 |
Tak vážení a milí – je to tu!
Práve dnes sa oficiálne začína zápolenie duelantov, ktorých zbraňami nie sú meče ani kolty, ale písmenká slovenskej abecedy.
Pred tým, ako sa pustíte do čítania a hodnotenia poviedok, dovoľte mi zopár krátkych inštrukcií a pripomienok, ktoré vám uľahčia život.
- Na konci každej poviedky bude odkaz, na ktorý keď kliknete, budete presmerovaní na hlasovací formulár
- Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
- Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
- Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.
A aby som nezabudol. Poviedky v tomto duely boli písané na tému „Zrkadlo, ktoré ukazuje, čo by bolo keby…“
Hor sa do čítania a hlasovania :)
ceos
Spomienka
Zobudil sa a rozlepil oči.
Kde to do pekla je? Tupá bolesť v zátylku nedávala odpoveď, takisto ani aróma horúcej vody, ktorou presakovalo okolie.
Ležal na zemi. Cítil, že nohy ho vôbec neposlúchajú, vlastne ich skoro nevnímal. Preboha. Čo to zviera v ruke? V pravej ruke, tou ľavou si totiž práve šúchal opuchnuté viečka.
Fľaška. Bola prázdna.
Presne, ako jeho hlava, pulzujúca systematickou neutíchajúcou bolesťou. Všade na vôkol razil alkohol, no najmä z jeho maličkosti. Pre Kristove rany, opäť po opici. To snáď nie je pravda, napadlo ho. Čo zasa vyviedol, že má okno väčšie ako to, na terase, do domovníkovho bytu.
Spomínal si len na obchodík, malý krámik. Vošiel doň a premeriaval si všetko to haraburdie, sošky najneuveriteľnejších tvarov. Bledoružové závesy, kvety a sviečky, so zápachom spáleného vosku. Akoby ho cítil aj teraz. Zozadu vychádza žena, veľmi stará žena, s jastrabím nosom a ešte jastrabejším pohľadom. Pozoruje ho, neveriacky si ho premeriava a popritom vylúdi na tvári zvláštny výraz. Víťazoslávny výraz. Nerozumie jej a má chuť odísť. Cíti stiesnenosť a nedobrú auru.
„Moja dcérka má narodeniny, potreboval by som niečo fakt pekné, hľadám už celý deň pani.“
Mlčí. Nasáva ostrým nosom vôňu horiacich sviečok a následne sa nevrlo usmeje.
„Výborne mladý muž, mám tu niečo prekrásne, čakala som na vás.“ Nechápe tej poznámke, no nerieši…
A potom ho prinesie. Nádhera, ozajstná nádhera. Skoro zakričí, ako emóciami nabité dieťa. To zrkadlo je grandiózne. Majstrovské dielko, myslí si a žalúdok aj prináležiace orgány, sa mu plnia blaženosťou. Kto hľadá, nájde. Starena si ho opäť nedôverčivo premeria a podáva mu predmet do rúk.
„Pozor, nie je obyčajné mladý pán – zachrapčí – môže sa zmeniť na zlodeja vašich snov, temnotu vo svetle.“
„Ako to myslíte?“ – ostáva zarazene stáť.
„Uvidíte, ale myslím, že sa tak nestane, ak áno, potrebuje krv, len pár kvapiek zvieracej krvi. Aby stlmilo hnev.“
Smeje sa. Bože dobrý, ako sa smeje. Ako nejaký hlúpy Jano na niečom, čo absolútne nie je komické. Ona sa len pozerá a jej tvár neveští vôbec nič. Raňajšia tmavomodrá obloha bez mráčika. Keď zaplatil, mimochodom vôbec nie veľkú sumu, za čo bol na seba právom hrdý, vyšiel von a stále sa nelogicky rehlil. Konečne to mal.
Neskôr sa dovliekol domov. Unavený ako kôň po celodennom záprahu, no i tak mal dostatok síl, aby pripravil všetko na Gabikinu oslavu. Doprostred stola naaranžoval poschodovú tortu s 11 sviečkami a okolo vejárik okrasných obrúskov. Išlo mu to od ruky, inak ani nemohlo, dával do toho srdce i dušu. Ostali sami dvaja, on a anjelik, posledný drahokam vo svete, niečo nepošpinené a pôvabné. Žena ušla pred dvoma mesiacmi, tá radodajná suka si našla mladšie mäsko. Nevadí, preňho je už i tak všetko zavrhnutá minulosť.
