Ten, kto hádže kamením

Víťazná poviedka súťaže zo sveta Pohrobka

Slovo ghroo má v jazyku škratov viac významov. Znamená posledný, ale aj nepodarený, dokonca nahrádza slová ako tupec, hlupák, blázon.

Na škrata menom Ghroo sa hodili asi všetky významy tohto slova.

Narodil sa ako posledný z vrhu. Bolo to v období, keď sa vojsko Temného Pána po porážke v kráľovstve trpaslíkov rozpŕchlo na všetky strany sveta. Pre škratov to bola ťažká doba. Boli večne prenasledovaní trpasličími hordami, ktoré im plienili nory a po desiatkach ich zabíjali tešiac sa z ich bolestivej smrti.

Ghroo sa narodil v dobre ukrytej jaskyni ako šiesty, posledný, najmenší a ešte k tomu chudorľavý. Jeho telo bolo asi najviac obrastené srsťou a na oboch rukách mal o jeden prst viac. Nohy mal dengľavé, za to v pažiach skrýval už odmala neuveriteľnú silu. Asi preto sa ho súrodenci, rovnako ako aj otec, štítili a nikto sa s ním nechcel hrať. Po celý čas teda ostával u matky a jedinou jeho hračkou boli kamene, ktoré hádzal do kvapľov. Malé potkanie oči mu vždy zažiarili, keď sa mu podarilo zhodiť niektorý z ťažko rastúcich stalagtitov.

Škrati často hladovali. Vyberanie vajíčok z vtáčích hniezd či pojedanie zdochlín, ktoré občas ponachádzali v lesoch, im nedokázalo naplniť ich večne hladné žalúdky. Tieto tvory nikdy neboli lovcami, ale požieračmi a zatiaľ čo v armáde Temného Pána mali vždy plné bruchá, v lese sa im veľa žrádla nedostávalo. Hlad ich často donútil útočiť na vlastných a následne ich požierať.

Ghroova rodina sa zmenšovala, blízkosť matky však ohyzdnému malému škratovi veľakrát zachránila život.

On si to neuvedomoval, no súrodencov ubúdalo a nešťastná mama ledva dokázala odháňať nenásytných škratov od vlastných detí.

Nakoniec ostali len dvaja. On a matka. Aj otec na nich zanevrel, prestal nosiť do jaskyne jedlo a odišiel si hľadať inú samicu. Malému škratovi neostávalo nič iné, ako začať sa starať o jedlo.

Ghroo nevedel rozprávať. Bol nemý. Nikto si to však nevšimol, nakoľko väčšina škratov sa nedokáže poriadne dorozumievať slovami. Radi vrčia, zavýjajú, či škrečia aby upozornili na seba. Mladý Ghroo nedokázal vydať žiaden zvuk, no mal citlivé uši, ktorými dokázal vnímať aj veľmi vzdialené zvuky.

Táto jeho schopnosť sa mu v lese hodila. Večer čo večer prichádzal späť do hlbokej jaskyne za matkou obvešaný mŕtvymi vevericami, či na palici napichnutým vtáctvom, ktoré, často aj letiace, zhadzoval kamením z oblohy.

Hlad prestal a Ghroo silnel.

Zhrbená postava mohutnela, paže sa ešte viac zväčšovali a znetvorená tvár naháňala hrôzu každému, kto sa neohlásene odvážil vstúpiť do tmy jaskyne. Svoju matku strážil ako oko v hlave a ona bola spokojná, že má takého obetavého syna.

Raz, jedného skorého rána, však odišla z jaskyne kamsi do sveta hľadať si nového druha.


„Sú za mnou!“ precedil pomedzi zuby ghúl a silnejšie kopol svoju čiernu paripu do slabín. Tá už letela tryskom celá mokrá od potu a krvi, ktorá jej vytekala z plytkej rany na stehne. Aj jazdec krvácal. Pravé rameno mal prepichnuté zlomeným šípom po ktorom cícerkom prúdila červená tekutina dopadajúc na studenú zem a ukazujúc prenasledovateľom cestu. Ghúl si to však teraz nevšímal. Čo najrýchlejšie sa potreboval dostať do bezpečia, hlboko do lesa. To bola jediná možnosť, ako sa zbaviť krvilačnej trpasličej hordy. Prepadli ich nadránom, keď spali pri tlejúcom ohnisku.

