Martin to mal v živote trochu náročné. Osud, ten nespoľahlivý, pravidlá ignorujúci anarchista, mu do života nadelil podivnú danosť. Videl baktérie a vírusy. Nie všetky. Len tie nevítané, zdravie poškodzujúce. Ťažko posúdiť, či to bol dar alebo hendikep.
Keďže ich videl od narodenia, len čo mu zrak začal slúžiť, neľakalo ho to, ani nepohoršovalo, bolo to však občas trochu nepríjemné.
Martin totiž nevidel baktérie a vírusy, ktoré našli svoj domov na ňom, hoci bolo jasné, že tiež okupujú celé jeho telo. Nevidel ich ani na mŕtvych veciach, ani vo vzduchu. Len na ľuďoch okolo.
A tak mal, pri pohľade do zrkadla, spočiatku obavy, že on je ten škaredý. Odporne biely, bez zaujímavých, neustále sa meniacich ornamentov a kresieb, hladký, ako dyňa v záhrade. Neskôr, keď pochopil, ako sa veci majú, sa mu zdali škaredí tí ostatní.
Inak prebiehal jeho život bez väčších problémov. Matku miloval aj s baktériami a vírusmi, otec bol takmer stále v práci a Martin naňho narazil len občas v kúpeľni a pri sestre bral baktérie a vírusy na milosť, lebo mu dávali nádej, že ju časom zožerú.
Nezožrali.
Vzhľadom na svoju výnimočnú danosť sa rozhodol vyštudovať medicínu a v práci bol viac než úspešný.
Horšie to však bolo v súkromí. Dievčatá ho lákali už od rannej mladosti, ale tu nastali problémy. Bozkávať dievča, ktorému sa po malinových perách promenádujú celé regimenty drobnej hávede, nebolo až také lákavé.
Ženy a dievčatá, vlastne všetkých ľudí, videl bez baktérií a vírusov často. Žiaľ, len na stránkach časopisov, na filmovom plátne, či obrazovke televízora, lebo fotoaparáty a kamery nedokázali vírusy a baktérie zachytiť.
Zostal nešťastný. Dievčatá s baktériami a vírusmi sa mu protivili a bez nich to boli len obrázky.
Bol to však vcelku optimista a tak veril, že niekde v blízkom, či ďalekom okolí, musí existovať dievča, na ktorom vírusy a baktérie vidieť nebude.
Martina sa narodila ako jediné dieťa svojich rodičov, ktorí jej možno aj preto, venovali až príliš veľa pozornosti.
Otec bol ťažký hypochonder a za ženu si logicky vybral dievča, posadnuté hygienou.
Ich spoločná dcéra teda vyrastala v harmonickom, takmer sterilnom prostredí, od malička vedená k dokonalým hygienickým návykom. V bežnom živote jej to prinášalo nemalé problémy. Od nelichotivých prezývok, ako – sterilná, či strelená Martina, až po rodičovské zamietnutie účasti na akýchkoľvek spoločenských akciách.
Pod vplyvom domáceho prostredia sa rozhodla vyštudovať strednú zdravotnú.
V nemocnici, kde potom pracovala, sa vďaka milej povahe a prekrásnym modrým očiam prepracovala k celkom znesiteľnej prezývke sterilka a život sa stal takmer nudným.
Martin bol široko ďaleko vyhľadávaným lekárom. Jeho diagnostiky boli spoľahlivé, jednoznačné, neomylné. Ani jemu sa však choroby nevyhýbali. Keďže vírusy a baktérie na sebe nevidel, diagnostika jeho problému bola preňho vždy o niečo ťažšia, ako u iných pacientov.
Raz dokonca skončil na nemocničnom lôžku.
Ležal takmer bez života, vysilený od nekonečného množstva vyšetrení, ktoré nie a nie ukázať pôvodcu jeho neduhu. Oči privreté, telo zmučené horúčkou, dych plytký, zrýchlený.
Do izby vkročila sestrička. Zakaleným zrakom po nej namrzene zazrel.
Nádherná porcelánová pokožka bez jedinej škvrnky, bez jediného vírusu či baktérie, ho ihneď očarila a prebrala k životu. Až sa mu dych zasekol a pery roztiahli do slabučkého úsmevu.
Sestrička oprela o posteľ veľkú striebornú kosu, posadila sa k nemu a ľadovou rukou mu schladila rozpálené čelo.
„Vedel som, že niekde si,“ zachrčal hynúcim hlasom.
„Každý to vie,“ odpovedala pokojne sestrička.
„Vedel som aj, že za mnou raz prídeš,“ šepkal, akoby jej prezrádzal tajomstvo.
„Vždy prídem. V tom sa na mňa každý môže spoľahnúť,“ odvetila s úsmevom a šibla očami po odloženej kose.
Vtom sa opäť otvorili dvere izby. Vošla iná sestrička, s plastovou tácku v rukách. Mala na nej úhľadne uložené vatové tampóny, malý uteráčik, fľaštičku a Martinom už veľmi nenávidenú injekčnú striekačku. Privrel oči a zamračil sa.
„Nebojte sa pán doktor,“ zaspieval nežný hlások, „my vás tej s kosou nedáme. Ani jeden vírus, žiadna škodlivá baktéria sa k vám cezo mňa nedostane,“ cinkal zvonivý hlások o tabule skla a plastovú tácku na stole. „Nedáme tým malým potvorám žiadne šance,“ štebotala, kým ho starostlivo a hlavne veľmi dôkladne umývala utierkou presiaknutou liehom.
Keď trošku poodchýlil viečka, zablýskali naňho nádherné biele zúbky, bez nevítanej chamrade. To ho opäť vyrušilo a riadne prekvapilo.
Vbodla mu do stehna ihlu striekačky a sestrička s kosou sa rozplynula.
Martin sa z choroby vystrábil.
Sterilku si zobral za ženu a žili spolu šťastne a spokojne, až kým nezomreli.
Nie, že by sa na Martine občas nejaký ten vírus alebo zlomyseľná baktéria neobjavili, ale ona ich vedela okamžite zneškodniť, a ak sa jej to aj sem tam nepodarilo celkom, Martin jej to nevyčítal.
Chápal už, že dokonalosť môže mať občas zhubné následky.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.