Nejaký úplne neznámy čiernobradý tvor ma oslovil pri jednej z prvých návštev Brlohu a odporúčal mi (aký div!) slovenský sci-fi časopis. Nepovedala som nič a Fantáziu číslo 7 som si kúpila až po pár dňoch, keď zvedavosť zvíťazila nad počiatočnou nedôverou…
Prvý raz som sa so sci-fi ne-stretla v útlom detstve, keď sme v televízii zachytili úryvok kultového seriálu Spadla z oblakov. Otec ho okamžite klasifikoval ako “ďalšia slovenská blbosť, to hádam nechcete pozerať”, ja som premúdrelo súhlasila a tak ma gurunský ošiaľ kompletne minul (keď po pár rokoch začali vysielať Star-Trek Novú generáciu, bola som už voči názorom iných členov rodiny na “televízne blbosti” našťastie dávno imúnna).
Skutočný kontakt s fantastikou som absolvovala v šere pod posteľou mojich rodičov. Vedená základným inštinktom všetkých detí (zvedavosťou) som sa v nestrážených okamihoch prehrabávala v knihách čítaných alebo dlhodobo pripravených na čítanie, v zažltnutých zošitových románoch a starých číslach Ikarie, stratifikovaných na mieste, kde by ma ktokoľvek hľadajúci najmenej očakával. Otec mal samozrejme v obývačke plnú skrinku sci-fi kníh, ale vyberať ich odtiaľ mi napadlo až oveľa neskôr. Vtedy som radšej vhupla “in medias res”, kde to mal práve otvorené a po pár odstavcoch sa rozhodovala, či má cenu si s tou knihou vôbec začínať. Prvá poviedka, ktorá zaujala moju pozornosť a navždy sa mi vryla do pamäti – “Rad purpurovej ruky” – pojednávala o hrdinských kozmonautoch na vzdialenej planéte, ktorí mali za úlohu doviezť vakcínu na umierajúcu Zem. Nemohli však vzlietnuť, loď bola príliš ťažká. Potrebovali sa zbaviť hmotnosti jedného muža. Ich riešenie ma fascinovalo: všetci členovia posádky si nechali amputovať ľavé ruky (okrem doktora, ktorý nemohol a trpko to ľutoval), nechali končatiny na cudzej planéte a s vypätím síl misiu splnili. Ich obeť nebola márna – zachránili ľudstvo a pritiahli ma k fantastike.
Veľmi rýchlo som zistila, že oproti príbehom o robotoch, kozmických lodiach a mimozemšťanoch sú bežné detské knihy suchopárne. Najväčší podiel na tom mali poviedkové zbierky (Asimovov “Ja, robot”, Tallove “Vlasy Bereniky” – ten skvelý priekopnícky duch!) a antológie (“Experiment človek”, “Roboti a androidi”). A samozrejme staré Ikarie, neskôr staré SF&F magazíny, ktoré otec kupoval väčšinou zlacnené z druhej ruky. Nemôžem nespomenúť ikariovskú poviedku z rannej tvorby Saši Pavelkovej “Malé dobrodružstvá obchodných letov”. V tom veku na mňa urobila viac než len literárny dojem (Žena a Slovenka a píše sci-fi? Také existuje? To stojí za zamyslenie…)
Na čítanie dlhších textov som mala trpezlivosť len vtedy, ak ma príbeh okamžite chytil (napr. “Prekrásny nový svet”). Preto som aj neprelúskala mnoho Verneoviek – mali príliš veľa opisov a pomerne nízky výťažok fantastična na stranu. Pecinovského “Plástev jedu” bola pre mňa vtedy jedným z najdesivejších hororov. “Když ještě žili lidé” alebo “Vesmírnu odyseu” som nepochopila a na dlhé roky odložila, aby tieto a podobné knihy začali časom plniť moje poličky a vytvárať súvrstvia aj pod mojou posteľou. Mnoho stránok SF&F magazínov mi preplynulo pomedzi prsty, než nadišiel čas na stretnutie so slovenským fandomom.
Nejaký úplne neznámy čiernobradý tvor ma oslovil pri jednej z prvých návštev Brlohu a odporúčal mi (aký div!) slovenský sci-fi časopis. Nepovedala som nič a Fantáziu číslo 7 som si kúpila až po pár dňoch, keď zvedavosť zvíťazila nad počiatočnou nedôverou. Nasledovalo obdobie nesmelého fanúšikovstva, potom môj prvý a jediný list do Fantázie, na ktorom sa vraj redakcia dobre pobavila, workshop a uverejnená poviedka. Na Istrocone 1999 som dokonca dostala motivačný honorár v naturáliách – približne 500 g čokolády Milka financovanej z osobného rozpočtu čiernobradého redaktora slovenských poviedok, Hromovlada. To ešte nemohol tušiť, že sa raz stane mojím manželom a bude mi kupovať čokoládu po celý život.
V malých (no nepochybne štýlových) priestoroch Duny som si uvedomila, že scifistov je fakt veľa. Zažila som prednášku Františky Vrbenskej. Videla som Andrzeja Sapokowského, čo ma doviedlo k predsavzatiu konečne si prečítať Zaklínača. V sobotu som si s Winom celý večer vymieňala neofanovské skúsenosti, až kým neodišli naozaj všetky autobusy, takže som peši absolvovala nočný pochod domov do Dúbravky. A v nedeľu moje kruhy pod očami zvečnil usmievavý fotograf, ktorého som až neskôr spoznala ako Jana Žižku a na ďalších Istroconoch ma s obľubou fotil zahryznutú do desiatej, alebo v iných kompromitujúcich situáciách. Istrocon 1999 mi predstavil svojím spôsobom nový svet a stretnutia „redakčnej rady“ v kaviarni Tulipán (blahej pamäti) ma doňho nenápadne uviedli. Vedieť o existencii tohto sveta je úplne iné, než sa doňho po kúskoch infiltrovať, sledovať jeho premeny, príliv nových tvárí, odliv a návraty zaneprázdnených či znesvárených. A uvedomiť si, že sa stal prirodzenou súčasťou môjho života – veď kde inde by človek stretol ľudí, ktorí poznajú svety pod jeho posteľou?