Finálová poviedka Ceny Gustáva Reussa 2002. Pripájam dva posudky porotcov.
Leží tu ako poriadna porcia mäsa. Asi najtrápnejší pohľad na chlapa je, keď iba tak úplne nahý leží. Tento má na to dôvod. Je už asi hodinku mŕtvy. Neviem prečo, ale nechce sa mi ich hneď odpratávať. Rada si vedľa nich posedím. Bol to úplne klasický samec. Keď si ku mne v bare prisadol, videl ma ako dlhovlasú vyšportovanú blondínu. Vlastne Pamelu, len s menšími prsiami. To aj bola jediná vec, čo ma na ňom zaujala. Ani meno si nepamätám. Najradšej by som ho poslala niekam. Nechcel nič, absolútne nič aspoň trochu nezvyčajné. Nevšimol si zelené oči, tigrované nechty, dlhé mihalnice. Nič. Len vlasy, kozy a svaly. No, aby som bola trochu spravodlivá, aj on cvičil. V posteli bol dosť fajn. Dostala som z neho energie ako z jeden a pol bežného manažéra. Bonus vždy poteší. Polícia v byte našla zúboženú tridsiatničku, ktorej zomrel chlap pri súloži na infarkt.
Sedím v tom istom bare. Túto chybu robím prvý raz a úplne vedome. Ale keď už ma nebaví prešliapať staré mesto a ako chudobná študentka nazerať v každom bare do jedálneho lístka. Kým príde čašník, stihnem horko–ťažko prejsť pohľadom po najbližších stoloch a zvážiť, aká smotánka sa tam grupuje. A či by sa neoplatilo k niekomu prisadnúť. Navyše, dosť „kámošiek\" sedí stále v tom istom bare. Vychádza im to. Pravidlo – nepravidlo. Ide. Ten je cool. Vysoký, vyšportovaný. Má štýl. Tmavomodrá košeľa mu sedí k očiam. Krásnym očiam. Dívajú sa na mňa, keď si prisadá. Tento chlap je fakt niečo extra. Mám ryšavé vlasy, modré oči, pehy, štvorky a malé, ale predsa len bruško. Hovorím, má vkus. „Máte tu dve miesta voľné?\" Prikývnem. Asi pol hodiny sa tvári, že niekoho čaká, nervózne pozerá na hodinky. Potom vyštartuje. „Prečože sedí taká krásna baba v bare sama?\" Zamračím sa naňho. Odchádzam k pultu, objednám si becherovku a sadám naspäť. Kopnem ju do seba, zadívam do tých očí a navíjam. „Ále, občas sa stane, že človek natrafí na poriadnu sviňu\„. „Zdrhol?\“ Prikývnem. „Aj s kartou.\" „Nemáte peniaze?\" „Ále, na toto ešte mám\„. „Aj tak, nemôžem vás pozvať?\“ Pokrčím plecom. „Bechera?\" Prikývnem. Ani on nečaká na čašníka. Od pultu je späť hneď. Sebe nesie to isté. Až teraz si uvedomujem, že tu sedel nasucho. „Čau. Som Ivan\„. „Čau. Tamara\“. Po druhej runde ma chytí za ruku. Klesne mi na ňu pohľad, ale samozrejme neodtiahnem. Po tretej ma chytí pod stolom za koleno. Máličko posuniem pravú nohu viac doprava. Postupuje po stehne. Keď sa dotkne už celkom premočených nohavičiek, ticho šepnem: „Nechceš ísť ku mne? Mám bohovskú originál tureckú kávu.\"
Na kávu si už nespomenieme. Akonáhle sa za nami zabuchnú dvere, oprie ma prsiami o stenu. Bozkáva mi plecia, vyzlieka blúzku. Rýchlo a vášnivo meníme pozíciu – o stenu sa opiera on chrbtom, ja oňho zadkom, hladí a stláča prsia, pritom mi jazyk šalie v uchu. Keď vchádza rukou pod nohavičky, odtláčam ho. „Počkaj, idem pod sprchu.\" Prekvapuje ma, že nejde so mnou. Úplne ma dostáva tým, že tam za mnou nepríde. Nejasne si začínam uvedomovať, ako po ňom túžim. Vchádzam do izby. Sedí na gauči a pozerá futbal. Líham si vedľa neho, vypínam telku a priťahujem si ho na seba. Po chvíli šuchania sa cez látku mu sťahujem nohavice, vyhŕňam si sukňu, sťahujem nohavičky. Dosť tvrdo ho do mňa vráža, no v tejto chvíli by mi tam nevadilo nič. Preťahuje ma klasicky a potom odzadu, no stále si uvedomujem, že má tej energie v sebe nejak príliš. Čas na moju aktivitu. Chvíľku sa mu hrám s bradavkami, celkom ho vzrušuje aj jazyk v pupku. Chyba prichádza, keď ho mám v ústach. Sústreďujem sa iba na to, že strašne chcem z neho dostať všetku energiu. A čo najrýchlejšie.
