Stvorenie

Pravda je... krutá?

Tak, toto je moja prvá poviedka. Napísal som ju dávno, v roku 1992, ale ňou sa de facto začala moja cesta k písaniu. Poviedka sa umiestnila vo finále Ceny Gustáva Reussa '93, z dnešného pohľadu to však nie je „terno“ – ak porovnám kvalitu poviedok v súťaži vtedy a teraz. Aj keď sa to nezdá, slovenská fantastika urobila za tých desať rokov pekný krok dopredu. Malý krok pre ľudstvo, no veľký krok pre mňa, ak to môžem tak drzo povedať :) Poviedku posúďte sami, nie je dlhá…
Antracitovú čerň oblohy pokryla jemná, ale oslnivo jasná sieť ohňa. Celá nebeská klenba stonala pod záplavou bleskov.

Žeravá guľa prišla z temnoty vysoko nad obzorom a pomaly, majestátne klesala k povrchu. Keď pristála, stromy pod ňou a naokolo vzplanuli a kolosálny stĺp ohňa označil miesto, kde pristálo Semeno. Pomaly prichádzal úsvit a pohladil plošinu, kruto vypálenú v pralese, nie nepodobnú gigantickej jazve.

Les stíchol. Aj plamene pohasli a dym sa kdesi stratil, rozplynul sa v aróme zeme, lístia a kvetov. Les čakal.

Na mieste, kde pristála žeravá guľa, kľačali dve postavy. Muž sa spamätal ako prvý, vstal, sklonil sa a pomohol aj svojej družke. Potom zodvihol hlavu a rozhliadol sa. Les mlčal a on si ho meral pyšným pohľadom. Objal ženu okolo pliec a spolu upreli zrak vyššie, na východ Slnka, prvý, ktorý uzreli na Zemi ľudské oči. Obloha bola čistá, vzduch chladný, páľava požiaru sa vytratila.

Boh sa usmial. Mal rád divadlo a táto scéna sa mu vydarila. Chvíľu pozoroval pár na zemi, ako domýšľavo hľadí v ústrety hviezdam. Potom tam pozrel aj on. Hľadel do diaľky, do hlbín času a priestoru, do Srdca, do miesta, kde horel Večný oheň, kde z Prameňa príštil Nektár. Nektár, zdroj sily Stvoriteľov. Nektár, ku ktorému on – čierna ovca rodiny – nemal prístup. Nemal, ale teraz…

Jeho dielo mu umožní získať Nektár inou cestou. Ťažšou, ale istou. Nebude musieť prosiť, ponižovať sa a ani kradnúť zvyšky. Mysleli si, že ho zlomia, prinútia, ale mýlili sa!

Pozrel dolu. Prví ľudia stále hľadeli na východ slnka, nehybní a očarení.

„Čo to robia?“ zvraštil čelo, „Musím im pripomenúť, čo je ich úlohou!“

A tak sa pred pyšným zrakom Adama a zvedavým pohľadom Evy na oblohe rozžiaril nápis: „Always Coca-Cola!“


11. januára 2001
Rastislav Weber