Namea kráčala po púšti. Horúce slnko jej svietilo na chrbát, po spánkoch jej stekali kropaje potu a nohy sa jej od únavy zabárali do rozpáleného piesku. Napriek tomu stále napredovala, sledovala plytké šľapaje v piesku – jedinú stopu, ktorú za sebou zanechával Mitah.
Kedysi bol jej najlepší priateľ. Kedysi bol najbližší človek akého mala. Kedysi pre ňu znamenal všetko. Teraz sa jej to kedysi zdalo celou večnosťou, aj keď neubehol ani týždeň, odkedy sa to zmenilo.
Bolo to presne pred šiestimi dňami. Šla navštíviť Profesora, ich spoločného mentora, ktorý im zachránil život ešte keď boli len malými deťmi. V podstate oboch vychoval a zasvätil ich do tajomstiev veľkej vedy, alchýmie. V to ráno ho našla ležať na podlahe jeho pracovne, v kaluži vlastnej krvi.
Zomieral.
Najprv ani nemohla uveriť, keď jej vravel, že je za to zodpovedný práve Mitah. Po lícach jej stekali horké slzy, keď jej Profesor povedal, že mu vzal Sféru života. V hrdle jej narástla neprehltnuteľná guča, keď svojmu mentorovi s jeho posledným výdychom sľúbila, že ho zastaví skôr, než použije Sféru v Chráme zmien.
Teraz vyšla na vrchol obrovskej duny a zastala. Rukami si uhladila dlhé rozstrapatené hnedé vlasy, ktoré jej bránili vo výhľade, a rozhliadla sa po okolí. Zdalo sa jej, že v diaľke niekto kráča. Utrela si vlhké ruky do už aj tak prepoteného zeleného tielka a z malého batohu vybrala ďalekohľad. Pohľad cez približovacie šošovky ju utvrdil. Bol to Mitah.
Ruky sa jej na okamih roztriasli, keď vracala ďalekohľad na miesto. Lenže vedela, čo musí urobiť. A nech to pre ňu bolo akokoľvek ťažké, bola pripravená.
Rozbehla sa dole strmím svahom a cestou vybrala zbraň zastrčenú za pásom krátkych čiernych nohavíc. Priblížila sa celkom nebadane a keď ho hlavňou pichla pod rebrami, jej ruka už bola pevná.
Najprv sa zľakol, pokúsil sa obzrieť, ale ona ho zastavila. „Neotáčaj sa!“ Pohľad do jeho očí by nezniesla.
Spoznal jej hlas. Zasmial sa. Jeho smiech nebol veselý a šťastný ako ten, na ktorý bola zvyknutá. Znel ironicky a bezcitne.
„Upozornil ma, že ma budeš prenasledovať,“ poznamenal.
Ignorovala ho. „Kde je Sféra?“
Opäť sa pokúsil obrátiť k nej, ale zbraň, vrazená medzi jeho rebrá, mu v tom zabránila.
„Je v batohu,“ odvetil napokon.
To bolo všetko, čo potrebovala vedieť. Odistila zbraň. V tichu púšte malé zapraskanie obom znelo ako výbuch atómovej bomby. Zaváhala. Odrazu nebola schopná dokončiť akt pomsty za život svojho mentora. Ruka jej pomaly klesla.
Vtedy sa zasa ozval Mitah: „Keby nás teraz videl Profesor…“
„Buď ticho!“ vykríkla. „Nemáš právo ho spomínať!“
Cítila, že sa jej do očí tlačia slzy. Vtedy zbraň opäť zdvihla a tupou pažbou ho udrela do zátylku. Keď bezvládne padol do piesku, už kráčala ďalej. V ruke držala Sféru života. Viac sa neobzrela.
xxx
Mitah sa prebral s neznesiteľnou bolesťou hlavy. Ležal uprostred púšte a spočiatku len nechápavo žmurkal, obzerajúc sa okolo seba.
Na nebi krúžil párik supov, ktorí si ho už vyhliadli ako svoju ďalšiu korisť. Keď zistili, že nie je mŕtvy, nespokojne zatrepotali krídlami a odleteli hľadať večeru inam.