Najhoršie je, aký dokážem byť v takejto chvíli pokrytec. Žena si myslí, že je pre mňa teraz to najdôležitejšie na svete. A mne práve vtedy napadá stále tá istá scéna. Mal som asi desať rokov. Sedím na pohovke, otec vedľa mňa. Čítame noviny, potom sa ku mne otočí: „Ty si masturboval?\" Môj previnilý výraz mu je najlepšou odpoveďou. Postrapatí mi vlasy. „Za to sa nemusíš hanbiť. To robia všetci. Ty si iba musíš dávať špeciálny pozor. A myslieť pri tom aj na tajomstvo. Viem, že je pri tom ťažké na čokoľvek myslieť, ale toto ti pôjde, neboj.\" Skúste povedať desaťročnému slovo tajomstvo. Nezbavíte sa ho, kým nedostane najmenšie podrobnosti. Môj otec prezrádza iba základné veci. „Tajomstvo krivých zrkadiel. Vieš, to, čo si práve robil, ti dáva veľkú silu. Ľudia ťa vidia tak, ako ťa chcú vidieť. Budeš obľúbený.\" „Prečo?\" „No lebo pekní ľudia sú obľúbení. Každý sa s nimi chce priateliť, rozprávať, chce ich…\" „Ale nie. Prečo ma takého budú vidieť?\" „Lebo.\" „Lebo?\" „Áno. Aj mne otec tak odpovedal. Má to ale aj svoju zlú stranu. Ty sa pritom nikdy neuspokojíš. Nesmieš. Musíš byť v strehu.\" „Niečo ma chce ohrozovať?\" „Nie niečo. Niekto. Takí, ako ty. Tou temnou stranou je, že ani ty sa nevidíš. Vidíš iba to, čo chceš vidieť. Zatiaľ ti to stačí, ale dlho nebude.\" Prechádzam si rukou po tvári. „Ale veď…\" „Áno, to čo vidíš, môžeš aj počuť, cítiť, hladiť. Všetko o sebe sa dozvieš, až keď budeš mať dosť energie. A nielen o sebe – uvidíš skutočnú tvár všetkých členov nášho rádu. Tú energiu musíš získavať od nich – takmer rovnakých, ako si ty. Takmer – ty si silný, náš rod je v Ráde krivých zrkadiel už dávno, preto mnohých prekukneš oveľa skôr, ako oni teba. Ale aj tak musíš bojovať. A byť opatrný. Nikomu to nepovieš, lebo ľudia čarodejníkov nemajú radi. Už ste to brali na dejepise?\" Asi sa netvárim veľmi dôverčivo, pretože dodáva: „Ak mi neveríš, nájdi si dve zrkadlá a pozri si chrbát. Je tam to jediné, čo zo seba vidíme.\" Odvtedy som si kožu nad pravou lopatkou videl veľakrát. A viem, prečo sme mali vždy rodinného doktora.
Vôbec si neuvedomujem, že sa priťahuje k mojim nohám a opiera sa o operadlo gauča. Že ma zdvíha na seba a nohy si dáva pozdĺž tváre. Všetko toto zisťujem až v okamihu, keď do mňa vchádza tvrdým jazykom. Má šťastie, že ho práve lížem, pretože silno cvakám zubami a syčím. Nie je tam podľa mňa ani dve minúty a roztrasiem sa. Vtom do mňa ponára dva prsty, krúžia mi tam, jazyk koncertuje nad vchodom. Vzopínam sa ako luk, vydychujem a padám naňho.
