Gerappá. Začiatok leta strávili skalní fani na pravidelnej scifisticko-turistickej dovolenke v Slovenskom raji, kde inde ako znova na Čingove neďaleko Spišskej Novej Vsi. Na tento pokojný týždeň sa už všetci celý rok tešia nielen z dôvodu, že život fana i fandomové akcie sú náročné na vypité kalórie či presexované normohodiny, ale najmä preto, že málokto dokáže úplne dlabať na veľkoleposť okolitej prírody a odolať gitarovo-gulášovej spoločnosti pri ohníku.
Štafeta sa mení, pretože si v pondelok u Butorovcov, hlavných organizátorov Tatraconu, určite vyboxoval tú správnu kartu Mio. Pokora prejavu pri zahájení mätie všetkých prítomných, ktorí uvažujú, či len prišiel ako kráľ s malým meškaním, alebo mu žezlom po hlave dá doma niekto Iní. Cé je správne, a tak sa prehrýzame starými videokazetami z vlaňajšieho a predvlaňajšieho Tatraconu, zatiaľ čo kolujú utajené SMS-ky, že časť zahraničnej pražsko-svitavskej výpravy už dorazila do Mikuláša. A tak sme do desiatej už asi všetci. Deväť plných alpiniek praská vo švíkoch, ale tajnými škárami preniká tá správna polotrampská nostalgická atmosféra. A po lúke klusajú hnedovrané kone.
Utorok bol prvým bojovým dňom, kde si každý mohol preveriť výdrž a dlho zanedbávanú kondičku. Trúfalci sa vybrali na celodennú pochodovku po rebríkoch k Veľkému Sokolu. Tí, čo sily odhadli len na jemnú prechádzku ale nebanovali tiež, pretože z Tomášovského výhľadu je naozaj pohľad pre bohov na zalesnené stráne, ak sa aj žalúdok umúdri a na pár minút ignoruje raňajky. Ústie Bieleho potoka ešte stále pripomína horskú bystrinku, a tak sa z neho ako málokde možno voľne napiť. Z Váhu prípadne Dunaja to už neodporúčam. Navečer únavu zahnala priateľská debata pri ohníku i v kruhu starých známych, ale deti sa prejavili ako nezmari a tak u nich bodovali akurát plejstejšny a video. Šéfredaktor Zoltán sa nám zlomil „ako zničený človek“, ale nebojíme sa, lebo alkohol lieči aj v bezvedomí…
Štátny sviatok sme na popud pražskej družiny premenovali na Svätých trampov a bolo nám to treba? Guláš chutil skoro ako na Vartovke, naberali sme si ako v „pinďáku“ do prineseného „porculánu“, len oskár nechcel svietiť. Zato nám však „Sám najvyšší“ posielal občas blesky a občas to čo vyčúral mimo misu.
Vo štvrtok sa hneď od rána poberáme do TANAPu. Podľa očakávania je na Štrbskom plese fúra turistov mnohých národností, ale náš cieľ jasne žiari v diali – Popradské pleso. Dorazli sme úspešne do chaty, kde nám zmätočná obsluha nosila na etapy kávu z vlastnej iniciatívy, ale ochota sa oceňuje. Cestu späť prirovnám jemne k prechodu labyrintom. Stratila som sa ako malé dieťa a všade naokolo medvede a bláznivý Poliaci. Niet nad Mirka Lakatoša, už som počítala, že pôjdem na Čingov vlakom. Nebyť srdcervúceho Ivanovho zavíjania pri návrate, tak hrdo umriem s myšlienkou, že ma nikto nemá rád. Fuj…necháš labu tam kde ju máš! Chcelo by to multipas, multipas…
V piatok sme zasa boli chvíľu scifisti. Hral sa lavondyss, teda zlodej, cenu urval Jožko Girovský a kvízovalo sa o SF filmoch. Testy ale boli dosť ťažké, a tak pomohlo, ak sa zoskupilo viacej hláv, lebo nie každý šedivie pri videu a díva sa aj na druhú akosť svetovej kinematografie. Večer pri táboráku bolo smutnejšie, pretože niektorí už na druhý deň opúšťali stádo, ale svoje si užil najmä prezident Šimon medzi dvoma šestnástkami.
Na sobotu sa presunula tradičná túra na Suchú „mokrú“ Belú, niektorí sa lúčili a vyprevádzali, niektorí zašli do Kežmarku – ahoj Tóno – a bolo tak nejak voľnejšie. Ifan rozprával, že v múzeu videli skvelú mapu sveta ako drevené puzzle. Zlatým klincom na večer pomohol Šimon, ktorý smutne nabádal ostatných „však sa milujme, všetci sa milujme“. Tak ja už sa asi rýchlo budem, láska je najkrajšia vec vôbec, len nezadaných šuhajkov málo…
V nedeľu stála cesta domov za veľa, strieborné lyžičky a alpakové príbory som vo vlaku ešte „nežrala“… Ale Bratislava otvorila svoju náruč a tak zase o rok…