Science! true daughter of Old Time thou art! Who alterest all things with thy peering eyes.
Edgar Allan Poe, Sonnet to Science
I.
Sedel som v kaviarni, okno za operadlom mojej stoličky. Okolo mňa sa ozývala zvonkohra pohárov a uspávajúci šum hlasov, z fľaše na stole ubúdalo, hudba z rádia sa miešala s tlmeným osvetlením, postarší čašník sa motal po mäkkom koberci.
Sedel som pri stole chrbtom k noci, v ktorej sa skrývajú ktovieaké kozmické príšernosti. V pohári s vínom sa ligotalo elektrické svetlo. Každá vec úhľadne zapadala na svoje miesto.
Cítil som sa príjemne.
II.
Päť minút po desiatej vtrhol do podniku ako výstrel z dela profesor Kobke. Prichádzal zvonku, z univerzálneho vonku, ktoré bolo z princípu proti všetkému vľúdnemu a útulnému dnu. Zovrel som prázdnu fľašu na stole ako záchrannú brzdu, ale bolo neskoro; rýchlik sa už dal do pohybu.
Kobke vrhol svoj ponurý tmavý zvrchník na ligotavý vešiak pri dverách, strhol si z hlavy klobúk a rozbehol sa pavúčím krokom k môjmu stolu. Vlasy mu za pár rokov, čo sme sa nevideli, badateľne prešediveli, ale v očiach mu stále horel alchymistický oheň.
Až príliš dobre som si pamätal časy, ktoré som strávil ako asistent toho šialeného výskumníka pri jeho podozrivých pokusoch. Z univerzity ho vyhodili, keď nami vyšľachtený anglický trávnik zožral dekana. Dodnes sa chvejem pri spomienke na bezmenné hrôzy, ktoré sa vznášali vo fosforeskujúcich nálevoch na policiach v jeho pracovni.
Sadol si, prázdnej fľaši na stole nevenoval žiadnu pozornosť.
„Je to hrozné, Ernest, príšerné!“ zašepkal. „Vôbec som vás do toho nemal zaťahovať!“
„Súhlasím,“ povedal som, ale ani trochu mi neodľahlo. Kobke šiel ako obvykle rovno k veci. Mal už také zásady.
„Môj posledný pokus sa nevyvinul príliš priaznivo. Dokonca by som povedal, že ide o katastrofu nedoziernych následkov.“
„Pozrite,“ skúsil som namietať, „asistenta už nerobím. Nijaké pokusy, aspoň šesť rokov. Hrám divadlo.“
„Divadlo!“ Kobke sa vystrel na stoličke a nervózne zamával na čašníka.
„Je to pekná práca,“ bránil som sa, „a nehrozí pri nej nebezpečenstvo. Teda takmer.“
„Nezmysel.“ Kobke do seba obrátil dvojitú vodku a naklonil sa ku mne. „A koho vlastne hráte?“
„Frankensteina,“ zašomral som takmer nezrozumiteľne. „Teda vedca, nie obludu.“
„Takže Frankenstein,“ zopakoval bez záujmu. „To je napokon jedno. Pre mňa za mňa, hrajte si aj v opere.“
„Ďakujem.“
Kobke sa mi zadíval ponad obrúčky kovových okuliarov uprene do očí.
„Ak mi nepomôžete zvrátiť dôsledky môjho najnovšieho objavu, je dosť možné, že už žiadne divadlo nebude. Ani opera,“ dodal.
Poznal som ho lepšie, než by mi bolo milé. Napriek tomu, že bol prakticky šialený, málokedy sa mýlil v odhade situácie. Znovu som si predstavil jednu z tých chápadlami hmýriacich oblúd v náleve a všetka dobrá nálada ma definitívne opustila.
Keď nás čašník pozdravil na rozlúčku, zdalo sa mi, že má z nášho odchodu radosť.
III.
Na ulici sme prešli sotva pár krokov, keď sa spoza rohu vyrútila električka a začala zúrivo zvoniť. Kobke, ktorý zásadne nesledoval nič, čo sa nachádzalo ďalej ako špička jeho nosa, sa strhol, zazmätkoval, pošmykol sa na klzkých koľajniciach a zostal ležať.
