(Komédia v troch dejstvách – neskoro, ale predsa :)
Dejstvo prvé:
Koniec 20 storočia, čas medzi dňom a nocou niekde v Prešove. Pre
zainteresovaných vo štvrtok 9. júla popoludní. Zánovná Škoda Favorit
červenej farby sa pomaly šinie prešovskými ulicami. V jej útrobách sa pod
tiažou cestovnej batožiny, hromady potravín a lacného alkoholu tlačí
štvorica ľudí v zložení Paly, Aďa, Maky a Aďo. Auto zastavuje na
benzínovom čerpadle na výpadovke smerom na Poprad. Paly kupuje plnú nádrž,
ale pri platení zisťuje, že jeho 333 platobných kariet mu je na..vno a tak
sa vracia od pokladne s plačom a vyberá od nás tvrdú slovenskú menu. Po
zaplatení šťastne opúšťame čerpadlo a veselo si spievame na cestu. Paly
poznamenáva, že by bolo načim vybrať nejaké prachy z bankomatu. Neskôr,
pri blúdení
Spišskou Novou Vsou, na to Paly ľahkovážne zabúda. Dôsledky sú
odstrašujúce. Po príjazde na TatraCon je nútený sa vrátiť. He he he.
Podvečer konečne prichádzame do miesta určenia. Zvítavame sa s Ďurinom
a Milanom a ďalšími účastníkmi Tatraconu, ktorých poznáme.Treba
povedať, že TatraCon už frčí od pondelka a tak je už po väčšine akcií.
Ďurin sa dobrovoľne podujíma nás ubytovať. Nakoniec nachádzam voľnú
posteľ u neho v chate, spolu s Aďom, ktorému však zvýši len miesto na
zemi. No nič, nie
každý má na ružiach ustlané. Apropó, kvôli tej posteli, ktorú som dve
noci okupoval zadarmo, má Ďurin neskôr problémy. Aj touto cestou mu
ďakujem. Sťažovať si nemôžem, pretože tú chatu obývajú také osobnosti
a individuá ako Krtko, Ivan Aľakša, „Khali Ma“ Kačka, Valrond a dvojica
postarších humoristov Mireček A Igor. Paly a Aďa si nachádzajú v dedine
privát. Proti gustu, žiaden dišputát, asi chceli mať súkromie.
Po zabývaní sa vraciame pred hlavnú chatu plní očakávaní. Strategicky
zaujímame miesto na jedinej lavičke pred vchodom. Paly otvára fľašu
starorežnej a veselo ju ponúka okoloidúcim. Ako sa pomaly zmráka, obsah
alkoholu v krvi stúpa a my spoznávame väčšinu návštevníkov TatraConu.
Aby reč nestála, Ďurin odbieha ešte pre fľašu borovičky, ktorá je ale
odporne
teplá. Niektorým to však nevadí a zastavujú sa na pohárik aj viackrát.
Cez ten liehový opar si spomínam na stretnutia tretieho druhu so Šimonom,
Betty, Ďurom z Logrusu, Zdeňkom Rampasom, Krtkom a spústou iných ľudí, na
ktorých mená si už teraz nespomeniem. Okolo deviatej hodiny sa na Šimonov
popud presúvame do blízkej krčmy, poeticky nazvanej „U Peleho“. Tam
zábava pokračuje a dovolím si povedať aj vrcholí. Totiž, naša svätá
trojica Ja,
Paly a Aďo sa veselo nalieva pivom, Adi kurizujú postarší scifisti a krčmou
sa ozývajú prvé pijácke piesne. My sa nejak neangažujeme, piesne nám nie
sú pochuti. Tu však zasiahne záškodník a diverzant Igor Melicherčík,
sediaci blízko nás a vypustí do éteru osudnú vetu. „Chlapci a tú
poznáte? ŠK SLOVAN SKUR…NA BRATISLAVA!“ Nám veľa hovoriť netreba a
o chvíľu sa krčmou ozýva rev trojhlavého prešovského pegasa. Postupne
sprostými futbalovými
odrhovačkami inzultujeme Bratislavu, Košice aj Prahu. A treba povedať, že
z týchto miest bola na TatraCone väčšina účastníkov. Postupne sa zapája
celá krčma, ktorá je plná na prasknutie a spieva sa celý repertoár
slovenských ľudových pesničiek až do polnoci. Vtedy nás začnú
z pohostinstva vyhadzovať. Tvrdo proti tomu bojujeme, ale nakoniec svoj
hrdinský boj prehrávame. Rozchádzame sa ožratí a unavení, ale potešení
z práce, ktorú sme pre zviditeľnenie prešovského klubu v ten večer
urobili. Sláva nám.
