Ako veľký fanúšik sci-fi filmov sa vždy vyslovene teším, keď do prítmia kinosál dorazí ďalšia novinka z tejto filmovej kategórie. Občas sa stane, že z celkového výsledku režisérovho úsilia bývam mierne rozladený (najväčší šok, ktorý ma od zúfalstva pripravil takmer o polovicu môjho chlpatého porastu na hlave, bol úplne nemožný Žoldier: Légia skazy), ale väčšinou mám šťastie na vydarené sci-fi dielka, ktoré mi okrem dobrej zábavy častokrát pripravia aj živnú pôdu na zamyslenie sa nad tým, čo chcel vlastne autor celým filmom a svojou víziou povedať (naposledy viac ako slušná Spielbergova A.I – Umelá inteligencia). Do podobnej kategórie tzv. \„inteligentných sci-fi\“ patrí aj film K-PAX (uvádzaná v našich končinách pod názvom Svet podľa Prota).
Príbeh filmu sa začína v New Yorku na železničnej stanici, kde ruka v ruke s každodennou obrovskou premávkou ľudí si prídu na svoje hlavne lopkári každého druhu. Raz sa k jednej takejto akcii zameranej na vyprázdňovanie ženských kabeliek miestnym zlodejíčkom pripletie aj chlapík, ktorý si hovorí Prot (Kevin Spacey). Už na prvý pohľad vyzerá čudne. Následne pri druhom pohľade a krátkej konverzácii privolaní policajti veľmi rýchlo určia jeho diagnózu: mierne vyšinutý cvok s chýbajúcim zmyslom vnímania reality. Táto diagnóza mu zabezpečí promptné ubytovanie na manhattanskej psychiatrickej liečebni. Potom, ako zlyhajú všetky predpísané lieky, prichádza na scénu a za naším hlavným hrdinom jeden z najlepších machov v obore duševného zdravia, Dr. Mark Powell (Jeff Bridges). Ten už pri prvom rozhovore s Protom zistí, že ide z viacerých hľadísk o unikátneho pacienta. Prot totiž o sebe vyhlasuje, že je mimozemšťanom prichádzajúcim z planetárnej sústavy K-PAX v súhvezdí Líra, vzdialenej od nás 1000 svetelných rokov (každé písmeno v názve predstavuje názov planéty v sústave). Na otázku, ako sem pricestoval, odpovie, že vyspelé civilizácie vo vesmíre využívajú energiu svetla k rýchlemu cestovaniu medzi jednotlivými hviezdnymi sústavami (táto rýchlosť mnohonásobne prevyšuje rýchlosť šírenia sa svetla). No a dôvod jeho návštevy? Študovanie a pozorovanie našej civilizácie, ktorá vo vesmíre patrí medzi najzaostalejšie. Postupom času príde k zblíženiu oboch hlavných hrdinov (nie telesnému!), ktorí za normálnych okolností by mohli byť najlepšími priateľmi…
Už z predchádzajúcich viet je vidno, že základná premisa filmu rozhodne nemôže kandidovať na bobríka za originalitu. To ale vôbec nie je na škodu, pretože kvality tohto dielka treba hľadať inde. Najväčším plusom filmu sú jednoznačne herecké výkony oboch hlavných predstaviteľov. Obidvaja páni, t.j. Kevin Spacey (2-násobný držiteľ Oscara) i Jeff Bridges (4 nominácie na Oskara) patria medzi uznávaných charakterových hercov, ktorý svojím postavám dokážu vtisknúť punc dôveryhodnosti a autentičnosti. Inak to nie je ani v tomto prípade. Hlavne Kevin Spacey je v úlohe mimozemského návštevníka veľmi presvedčivý. Jeho Prot vyzerá a správa sa ako blízky príbuzný iného, mierumilovného, mimozemského návštevníka z nedávnej minulosti, konkrétne Starmana (ktorého si v roku 1984 zahral práve Jeff Bridges a za jeho stvárnenie sa mu ušla jedna zo spomínaných nominácii na Oskara). Spacey hrá svoju úlohu tak presvedčivo a pritom nenútene, že ste mu ochotní uveriť všetko, čo vám predvedie. Skvele mu kontruje aj Jeff Bridges, ktorý síce do úlohy Dr. Powella musel vtlačiť menej hereckej kreácie nazývanej reč tela, ale o to brilantnejšie pôsobia jeho hovorené prejavy. Tie z neho na jednej strane robia už naoko skúseného psychológa, ktorý dokáže síce pomôcť iným ľudom s ich problémami, ale svoje vlastné (zanedbávanie svojej rodiny a vzájomné odcudzenie sa so synom z prvého manželstva) už riešiť nevie, alebo možno ani nechce. Tým sa pomaly dostávam k ďalšiemu výraznému plusu filmu, a tým sú skvele napísané dialógy. Rozhovory medzi Powellom a Protom sú inteligentné a trefné, zachovávajúce si potrebnú dynamiku a pointu. Obsah týchto rozhovorov vyúsťuje k postupnej zmene chovania Dr. Powella v samotnom závere filmu, v ktorom sa dočkáme okrem iného aj Protovho posolstva pre nás ľudí, neustále sa snažiacich nájsť zmysel vo večnom kolobehu života. Ďalšou zaujímavosťou filmu je postupné prechádzanie medzi viacerými žánrami. Prvá polovica filmu sa nesie v duchu sci-fi s prvkami psychologickej drámy. Tá sa potom v druhej polovici filmu nenápadne prehupne do skutočnej drámy s kriminálnou zápletkou, aby sa nám nakoniec dej vrátil do osvedčených koľají sci-fi. Neviem, či to bolo zámerom režiséra (je ním Iain Softley, u nás prakticky neznámy, možno si ho niekto pamätá ako režiséra filmu Backbeat o začiatkoch kapely Beatles)., alebo išlo skôr o náhodu. Niekomu môžu tieto skoky medzi žánrami pripadať rušivo, mne ale naopak celkový dojem z filmu ešte prehĺbili. V neposlednom rade by som sa chcel ešte zmieniť o hudbe k tomuto filmu. Mne osobne veľmi pripomínala ústredný motív Forresta Gumpa, ochutený o mierne techno-samplíky. Výsledkom je pre ucho príjemné a k miestami melancholickému vyzneniu filmu hodiace sa hudobné podfarbenie.
Záver tejto recenzie by som rád ukončil v duchu posolstva Prota, adresovaného nám ľudom. Ide o posolstvo, ktoré neublíži a ktoré si každý z nás môže zobrať k srdcu a snažiť sa podľa toho žiť. Svet by bol potom rozhodne lepší a možno by nás ako mierumilovnú planétu prišlo navštíviť aj viacero mimozemských bytostí. A to znie celkom sľubne, čo vy na to?
Svet podľa Prota (K-Pax), r. Iain Softley, USA, 2001