Pokúsil som sa ho potiahnuť za rameno, ale zostalo mi v ruke. Ako som len mohol zabudnúť na tú umelú končatinu? Električka zúfalo a márne brzdila a tak som na zvládnutie monštrózneho pokusu zostal sám.
IV.
Pohreb bol smutný, husto pršalo a na chodníku pred krematóriom sme stáli iba piati: profesorov právnik, jeho domáca, zástupca univerzity, ja, a moja kolegyňa z divadla, ktorá prehlásila, že ma v tejto tragickej chvíli nemôže nechať samotného. V skutočnosti mi Kobke mohol byť ukradnutý, v skryte duše som sa tešil, že mám od neho konečne pokoj, ale navonok som sa tváril skrúšene. Slečna Elena mi bola veľmi sympatická.
Po obrade sa k nám pripojil právny zástupca, veselý starček v tvídovom saku.
„Finančné prostriedky pána Kobkeho len tak-tak pokryli náklady na pohreb,“ oznámil nám s radostným úsmevom. „Jeho osobné veci si môžete vyzdvihnúť vy,“ zaryl mi ukazovák medzi rebrá, „ako jeho blízky spolupracovník a priateľ.“
Vzdychol som si. Zástupca univerzity rozmrzene položil na náhrobok lacný veniec bez označenia darcu a odporúčal sa.
„Chudák starý Kobke si od nich zaslúžil viac,“ povedal som nahlas smerom za ním.
„Prepáčte,“ vpadla so našej debaty domáca, ktorá už chvíľu nervózne prešľapovala na mieste. „Vy ste dedičom pána Kobkeho?“
„Áno,“ priznal som neochotne.
„Dám vám kľúč od jeho bytu, adresu azda poznáte?“
Ešte neochotnejšie som prikývol.
„Bola by som veľmi rada,“ pokračovala, „keby ste si odtiaľ všetko odniesli čo najskôr. Teda, ak si niečo z toho budete chcieť odniesť.“ S tými slovami sa stratila v daždi.
Vložil som kľúč do vrecka, pevne rozhodnutý ho pri najbližšej príležitosti hodiť do kanála a vykročil som smerom k zastávke. Slečna Elena ma chytila za ruku, v ktorej som držal dáždnik.
„Hádam ma nechcete pripraviť o návštevu kráľovstva vášho starého priateľa?“
„Môjho starého čo? Aha, samozrejme.“
Zadíval som sa do jej sladkých čokoládových očí a spomenul som si, ako vyzerala Kobkeho pracovňa v univerzite, ako vyzeral jeho byt, keď som ho naposledy videl, a tiež na príčinu nášho posledného stretnutia.
„Nechcete ísť radšej na zmrzlinu? Alebo do kina?“ skúsil som nesmelo.
Dôrazne pokrútila hlavou.
„Tak dobre,“ vzdal som sa, „ale nezostaneme dlho. Sama uvidíte, že tam nie je nič zaujímavé.“
V.
Dom, v ktorom trávil Kobke jeseň svojho života, bol neuveriteľne starý, hnusný a ošarpaný. Zdalo sa, že prežil minimálne jedno bombardovanie. Mal štvorcový pôdorys s otvoreným átriom uprostred; v átriu rástla burina a medzi burinou sa prechádzali túlavé mačky.
„Á!“ vykríkla zrazu slečna Elena.
„Čo sa deje?“ znepokojil som sa.
„Nič, nič,“ prešla si prstami spánky, „Len sa mi zazdalo, že jedna z tých mačiek má chobot.“
„Vylúčené,“ povedal som a otvoril som vchodové dvere. Pre istotu som sa smerom ku kroviu veľmi neobzeral.
VI.
Kľúč zaškrípal v zámku a dvere Kobkeho bytu sa otvorili.
„Vy počkajte tu,“ povedal som potichu a vošiel som dnu.
Zanedbaná chodba viedla priamo do miestnosti s mohutným sporákom, na ktorom stálo niekoľko nádob rôznych tvarov a veľkostí. Vzal som do ruky plytkú železnú panvicu a s odporom som skúmal jej obsah.