Dejstvo druhé:
Prebudenie je kruté. Smäd a bolesti hlavy sú dôsledkom prehýrenej noci.
Ráno trávime trávením (a dávením) kvalitných minerálnych vôd.
Účastníci včerajšej pitky si nás „obdivne“ obzerajú. Dopoludnie
využívame na zdravotnú prechádzku po okolí. Na pravé poludnie niekoho
napadne ísť do lesa na huby. Pripájam sa k družine a vyrážame. Na moje
počudovanie nachádzame po okolitých kopcoch aj nejaké huby (okrem lebiek
rôznych živočíchov, konzerv,
čižiem a pod.) A to sme prosím pekne v národnom parku! Unavení sa
vraciame k chatkám s batohmi plnými húb, tešiac sa na dobrú hubovú
praženicu.
Neskoré popoludnie trávime v očakávaní premietania Star Wars.
Obšmietame sa okolo, aby sme si uchmatli najlepšie miesta. Dostávame
zaručenú správu, že sa film bude dnes premietať. Podaktorí kvílime od
radosti. (Neskôr, po zhliadnutí skôr od sklamania. Aspoň ja.) Premietanie
spočiatku sprevádzajú problémy s grafickou kartou, ktorá sa nechce
rozbehnúť po pripojení na telku, ale nakoniec je všetko ako má byť, kde
som mal hlavu, narástla mi
ri…, sorry to patrí niekam inam. Provizórna kinosála je plná na
prasknutie. Aby som nezabudol, pred (alebo po ?) filmom niekto usporadúva kvíz
v hádaní filmovej hudby zo známych sf&f filmov. Všeobecnú výzvu
príjímame. Veď sme nejaký scifisti, no nie! Držíme sa však hesla „Nie
je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa.“ Výsledok radšej neprezradím.
Vyhráva
Libor, ktorý si odnáša vecnú cenu v podobe kníh.
Večer sa radšej „U Peleho“ po včerajšom incidente neukazujeme a trávime ho na chate hraním kariet a dopíjaním zvyškov alkoholu. Apropó, z praženice sa nám neušlo, celú ju zožrali na hlavnej chate. VY PARCHANTI!
Dejstvo tretie:
Sobota dopoludnie. Po vzájomnej dohode Paly štartuje Favorita a vyrážame
na výlet do Dobšinskej Ľadovej Jaskyne. K našej štvorke sa pripája aj
Ďurin. Pôvodne sa mal uskutočniť hromadný výlet na Suchú Belu, ale ľudia
nemajú záujem a tak si robíme súkromný výjazd my piati. Po prekonaní
pokušenia odfotiť sa s miestnym ľadovým medveďom a vyšľapaní
náučného chodníčka, sporo odetí vchádzame do krajinky večného ľadu.
Exkurzia trvá zhruba pätnásť
minút. A výsledok? Ponížení a urazení (Dostojevskij TM). Za trochu ľadu
(no možno trochu viac, ako je človek zvyknutý), bez kvapľovej výzdoby
pýtať osemdesiat korún je trúfalosť. Zlú náladu si zlepšujeme
prechádzkou po Stratenskom kaňone a obedom v blízkom motoreste.
Popoludní Šimon vyhlasuje nejakú scifistickú súťaž družstiev. Ako
inak, zúčastňujeme sa. Všetci štyria sme v týme zo Zdeňkom Rampasom a
jeho manželkou. V prvých súťažiach ako hádzanie polenom, lovenie ústami
nejakých čačkov vo vedre plnom vody a podobne veľmi nebodujeme. Až
prichádza posledná disciplína, pretekanie na nafukovacom kajaku. Cieľom je
v tandeme, čo v najkratšom čase absolvovať trať okolo vodnej bóje.
Dobrovoľne som sa
prihlásil a pridal sa Aďo. Ja som bol veslár, on kormidelník. Treba
povedať, že sme nemali konkurentov, hoci Šimon tvrdil, že Libor s Igorom
z týmu Maďarov mali lepší čas. Vzniesli sme protest, ale nebolo nám to
nič platné. No čo, MAĎARI!!! Získali sme tak pekné tretie miesto.
V podvečer sa ešte konal táborák. To už bola naša štvorica zbalená. Posedeli sme pri ohni, podebatovali, popočúvali príhody kmeťov Fandomu a pozvali všetkých na naše, pegasácke akcie. Keď sme sa lúčili, bola už tma. TatraCon 99 sa skončil, nech žije TatraCon 2000!
Neodpustím si na záver heslo tohoročného TatraConu. Tak teda „TOTO SME CHCELI?!“
(Neprešlo jazykovou úpravou.)
(Potvrdzujem – Herr Ober Censor Marbh Maidin)