Bola to jeho chyba. Nemal zaspať. Mal strážiť, no oddal sa driemotám a na chvíľu zatvoril oči. Prebudil ho až hurhaj, cvengot šabieľ a prekvapené výkriky jeho druhov.

Trpaslíci besneli. Mordovali ich rad-radom. Na vlastné oči videl, ako ghúlom podrezávali hrdlá skôr, než sa postavili, sekali ich telá a kopali do odťatých hláv ako do hrôzostrašných lôpt.

On ušiel.

Potichu a zbabelo sa vyparil z miesta, kde mal držať stráž. Nasadol na svojho koňa a uháňal preč. Lenže trpaslíci mali dobrý sluch. Začuli dupot kopýt a vydali sa za ním. Nie všetci, no šlo ich dosť, aby ho poslali do ríše smrti.

Aj sa im to už párkrát skoro podarilo.

Najprv to bol šíp, ktorý mu vletel do ramena a ktorý za jazdy nedokázal zo svojich zmeravených svalov vytiahnuť.

Len pred chvíľou sa zasa nebezpečne priblížil jeden zo skrčkov snažiac sa mu zabiť koňa a nebyť rýchlych reakcií zvieraťa, trpaslíci by už divoko tancovali nad jeho rozsekanými vnútornosťami.

Ghúl sa ale nemienil vzdať. Srdce mu divo bilo a po bledom čele mu stekali pramienky studeného potu. Nemal by sa báť. Je ghúl. No myseľ mu predsa len napĺňa strach, vnútro sa šklbe pod ťarchou možnej smrti.

Zrazu sa pred ním zjavil mohutný vyvrátený kmeň. Kôň sa spätil a jazdec sa len len udržal v sedle. Kôra obrastená mnohoročným machom bola slizká a vráskavá, strašidelne sa naňho škerila, akoby sa vysmievala jeho zbabelému úteku.

Tma v lese hustla, rozšírené zreničky zvieraťa jasne naznačovali, aký veľký má strach.

„Musíš! Musíš preskočiť! Musíš!“ povzbudzoval ghúl vraníka. Popchol ho do slabín a kôň prudko vyrazil. Jeho dupot znel sťa hrmot oblohy počas mohutnej víchrice.

„Skoč!“ zakričal temný jazdec.

Zviera naširoko roztvorilo nozdry, zastavilo dych. Náhle však šialene zaerdžalo, zazmätkujúc, postavilo sa na zadné. Ghúl prekvapivo pritiahol uzdu. Vyšmykla sa mu zo spotených rúk a zacítil už len, ako ju púšťa, a padá do vlhkého lístia na zemi.

Pád mu vyrazil dych. V očiach sa mu zahmlilo, prestal vnímať zviera, ktoré ledva dokázalo ovládnuť svoje nohy a nedopadnúť na vlastného pána. Následne sa obzrelo a klusalo kamsi preč.

Ghúla čosi prudko zabolelo v chrbte. Akiste dopadol na kameň. Otvoril oči, prevrátil sa nabok a následne sykol bolesťou, ktorá mu vystreľovala do kolena. Napriek tomu sa rýchlo pozviechal a odplazil za spráchnivený kmeň. Načiahol sa za zbraňami. Jeho scimitáry sa mu leskli za opaskom, pár ghúlskych nožov mal schovaných ešte v sáre čižiem.

„Ešte pár beštií dokážem zniesť zo sveta!“ pomyslel si.

Prikrčil sa. Proti trpasličím šípom to bola jeho jediná obrana. Začul dunivé hlasy prenasledovateľov. Bolo ich možno šesť, možno sedem. Nahlas a vzrušene kričali na seba. Keď dupot ich koní ustal, ghúl už vedel, ako sú blízko.

„Musí byť niekde tu!“ ozval sa neďaleko hlas trpaslíčky.

Práve tá viedla útok. Zoskočila z koňa, kľakla si, prehrabala lístie a privoňala k nemu.