Prvé, čo cítim po prebudení, je silný tlak na zápästiach. Skúšam nimi pohnúť, no nejde to. Cítim putá. Mykám nohami, no tam je to podobne. Ivan sedí na kraji gauča a čudne sa usmieva. „Dobré ráno, princeznička. Máme pre teba prekvapenie.\" Otáča sa a skoro ma vystiera. Na chrbte má vytetovaný zvlnený čierny kosoštvorec. Raz sa ma jeden počítačový maniak opýtal, kto nosí druhú časť toho znaku Windows. Pomaly zo seba vyráža slovo za slovom: „Presne…tak…Rád…krivých…zrkadiel.\" Čosi mi však na tom nehrá.. „Áno zlato, ja viem, že ten znak musí byť vidieť. Preto si ma celú noc úplne nevyzliekla.\" Fakt. Až teraz ho vlastne vidím prvýkrát bez košele. S odporným úsmevom mi šepká do ucha: „Tak, tak zlato. Prišiel na psa mráz. Chcela si moju energiu a teraz stratíš všetku. Ale už ti to vlastne môže byť jedno. Ak sa raz stretneme tam hore, poviem ti, ako vyzeráš. A ako vyzerám ja. Lebo miesto teba ja prelomím tajomstvo krivých zrkadiel. Ja, počuješ – ja,\" až píska, „ja budem vidieť skutočný výzor čarodejov. A najmä vlastnú podobu. Možno sa mi nebude páčiť, ale taký je náš údel. To dobre vieš. A tvoja energia bude poslednou kvap…\„. Spomínam si na starý trik z filmov a skúšam mu do hlavy vraziť vlastnou. Je pripravený, sviňa. Odťahuje sa o zlomok chvíle skôr. Tak mu aspoň pľujem do toho zoškľabeného ksichtu. Napriaha ruku, ale zastavuje sa. A zas ten úlisný úškľabok. „Ale-ale. Dievčatko bude vzdorovať. Fakt chceš, aby som ti ešte aj hlavu priviazal? Ale to nebude treba. No nič, aspoň si to urýchlila.\“ Chytá ma za vlasy a takmer sa zahryzne do hrdla. Vzpierať sa prestávam, už keď saje bradavky, napnuté na prasknutie. Jazyk rajtuje po klitorise, pery ho žužlú a prsty… tie ma dostávajú do šialenstva. Poslednýkrát si uvedomujem, ako sa tomu chrapúňovi poddávam, keď mi líže pupok – prehnutej, nadržanej, kričiacej, prahnúcej po tom, aby sa ten jeho drapľavý had zase vrátil do horúcej studne medzi nohami. Tam už však je penis. Priráža a vychádza, okamih ešte túžim po tom, aby si ma zobral zboku či zozadu, aby som naňho dosadala v tempe, ktoré vyhovuje mne. Po chvíli mi je všetko jedno. Prežívam orgazmus za orgazmom.
Prezerám si ju oddola. Bol to fakt kus ženskej. Keby sa videla, bola by na seba hrdá. Och, zase ten cucflek na hrdle. Nabudúce si už musím dať pozor, nepotrebujem po sebe nechávať znamenia. V tom mi dochádza, že žiadne nabudúce nebude. Zbieram odvahu a vchádzam do kúpelne. Z kúpelne vychádzam hlboko otrasený. Otváram okno. Našťastie bývala vysoko. Sadám si na rímsu. Pomaly spúšťam telo, ruky sa mi však kŕčovito držia okenice. Po chvíli sa púšťa ľavá, potom pravá. Zjazvenú tvár ozdobí úsmev.
Martin Králik
\„Ondrej Herec: Typické \“inťošstvo\„: poviedka pre poviedku, ale dá sa prečítať. Chladne okopírovaná zo všetkého, o čom si autor myslí, že sa čitateľovi páči, guľáš starých nápadov vrátane toho najstaršieho – sexu. Ale čo robiť, keď ctižiadostivý kuchár nemá recept na iné jedlo okrem stokrát zohriateho. Páčila sa mi schopnosť autora \“spolupracovať\" s inými autormi.
Viliam Marčok: Zručne napísaná poviedka o zničujúcom stretnutí dvoch \„energoupírov\“ z čarodejníckeho rádu Krivých zrkadiel. Konvenčný motív sexuálnej posadnutosti čarodejníkov je exponovaný až do polôh porno. Až tak, že môže čitateľovi zakrývať výhľad na dôležitejší motív – sebazhliadnutia ako konca. Autor má zmysel pre \„telegrafické\“ podanie, ale ešte celkom neovláda jeho textovú realizáciu v členení na odseky.\" (citát Krutohlav 2002, SSAF/NOC 2003, str. 47)
Pozn. autora: K tej \„spolupráci\“ – úvodzovky sú namieste. Tak ako mnohým iným, aj mne poviedku čítali najprv kamoši z okruhu Fantázie a Planéty opíc. Potom zopár dievčat z chatu. Alexandra Pavelková mi tam opravila niekoľko slov. Niektorým bola trošku nezrozumiteľná, preto som tam pridal tú vysvetľujúcu scénu s otcom. Keď som toto na Revúcej vyjasnil a pridal, že som jednoducho chcel napísať fantasy zo súčasnosti, pretože ten žáner má teraz vonku zelenú, a dať tam sex, pretože ten mi v našej fantastike chýba, nič som sa o nejakých mojich kuchárskych schopnostiach nedozvedel.
Veľmi sa mi páči posudok inak veľmi kritického pána Marčoka. S výhradami úplne súhlasím, uvedomujem si, že pre mnohých je tá poviedka iba o sexe, nie o sebazhliadnutí, čo bol jej prvotný motív. Budem sa snažiť zlepšit si štruktúrovanie textu, snáď sa to dá čítaním.