoval v zbierke poviedok Niekedy.
(zdroj: Wikipédia)
<a name=„fb_share“ type=„icon_link“ share_url=„www.fandom.sk/clanok/tiene-na-muroch“ href=„http://www.facebook.com/sharer.php“>Zdieľať na Facebooku Fantázia na Facebooku