„Tu padol z koňa. Cítim jeho krv!“

Ešte raz silno pričuchla k listom a potom sa postavila.

„Musí byť blízko! Daj si pozor, Lujsa! Tá špinavá beštia môže byť pred tebou!“ prikročil k nej statný trpaslík.

A v ten moment z neďalekého kríka vyletel čierny kameň. Bol vrhnutý takou silou, že pri dopade rozmliaždil trpaslíkovi nos, zlomil lícne kosti a zostal zapichnutý v mozgu aj po tom, čo sa trpaslík bezvládne sklátil k zemi.

To už ale vyletel druhý kameň. Trpaslíčka sa mu ledva vyhla.

„Škrati!“ vykríkla zbadajúc za kríkmi strácajúce sa chlpaté telo.

„Sú tu škrati!“ ozval sa ďalší trpaslík okamih predtým, než ostrý kameň zazvonil o jeho prilbu.

Padol, no po pár úderoch srdca sa pozviechal a vystrašene vstal.

Z neznáma vyletovali ďalšie kamene, stále z iného miesta a väčšinou neminuli svoj cieľ. Jeden z nich dolámal trpasličiu pažu, ďalší dochrámal nechránené koleno. Potom ale trpaslíčka zavelila k odchodu, skrčkovia naskákali na kone a ušli nechajúc sťažka dýchajúceho ghúla ležať za mohutným kmeňom.

To bol deň, keď Ghroo spoznal ghúla Krolena.


„Čo to ten tvoj škrat robí?“ pýtali sa Krolena ostatní ghúli.

Jeho odpoveď bola jednoduchá a jednotvárna: „Hádže.“

A naozaj. Jediné, čo Ghroo neustále porábal bolo hádzanie kameňmi na čokoľvek, čo sa vo vojenskom tábore nachádzalo. Či to boli stany, do zeme zapustené koly s popriväzovanými zajatcami, dokonca kone, pár ich aj zmrzačil. Raz zdvihol kameň aj na atxlapánskeho veliteľa a nebyť Krolena, z kože neboráka Ghrooa by si Axtlapánci urobili sedlo.

Do Šajdánovho tábora dorazili po pár dňoch úmorného blúdenia krajinou. Cestu nakoniec našiel škrat a to tak, že sa pustil smerom, ktorému sa predtým vždy vyhýbal, lebo odtiaľ prichádzalo do jeho lesa najviac hluku.

Tak sa nemý Ghroo stal vojakom. Do rúk dostal kopiju a tupú sekeru, na hlavu starú hrdzavú prilbu po akomsi mŕtvom škratovi a obliekli ho do špinavých handier, ktoré si pri prvej príležitosti zo seba strhol, nakoľko sa mu šatstvo zdalo úplne zbytočné.

Ani sekera sa v jeho rukách príliš neohriala. Nevedel, na čo by mu bola. Nedokázal sa naučiť sekať a keď mu kázali zaútočiť na slamenú figurínu, odhodil ju a trhal panáka svojimi dlhými pazúrmi. Nakoniec mu Krolen prichystal vrece plné kamenia a on bol šťastný, keď s ťažkým vrecom kráčal po jeho boku do boja, lebo vedel, že si zahádže.

Škratí jazyk nepozná pojem priateľstvo a tak sa ku Krolenovi choval ako ku svojej matke. Vedel, že sa oňho musí starať a naopak, ghúl sa postará oňho. Bol mu vždy nablízku, sledoval každý jeho pohyb a kedykoľvek, keď sa Krolen dostal do roztržky so svojimi druhmi, pribehol k nemu ochotný brániť ho na život a na smrť.

Ghroo sa nesťažoval. Mal stálu stravu, dokonca, často aj teplú, akú dovtedy nepoznal a cvičenia s ostatnými škratmi sa mu zdali zábavné priam smiešne, až z nich odchádzal s rozškľabenou gambou nechápajúc, prečo to ostatní berú tak vážne. Spával pred ghúlovým stanom ako pes až do dňa, čo Krolen hodil na jeho spiace telo roztrhanú deku, aby sa nadránom netriasol od zimy. Odvtedy si pripadal, že je niekto viac, než len obyčajný škratí vojak, akých bolo vo vojsku nespočítane.