„Nejaká nebezpečná esencia?“ šepol hlas za mojím chrbtom.
„Nie, stará praženica, " povedal som zhnusene. "Mali ste predsa čakať na chodbe.“
„Nemohla som vydržať. A bála som sa o vás.“ Na ramene som pocítil ľahký dotyk.
„Skutočne? Tak sa aspoň držte dva kroky za mnou. Môže to tu byť nebezpečné.“ Nezdalo sa, že by sa zľakla.
„Buďte opatrný.“
„Pokúsim sa.“
Ďalšia miestnosť bola celá obložená policami. V niektorých boli knihy, v iných podivné nerasty a kvapaliny v priehľadných bankách, k mojej veľkej úľave sa však zdalo, že hmýriace sa obludy tentoraz chýbajú.
„Fuj,“ striasla sa slečna Elena odporom. „To sú skutočné?“
„Nepochybne,“ povedal som. V dvoch nádobách sa vo formaldehyde vznášali dva zvrásnené mozgy. Na jednej bola nálepka s nápisom Vincent, na druhej Viktor. Tretia, s nápisom Ernest, bola prázdna.
„Hádam len nechcel preparovať váš mozog?“ spýtala sa nádejná herečka zhrozene.
„Možno, časom,“ zašomral som.
Nikde som nevidel ani stopy po nejakom hrôzostrašnom pokuse, ktorý by zaručene uvrhol pracovňu do oveľa väčšieho zmätku – to, čo sme mali možnosť vidieť, bol na Kobkeho pomery v podstate vzorný poriadok.
Na vedľajšej polici stála vypchatá mačka a z jej smutnej tváre neodškriepiteľne visel pruhovaný chobot. Potiahol som zaň; nebol prilepený.
„Je mi zle,“ povedala slečna Elena. „Kde je tu kúpeľňa?“
„Naspäť do kuchyne, prvé dvere vpravo.“
„Asi vás predsa len počkám na chodbe,“ povedala a vycúvala z miestnosti.
Na pracovnom stole ležala ťažká kniha v starožitnej koženej väzbe. Na mieste, kde bola otvorená, sa zvláštne chemické vzorce preplietali so šialenými vzývaniami v latinčine a arabčine, ktoré sa striedali vo viac-menej pravidelných intervaloch. Kniha akiste kládla na čitateľa vysoké nároky, ak vezmeme do úvahy, že musel vždy po niekoľkých riadkov meniť smer čítania. Neovládal som ani jeden z jazykov, a tak som upriamil pozornosť na ošúchaný zošit, ktorý ležal vedľa knihy. Posledný zápis bol spred niekoľkých dní; rukopis doktora Kobkeho prezrádzal vysoký stupeň rozrušenia.
Vzývanie nefunguje! Izoloval som ho v kúpeľni. Neviem, ako dlho to vydrží. Nemám dosť hélia! Musím zavolať Ernestovi, len spolu sa nám to môže podariť. Každý týždeň obetovať pannu – absurdné! Musí byť iná cesta. (Skúsiť iné vzývania?) Dodatok vraví: odvolaj Al-Gúla, Kráčajúceho zostupnou formou zariekania. Ale ktorý syn či dcéra matky je ten, ktorého hlas počúvne kráčajúci? Niet takého. Preto nechaj Starých spať.No ďakujem pekne.
Položil som zošit späť na stolík. Čo to má všetko znamenať? „Izoloval som ho v kúpeľni.“ Vybehol som na chodbu, dvere do kúpeľne sa práve zavreli.
„Elena, ste panna?“ zvolal som.
„No dovoľte!“
Zvnútra sa ozval obludný čvachtavý zvuk, akoby zo stropu odpadla obrovská medúza a krátke, ale intenzívne zajačanie. Oprel som sa o stenu, premohla ma náhla nevoľnosť. Chvíľu bolo čvachtavé ticho, potom sa ozval strašný rev a slečna Elena vyletela von cez zavreté dvere. Od hlavy až po opätky lodičiek bola pokrytá odporným šedým slizom.
„Tak, to by sme mali,“ povedal som.
VII.
Kým sa tá skvostná mladá žena prebrala, podarilo sa mi z nej odstrániť väčšinu slizu.
