"Tak som to preložil!" - Michal Jedinák

Ivan Pullman: Ako sa autorovi scifi prekladal fantasy román?

Michal Jedinák: Nie som si istý, či by som niečo z vlastnej tvorby bez zapýrenia nazval science fiction. Nejaká podobnosť by sa určite našla, ale minimálne vedu by som z tohto slovného spojenia vyškrtol. Román sa mi prekladal ľahko aj ťažko. Ľahko preto, lebo Patrick Rothfuss očividne miluje jazyk a vie vytvárať z písmeniek nádherné obrazy. A ťažko… pretože tie nádherné obrazy som musel premaľovať do slovenčiny a snažiť sa pri tom nerozmazať farby.

I.P.: Chytila ťa kniha ako čitateľa, alebo ostala len profesionálnou záležitosťou?

M.J.: V detstve mi rodičia vravievali: „Ty tie knihy nečítaš, ty ich rovno žerieš.“ A mysleli to, pravdaže, obrazne – veď už vtedy ma viac lákali klobásky ako papier. Na otázku, či ma kniha Meno vetra chytila ako čitateľa, odpovedám nechytila – zožral som ju a veľmi si pochutil. Takéto romány mi môžu spisovatelia servírovať na raňajky, na obed aj na večeru.

I.P.: Je to tvoj prvý veľký preklad. Aký máš z výslednej práce dojem? Existuje možnosť, že budeš prekladať aj ostatné časti trilógie?

M.J.: Ku každej vete, ktorú napíšem, som veľmi kritický a donekonečna by som ju prepisoval, preto som mal z takéhoto rozsiahleho prekladu prirodzene trochu strach. Ale pri čítaní knihy po korektorských zásahoch a úpravách som mal príjemný pocit. Myslím, že vo vydavateľstve Ikar majú záujem, aby som pracoval aj na ďalších dvoch pokračovaniach. Napokon, vždy je lepšie, keď na sérii pracuje jeden človek. Vstupovať do sveta, v ktorom už niekto pred vami rozdelil úlohy, je ťažšie a skôr dôjde k pochybeniu. Či sa dostanem k zvyšku trilógie však závisí asi aj od toho, ako sa knihe bude dariť na trhu a aký dojem budú mať z prekladu čitatelia. Ja dúfam, že čo najlepší.

Kvothe vyrastá v spoločnosti kočovných umelcov. Šťastné detstvo ukončí nepochopiteľná vražda jeho rodičov a všetkých, ktorých mal rád. Túžbu pomstiť smrť blízkych potláča potreba vyrovnávať sa s nástrahami bežného života. Po období osamelosti sa Kvothe ocitá v nepriateľských uliciach Tarbeanu, kde si hojí rany na duši a postupne sa preberá z letargie. Rozhodne sa pre štúdium na univerzite, kde sa presadí aj napriek nízkemu veku a nedostatku peňazí. Objavuje hodnotu priateľstva i silu nepriateľstva. Spoznáva príjemné aj trpké stránky prvej lásky. Je vnímavejší a šikovnejší ako iní ľudia, ale život mu stavia do cesty aj väčšie prekážky. Musí bojovať s chudobou, predsudkami i s vlastnými pocitmi. Pritom však nezabúda na predsavzatie vypátrať vrahov svojich rodičov. Ľudia, ktorých hľadá, sa v jeho svete považujú za bytosti z rozprávok, ale ich meno sa vyslovuje len šeptom. Kvothe sa pri honbe za mýtom postupne – a neúmyselne – sám stáva legendou.

Meno vetra je prvý fantasy román Patricka Rothfussa z trilógie Príbeh kráľovraha. Napriek tomu, že autor sa netají inšpiráciou dielami svojich predchodcov, v jeho knihe prevládajú príbehy ľudí nad atraktivitou rekvizít žánru, čím posúva hranice fantasy literatúry. Za román Meno vetra získal Patrick Rothfuss v roku 2007 ocenenia Quill Award v kategórii Science Fiction/Fanta­sy/Horror, Best Books of the Year v kategórii Science Fiction/Fanta­sy/Horror udeľovanú magazínom Publishers Weekly a Best Book of 2007 udeľovanú portálom FantasyLitera­ture.net.

Patrick Rothfuss sa narodil v roku 1973. V roku 2001 ukončil štúdium angličtiny na University of Wisconsin. Aj keď jeho prvotinou bola zbierka článkov písaných pre časopis The Pointer Your Illustrated, Annotated College Survival Guide (2005), na pôdu fantasy literatúry vstúpil až s románom Meno vetra. V súčasnosti žije vo Wisconsine.