Ako sa dni a týždne míňali, on silnel a pre ostatných sa stával obávanou hrozbou, ktorá dokáže svojou šesťprstou rukou rozpučiť tvár zajatcom či silou paží vrhnúť kameň na obrovskú vzdialenosť tak silno a presne, že zabije nepriateľa.

Škrat sa v armáde Temného Pána cítil šťastne. Ostatní z jeho druhu sa mu zdravili, aj klaňali a Axtlapánci vyhýbali.

Krolen sa k nemu správal ako k zvieraťu.


„Zľava! Ghroo! Zľava!“ zareval ghúl a on okamžite pochopil.

Otočil svoju hranatú tvár a zbadal väčšiu skupinu ľudských bojovníkov, ktorí si presekávali cestu škratím davom a mierili k nim.

Smrtiace besnenie bitiek nemal Ghroo rád. Bolo tu príliš veľa zvukov, kvílenia, úderov, mľaskotu ťažkých čižiem zabárajúcich sa do krvou presiaknutej zeme. Umierajúci plakali a revali, prosiac o pomoc, zbrane cvendžali a popiskovanie letiacich šípov mu trhalo ušné bubienky. Miesilo sa tu množstvo pachov, smradu z rozrezaných tiel, dym páliaceho sa oleja či zápach moču miešajúceho sa s tmavočervenou krvou. Občas mu prišlo aj nevoľno, no nikdy nemal čas na to myslieť.

Zhodil zo svojho pokriveného chrbta ťažký náklad a zatiaľ čo Krolen viedol súboj s dvojicou odvážnych ľudských vojakov, začal z vreca vykladať kamene.

Pekne ich usporadúval na kôpky po šiestich kusoch, nakoľko do šesť dokázal narátať.

Neponáhľal sa.

Všetko naokolo ho rušilo, on však chcel mať každú kôpku pekne sformovanú. Protivníci si ho nevšímali, nestarali sa o čudesného tvora, ktorý sa nezapájal do boja. Až keď prišli bližšie a on svoju robotu dokončil, pochopili, na čo to kamenie má.

„Čo to stváraš, ty nemehlo! Hádž už! Hádž!“ zakričal naňho ghúl zblízka a švihol šabľou po krku človeka.

Krv vystrekla a kvapky dopadli na Ghroovo zarastené čelo. Jedna mu vletela do očí a on zaraz uvidel celý svet na červeno. Prebralo ho to.

„Hádž! Konečne, hádž!“

Ghroo začal hádzať.

S istotou dvihol kameň, poťažkal si ho v ruke, potom namieril a prudko vymrštil.

Neminul cieľ.

Oceľová prilba zazvonila a pukla aj s lebku, ktorú mala chrániť.

Škrat dvihol ďalší kameň.

Jeho cieľ sa pobral k zemi.

Ďalší a ďalší.

Smrť, ktorá prichádzala z jeho rúk bola rovnako rýchla ako nemilosrdná.

Zbadajúc ležiace telá, zaškrečali ostatní škrati a vrhli sa s divokou nenávisťou na ľudí.

„Konečne! Ghroo, konečne!“ sykol ghúl namiesto pochvaly.

Nemý škrat naňho vyceril zubiská a pokračoval v hádzaní kameňov.

Vtedy zacítil vôňu.

Sladkastú vôňu podobnú lúčnym kvetom a malinám, ktoré sa zmiešali s kvapkami potu. Roztvoril nozdry a zhlboka sa nadýchol. Vôňa prichádzala z miesta, kde bojovali Axtlapánci, no ani jednému nepatrila. Bola natoľko intenzívna, že omámila škratove zmysly a on prestal všetko okolo seba vnímať. Lepšie sa prizrel.

Biela elfka s dlhými plavými vlasmi si svojím mečom razila cestu záplavou umierajúcich Axtlapáncov. Priam tancovala so svojou zbraňou, nevšímajúc si, ako okolo neho nepriatelia padajú mŕtvi k zemi. Ghroo cítil každý jej pohyb, údery srdca v hrudi, každé jej nadýchnutie.

Otvoril ústa ako dieťa, keď vidí zázrak.