Vtedy si na všetko spomenul. Prudko vyskočil na rovné nohy, ale zatmelo sa mu pred očami a kolená sa mu podlomili. Keď nadobudol rovnováhu, rozhliadol sa po okolí. Namea nebola nikde v dohľade. Nemohla však zájsť príliš ďaleko, veď slnko bolo ešte na oblohe.
Vtom si ich všimol – plytké šľapaje, ktoré sa zachovali vďaka bezvetriu. A tak po nich vykročil a nasledoval jedinú stopu, ktorú za sebou zanechávala.
Myslel si, že to bude oveľa ťažšie, keď sa s ňou opäť stretne. Ale bolo to prekvapivo jednoduché. Necítil nič, len chlad. Nenávisť ho zaplnila a prevýšila všetky ostatné pocity, ktoré k nej predtým prechovával. Len ho prinútila pripomenúť si deň, na ktorý chcel radšej zabudnúť. Deň, ktorý obrátil jeho život naruby…
xxx
Keď siahal na kľučku Profesorovej pracovne, pomyslel si, že je to už dávno, odkedy bol do nej naposledy pozvaný. Volal ho tam len na dôležité rozhovory. A nech cestou rozmýšľal akokoľvek úporne, na um mu nič dôležité nezišlo.
Poodchýlil dvere a nazrel dnu. Kreslo za stolom bolo prázdne. Vtom začul bolestivé vzdychnutie. Otvoril dokorán a na podlahe uvidel ležať svojho mentora. Bol postrelený a jeho krv sa pomaly vpíjala do drahého perzského koberca.
Pribehol k nemu a kľakol si na zem. Skontroloval ranu, vzápätí z vrecka nohavíc vybral telefón. „Nebojte sa, zavolám pomoc!“ ubezpečil ho.
Už na displeji svietilo trojciferné číslo, lenže než ho stihol vytočiť, Profesor ho zastavil. Trasúcou rukou ho chytil za zápästie a vravel: „Teraz nie je čas. Už mi nepomôžeš.“
„Kto vám to urobil?“
Profesorove modré oči, z ktorých sa postupne vytrácal život, sa upreli do tých jeho. „Namea.“
Mitah sa strhol. „To nie je možné!“
„Prišla si po Sféru života. Keď som jej ju odmietol vydať, nahnevala sa. Vystrelila, spanikárila a ušla.“
„Ale ešte stále vás môžem zachrániť!“
„Na to nie je čas. Keď sa upokojí, vráti sa, aby to tu prehľadala. Musíš vziať sféru so sebou a nájsť chrám, aby si ju tam zničil.“
„Ako ho nájdem, keď sa to nepodarilo vám?“
„Verím ti,“ znela Profesorova krátka odpoveď. „Musíš však byť veľmi opatrný. Určite zistí, že ju máš ty a bude ťa hľadať.“
Potom sa ešte naposledy nadýchol a dal mu rýchle inštrukcie. Dopovedal. Zavreli sa mu oči a jeho hruď klesla.
Mitah pocítil, ako mu po líci stiekla jediná horúca slza. Utrel si ju. Ešte stále otrasený sa dvihol zo zeme a prešiel ku knižnici. Vybral zväzok Za 80 dní okolo sveta. Poličky sa začali posúvať, až medzi nimi vznikla prázdna diera, v ktorej sa zjavil bezpečnostný sejf. Mitah vyťukal päťmiestnu číselnú kombináciu a otvoril ho. Potom vybral jeho obsah – sklenenú kocku, uprostred ktorej sa vznášala malá čierna guľa so zlatými ornamentmi po celom obvode. Rotovala okolo vlastnej osi. Opatrne nadvihol veko a vzal sféru do rúk. V jeho dlaniach sa prestala točiť. Na okamih takmer ani nedýchal. V živote nevidel vzácnejší magický predmet. Keby to bolo za iných okolností…
Vzápätí sa spamätal. Namea sa mohla každú chvíľu objaviť. Zavrel sejf, všetko vrátil na miesto a s hlavou plnou zmätku a nepochopenia opustil pracovňu svojho mentora.
Keď sa za ním zavreli dvere, Profesor odrazu otvoril oči. Trochu sa pozviechal zo zeme a pohľadal svoj telefón. V zozname mien nalistoval svoju obľúbenú zverenkyňu. Keď zaznel prvý tón, ešte pre seba povedal: „Už iba kúsok a posledná skúška sa začne.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