„Kde je?“ spýtala sa mdlým hlasom.
„Kto?“
„Tá strašná, nepozemská príšera, čo na mňa spadla zo stropu.“
„Unikla záchodom,“ konštatoval som.
„Čo budeme robiť?“
„Zastavíme ju,“ zamával som Kobkeho knihou. Vypadol z nej lístok s nápisom Vrátiť do knižnice Miskatonickej univerzity najneskôr do 31. októbra.
V stručnosti som jej vysvetlil našu situáciu. Pasáž o pannách som taktne zamlčal. Zdalo sa, že mi uverila. Nemala veľmi na výber.
„Ale kto je vlastne ten Kráčajúci?“
„Bytosť z inej dimenzie, obludnosť, ktorej samotná existencia je rúhaním voči všetkým prírodným i teologickým zákonom a ktorú Kobke neprozreteľne privolal z priepastí času a priestoru do nášho sveta,“ poučil som ju podľa profesorových poznámok.
Slečna Elena na mňa pozerala s rozšírenými zrenicami. Možno mi chcela povedať, že som sa zbláznil, ale bola to napokon ona, kto tvrdil, že na ňu zo stropu spadol kozmický démon.
„Teraz aspoň vieme, že musí vyliezť v čističke,“ pokračoval som.
Elena sa postavila.
„Pôjdeme mojím autom,“ povedala.
VIII.
K autu sme sa dostali za necelú štvrťhodinu. Naštartoval som a pre upokojenie som pustil rádio.
„Skôr než odídeš, aspoň mi zbohom daj,“ ozval sa melancholický hlas.
„No zbohom,“ povedal som.
IX.
Opatrne sme sa zakrádali chodbami opustenej vodárne. Prednedávnom v celej budove vypadol prúd a na mieste, kde mal sedieť vrátnik, ležala namiesto neho kôpka šedého slizu. Popri stenách viedli neznáme príšerné potrubia. Boli nezmyselne pokrútené a prepletené a kvapkala z nich voda. V jednej ruke som držal malú dámsku baterku, v druhej Kobkeho knihu. Slečna Elena držala okolo pása mňa, čo mi na koncentrácii rozhodne nepridalo.
Na konci chodby sme natrafili na dlhé kovové schody, ktoré mierili niekam dolu. Aj na nich sa kde-tu objavila slizká stopa. Posvietil som smiešne slabým lúčom do hlbín, po niekoľkých metroch sa rozplynul v temnote.
Začali sme zostupovať. Zdola zaznievalo tlmené bublanie, klokot, chrochtanie a stúpal odtiaľ nepríjemný prenikavý zápach, ktorý pripomínal tlejúce morské riasy.
„Fuj, smrdí to ako zhnité chaluhy,“ povedala slečna Elena.
Veril som jej, hoci som pri mori nikdy nebol.
Zostupoval som dolu z výšin s jediným chabým zdrojom svetla široko-ďaleko ako moderný Prometeus. Snažil som sa svietiť pod nohy tak, aby som sa nezrútil dolu, a aby zároveň niečo videla aj Elena, ktorá sa ma kŕčovito držala a druhou rukou zvierala zábradlie.
Napokon sme zastavili na okraji ohromnej nádrže, plnej kalnej a páchnucej vody. Jej povrch bol tam, kam sme dovideli, pokojný.
„Možno tu nie je?“ povedala slečna Elena.
„Pre istotu zhasnem baterku,“ povedal som ja.
V tej chvíli sa spod vody ani nie meter od nás vymrštila slizká sivá hora a zaliala nás striekajúca brečka. Pozeralo na nás osem čiernych zákerných očí, veľkých ako krtince, ktoré neveštili nič dobrého.
„Ako to, že je taký veľký?“ zašepkal som zúfalo.
Obluda vytiahla z vody dlhé, zručné chápadlo a zdvihla Elenu do vzduchu. Mladá herečka začala jačať. V panike som listoval Kobkeho knihou, baterku som držal medzi zubami a preklínal som záložku, ktorá mi niekde vypadla. Prirodzene, iba v duchu, nechcel som riskovať, že mi vypadne aj baterka.