Elfkine pohyby boli krajšie, jemnejšie a ladnejšie, než surovosť s akou zabíjal ghúl Krolen. Ghroo zachytil jej pohľad. Belasomodré oči blčali zúrivosťou a škrat pochopil, že sa elfka blíži k nemu.

Dvihol kameň.

Zamieril. Sprudka hodil. Nedal do hodu toľko sily, snáď pre tú vôňu, pre jej krásu, či preto, že sa dívala priamo do jeho očí.

Elfka padla a boj pokračoval ďalej.

Ešte mnoho kamenných kôpok musel nemý škrat postaviť, než sa všetko skončilo. Až keď, na smrť unavený, dvíhal posledný kameň, prišiel za ním ghúl, udrel ho plochou stranou meča po premočenom pleci a Ghroo pochopil, že je koniec.

„Poď! Dám ti žrať.“ kývol naňho odchádzajúci Krolen.

Ústa sa mu naplnili slinami a na elfku úplne zabudol.

Spomenul si na ňu až v noci, keď sa prebudil z nepokojného spánku.


Bledý mesiac plával po čiernej oblohe a rozrezával husté mračná sťa nôž krvou napité mäso. Opustené bojisko kypelo životom. Havrany sa sem vzlietli ešte pred západom Slnka a napriek noci odmietali opustiť mŕtvolami posiatu zem. Hlasito krákali, keď im dajaká líška, či divoký pes, odtiahol preč ich rozožratú obživu. Muchy sa zaborili do stále teplých útrob mŕtvych tiel a teraz tam kládli svoje vajíčka, ktoré už zajtra, akonáhle slnečné lúče ohrejú hnilobou presýtený vzduch, zmenia sa na červy a začnú nerušene hodovať.

Po bojisku kráčala postava. Ruky mala dlhé, až sa zdalo, že sa občas o ne opiera ako starec o svoju palicu. Rozhliadala sa okolo seba akoby čosi hľadala. Chôdza tohto tvora bola sebaistá, noční dravci stiahli svoje chvosty a zutekali, keď sa k nim priblížil.

Ghroo sa nebál. Nemal sa čoho. Nepriatelia padli a tí, čo aj prežili boli už preč a sem sa nevrátia. Divé zvery sa ho boja a hlasitý rev neznámeho tvora, možno levieho psa, mu nedokáže nahnať strach.

Nemý škrat sa orientoval podľa vôní. Smrad mŕtvol, sladkastá vôňa krvi ani zápach spálenín ho nezaujímali.

Hľadal vôňu, ktorá ho okúzlila. Aj preto sa zastavil a vdýchol do seba nočný vzduch. Otočil sa smerom k západu a kráčal ďalej.


Biela elfka ležiaca pod haldou mŕtvych tiel pohla prstami. Na ňu naskladaní dosekaní Axtlapánci a jeden mŕtvy trpaslík jej spôsobovali na hrudi ťaživú bolesť. Belasomodré oči nemala zavreté, príšerný hukot v hlave jej jasne dával najavo, že úder do hlavy musel byť neskutočne silný. Na rozpaženej ľavej ruke ležalo telo človeka aj so sekerou v preťatej chrbtici a tá jej tlačila na zápästie. Pravú ruku mala neprirodzene vytočenú, najskôr vykĺbenú, nakoľko každý pohyb ňou jej privolával nesmierne muky.

Ležala potichu, bez pohnutia a čakala. Na zázrak alebo na smrť. Boj sa skončil, bitku prehrali. Jej druhovia sa sem vrátiť nemôžu. Ghúli nezvyknú dorážať ranených nepriateľov, nechávajú ich v mukách umierať celé dni. Z diaľky sa dívajú ako ostré zuby šeliem trhajú ich telá na kusy a príšerný rev umierajúcich bojovníkov im spôsobuje nevídanú rozkoš.

Elfka vedela, že ju tiež čaká rovnaká smrť. Už párkrát ju zaňuchala líška, no zistiac, že jej korisť ešte žije, odbehla hľadať si inú mŕtvolu.

Nad hlavou sa jej zjavil tieň a zakryl ostrý kosák Mesiaca.

Ona zavrela oči a nasucho preglgla. Až teraz zistila, aký má smäd, vedela však, že je to už jedno.

Čosi sa pohlo.

Mŕtvola Axtlapánca odletela z jej hrude a ona sa zhlboka nadýchla. Škrat sa postavil nad ňu, potom sa k nej naklonil a začal ovoniavať. Nosom prechádzal jej hruďou a znetvorenou rukou sa dotkol koženej zbroje.

Ghroo, sa zaškľabil. Horúca slina z jeho gamby dopadla na elfkinu holú kožu a ona sa striasla. Špinavým nechtom zaklopkal po jej hrudníku a zvedavo načúval, aký zvuk vydáva brnenie. Počúval jej dych, tlkot jej srdca a bol spokojný, že žije.

Bola to ona. Rovnaká vôňa, ktorú zacítil za dňa na bojisku. Srdce sa mu divoko rozbúšilo, chlpy na chrbte sa zježili. Masívnymi rukami schytil druhú mŕtvolu a šmaril ju nabok.

Prstom jej prešiel po tvári. Bola taká jemná. Hebkejšia a krajšia než matkina tvár. Rozstrapatil jej vlasy. Pripadali mu ľahké sťa pierka sýkoriek, ktoré nosieval do jaskyne.

„Zožerieš ma?“ otvorila náhle oči.

Ghroo sa zľakol, prikrčene sa stiahol o pár krokov.

„Zožerieš ma?“ opýtala sa znova.

Nechápal jej otázku. Vztýčil sa a skúmavým pohľadom sa díval do elfikej tváre.

„Prehryzni mi hrdlo. Potom si so mnou môžeš robiť, čo chceš.“

On však na ňu len zagánil a rozpažil rukami. Bol si stý, že žena len žartuje. Zdrapil poslednú mŕtvolu, ktorá ležala na nej a odhodil ju nabok. Bola voľná.

Lenže ona nevstávala.

Zostala ležať a modré oči zapichla do jeho zarastenej tváre.

„Čo chceš?“ opýtala sa ho po chvíli. „Povedz mi, čo chceš?“

Ghroo kývol.

Nevedela, čo to znamená. Čakala smrť od tejto beštie, a teraz mohla vstať a odísť. Lenže … určite ju začne prenasledovať, zaiste ju uštve.

A možno nie.

„Teraz vstanem, dobre?“

Tvor znova prikývol a vyceril masívne zuby.

Pomaly sa dvihla. Škrat ju chytil za zdravú ruku a pomohol jej vstať. Telo mala bolesťou stuhnuté, v paži jej ostro pichlo až jej z očí vyhŕkli slzy.

„Ďakujem!“ šepla, keď už bola na nohách.

Ghroo prešľapoval na mieste, oči zabodnuté do zeme. Odhodlal sa znova dotknúť jej vlasov a ovoňať ich.

„Páči sa ti … moja vôňa?“

Škrat po chvíli váhania prikývol.

„Tebe sa páči, ako voniam?“

Druhé kývnutie hlavou a ona sa usmiala.

Nemá obluda sa červenala. Aspoň si elfka bola istá, že sa musí červenať. Tmavá noc a husté chumáče chlpov po celom jeho tele zabraňovali ukázať jeho hanblivosť.

„Ten kameň.“ rozpomenula si „Ty si ho do mňa hodil, však?“

Ghroo ustúpil o pár krokov.

„Ale … nechcel si …?“

Pokýval hlavou a vrátil sa bližšie k nej.

„Lebo … sa ti páčim?“

To už škrat nevydržal a ušiel.

Odbehol pár krokov a zahanbene sa schoval za prevrátený voz.

„Škrat! Škrat! Nemusíš sa hanbiť! To vôbec nie je zlé, keď sa ti páčim!“ ozval sa nocou jej sladký hlas.


„Aj mne sa páčiš, krásavica!“ sťa slizký had zasipel Krolen blízko elfky.

Stál na pahorku z mŕtvych tiel. Mesiac sa schoval za jeho postavu a bledo osvetľoval ostré čepele šabieľ, ktoré držal v rukách.