Príšera mala našťastie ešte nejakú prácu s dojedaním údržbárov; aspoň to tak vyzeralo podľa svetložltých prilieb, ktoré podchvíľou vypľúvala. Konečne som našiel kýženú stránku. Al-Gúl medzičasom otvoril ohromnú tlamu plnú ostrých zubov a spustil svoju korisť o niečo nižšie. Trasúcim sa hlasom som začal deklamovať prvé z latinských zariekadiel, ktoré som narozdiel od arabských aspoň vedel prečítať a dúfal som, že to pravé bude práve jedno z nich.
Len čo som začal čítať, s príšerou sa udiala podivná zmena: po niekoľkých slovách zmenila farbu na zelenú a po ďalších náhle podrástla o ďalší meter, čo ju najprv zarazilo, ale potom radostne zaryčala a zamávala Elenou okolo seba.
To nebude ono, pomyslel som si a preskočil som na odriekanie o dva riadky nižšie. Obluda stuhla a vypustila herečku do vody. Všetkých osem očí na mňa uprelo vyčítavý pohľad. Pokračoval som. Al-Gúl sa začal chvieť a nepatrne sa scvrkol. Bol som na správnej stope!
Ako v tranze som odrecitoval zvyšné slová a Al-Gúl sa stával menším a menším, až bol najmenšou obludou z inej dimenzie na celom svete, a napokon zmizol úplne. Vylovil som úplne premočenú a na smrť vydesenú Elenu z páchnucej vody. Chvíľu sme len tak sedeli a oddychovali, potom som schmatol knihu, ktorá s nevinným výrazom na obálke ležala na zemi a šmaril som ju do nádrže.
„Poďme domov,“ navrhol som.
X.
Keď sme vyšli z budovy, zistili sme, že vonku sa medzičasom znova rozpršalo. Slečna Elena, ktorá sa ledva stihla osušiť pri dunejúcej vzduchotechnike, si sadla pod strechu na schody pred dverami, zakrútená do môjho kabáta, a ja som sa vybral k autu po dáždnik.
Pri odchode sme zabudli vypnúť rádio; privítala ma skladba Feed my Frankenstein od Alice Coopera. Vzal som dáždnik a vykročil som späť ku vchodu.
V tej chvíli do mňa udrel blesk.
XI.
Keď vás trafí blesk, je to akoby vás pobozkala hviezda. Zatočí sa vám hlava, svet vám uhne pod nohami a vy sa prepadnete do tmy.
„Žije!“ počul som hlas niekde nad sebou.
Pomaly som otvoril oči.
Nado mnou sa skláňala slečna Elena v mojom kabáte, mokré vlasy sa jej lepili na tvár, veľké čokoládové oči na mňa pozerali so zmesou radosti a nedôvery.
Posadil som sa. Obhorené zdrapy šiat na mne viseli a ja som si obzeral nepoškodené ruky.
„Vy nie ste obyčajný človek,“ povedala Elena. „Teraz mi je to jasné. Ten chýbajúci mozog; a ako ste zničili tú obludu – to predsa nemal dokázať syn žiadnej matky. Ale vy máte iba otca, ste totiž syn profesora Kobkeho, presnejšie – jeho výtvor!“
„No a čo,“ ohradil som sa. „pokiaľ sa pamätám, stvoril aj množstvo horších vecí.“
Chvíľu na nás pršalo.
„To je fakt,“ povedala a pomohla mi vstať.
„Tak kam pôjdeme?“ spýtal som sa.
„Máte doma koňak?“
„Rozhodne.“
Tentoraz si za volant sadla ona.
Pozreli sme sa na seba a usmiali sme sa.
„Ja som Ernest,“ vystrel som ruku.
„Elena.“
„Tak sa hlavne dívaj pred seba, nech sa po ceste nezabijeme,“ povedal som a prihladil som si rukou odstávajúce vlasy. Pre istotu som sa nepozrel do zrkadla.
Cesta sa pred nami upokojujúco rozprestierala až do nekonečna. Odzajtra už naozaj žiadne pokusy a obludy, iba divadlo, zaprisahal som sa v duchu a s úľavou som zavrel oči.