„Aj mne sa páčiš, dievčatko!“ zaškeril sa „Tvoje tlčúce srdce sa bude krásne vynímať v mojej dlani!“

Ghroo, začujúc jeho ostrý hlas sa prikrčil.

„Vylez, Ghroo!“ prikázal mu „Vylez, ty zbabelec!“

Škrat sa ani nepohol. Pozrel sa na svoje ruky a uvidel, ako sa mu trasú. Mať v nich kamene, nebál by sa. Lenže všade navôkol len vlhká zem.

Do koho by hodil? Do ghúla, tvora, ktorý sa oňho stará a dáva mu jesť? Do elfky s krásnou vôňou a pekným úsmevom? Alebo by kameň vymrštil vysoko hore snažiac sa trafiť Mesiac, aby prestal svietiť a tým ukryl jeho strach?

„Tak ty nevylezieš? Si hlúpy tupec, vieš to? Nemáš sa čo priateliť s takýmito bielymi špinami. Zabíjať ich musíš. Pozeraj sa! Ja ti ukážem, ako!“

Elfka pred ním stála bez pohnutia. Vykĺbené rameno jej viselo ako ruka na handrovej bábike, oči mala upreté na čepele ghúlskych zbraní.

Zatvorila oči.

Mesiac sa schoval za posledný mrak, aby nevidel ako sa slza skotúľala po jej tvári.

Ghúl sa rozbehol.

Pred bielou elfkou sa mihol tieň.

Krolen zreval a oboma scimitármi z plnej sily bodol.

Elfkiných pliec sa dotkla horúca ruka. Mala šesť prstov.

Ghroo, ktorý skočil medzi ňu a ghúla, ani nehlesol. Ostré šable sa mu zaryli do chrbta prepichnúc srdce a na hrudi sa vydrali von.

Elfské žieňa otvorilo oči. Umierajúca tvár nemého škrata sa na ňu naposledy usmiala. Trasúcim sa prstom sa dotkol jej líca, potom sa sťažka snažil otočiť.

Ghúl bol zmätený. Pustil sa svojich zbraní nechávajúc ich v tele mohutného tvora. Stál pri dvojici ako skamenený a nepohol sa, ani keď sa Ghroo naňho pustil celou svojou umierajúcou váhou a tuho objal. Hrozivo trčiace hroty scimitárov sa mu zabodli do tela a až keď v ústach zacítil sladkastú chuť krvi, vedel, že si poňho prišla Smrť.

Potom obaja spadli k zemi.


Bielovlasý elf pozoroval let dravca zo sedla svojho tátoša, rukou si cloniac oči. Vedľa neho na hnedákovi sedela elfka.

Kým sa orol nestratil za zelenými horami nespustil z neho zrak. Mysľou však bol pri dcére. Často ho žiadala, aby sa vrátili sem.

Slzy už dávno vyschli a rovnako ako bojom zničená zem zakvitla žltými kvetmi aj bieli elfovia pomaly zabudli na hrôzu, ktorú tu pred mnohými rokmi zažili. Bojisko sa zmenilo na krásnu lúku a uprostred nej teraz stál mramorový obelisk, pomník všetkým padlým hrdinom, ktorí neprežili jeden z najhorších stretov so Šajdánovou besniacou armádou.

„Aileana, prečo? Nikto z našej rodiny tu nepadol. Je čas zabudnúť na to, čo bolo a dívať sa dopredu. Prečo si sa sem chcela vrátiť.“

Mlčky zosadla z koňa a ľahkým krokom sa vybrala k nebi sa týčiacemu obelisku. Monument tu nestál dlho. Len nedávno šikovní trpasličí remeselníci dokončili robotu a na udupanej tráve bolo stále vidno ich prítomnosť.

Rukou elfka pohladila studený kameň, prstami prejdúc po runách vyrytých do obelisku.

„Je tu.“ ozvala sa po chvíli.

„Kto?“ nechápavo sa pozrel na meno, ktoré hladila jej dcéra.

Ten, kto hádže kamením. – veta vyrytá do obelisku.

„Kto to bol?“

„Priateľ, otče. Bol to priateľ.“

Toto je víťazná poviedka tretieho ročníka súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.


7. júla 2011
Marián Kubicskó