V tom vchádza do izby maličká. Zlaté vlnky vlasov hompáľajúce sa okolo ramien, na tvári výraz nadpozemského očakávania a pery pevne pritisnuté k sebe. Čo dostanem, čo dostanem? Kričalo celé jej ja. A on jej s úškrnom vyhovel.
To zrkadlo je ukážkové
Naozajstná majstrovská práca, už len rúčka ho fascinovala. Taký skvost museli v minulosti vlastniť šľachtičné a ženy kráľovského rodu. Okolo celého rámiku aj nej sa vlnil podmanivý šupinatý had ,trblietal sa a v niektorých okamihoch sa mu zdalo, že lenivo syčí. V tom čase nepil príliš, no aj tak sa zľakol, či to nepreháňa. Gabika žiarila šťastím. Ako vianočná prskavka, hrialo ho to pri srdci, potreboval, aby sa smiala. Keďže matka sa na ňu bezcitne vysrala, pokúšal sa jej nahradiť všetko. Matkootec. Na niečo také sa každým dňom čoraz intenzívnejšie menil. Najedli sa a chichúňali, štýlom dvoch malých rozjarených detí. Večer si ešte dovolil fľašku drahej brandy, potreboval spláchnuť smútok, trošku prefiltrovať krv v žilách a prísť na radostnejšie myšlienky.
Ráno sa prebudil na neopatrný, vyplašený hlas.
„Oci, Oci – vtrhla do izby ako tornádo a zlepenými očami videl, že sa niečoho ukrutánsky bojí.
„Čo sa stalo maličká?“
„To zrkadlo–fňukala -je v ňom suseda z poschodia. Pozerá na mňa“
V prvom momente ho napadlo, či sa jej fľaška brandy nedostala nedopatrením do rúk.
„Takže suseda?“Gabika, toto mi nerob, zo starého chlapa si nemôžeš ráno o piatej uťahovať. Hm?“
Keď vošli do izby, ukázala mu ho a prstíky sa jej viditeľne triasli. Prezrel to zo všetkých strán, nakláňal, triasol a uprene hľadel do číreho odrazu, no jediné, čo zbadal, bola jeho pokrkvaná raňajšia tvár.
„Naozaj tam bola.“–civela naňho smutnými okáľmi, keď spozorovala jeho neveriaci výraz.
„Poď dcérenka, porozprávame sa o tom.“
Gabika trvala na svojom. Vedel však, že deti si po opustení jedného z rodičov, vyvolávajú utkvelé predstavy, vychádzajúce z ich duševných obáv a strachu z nových udalostí. Dúfal, že sa to nebude opakovať častejšie. Potom by museli navštíviť lekára. Svojmu dieťatku rozhodne a za každých okolností pomôže.
Celý ostatok dňa mali len pre seba a tak začal intenzívnejšie hĺbať nad tým, kde by ju vzal. Možno lunapark? Obchody? Už to mal. Na zmrzlinu, jasné, vyzeralo to, že slnko sa dnes pekne rozpáli. Aj on dostal chuť na jeden studený kopček.
Bože, dal by si ho bez rozpakov i teraz.
Obliekli sa a vyrazili. Všimol si, že Gabika má na tvári nemennú vydesenú grimasu. Snažil sa ju nejako rozveseliť a po krátkom intervale sa mu začalo aj dariť. Usmievala sa, najprv len mimovoľne, no neskôr už i chichúňala.
Keď sa vracali naspäť, zozimilo sa a trošku sa obával, či dcérka neprechladne. Predsa len, ešte to neboli tie sparné augustové dni, v júni sa počasie niekedy zvrtne na opätku o 100 stupňov. Zrýchlili krok a ako náhle sa približovali ku vchodu, poriadne sa rozfúkalo…
V tom vyľakane zreval.
Vedľa nich niečo spadlo, dačo veľké, tlmene a bez hluku, len tupé „buch“ na chodník. Keď sa obaja vyjavene obzreli, Gabika sa rozplakala. Na zem sa začala valiť krv, hustá a lepkavá, rinula si svoju cestičku cez špinavý asfalt a pred očami zbadal zdeformovanú tvár, strapce vlasov, kúsky mozgovej hmoty a kostí. Dokonca si obďaleč všimol polovicu rozškereného chrupu. To bola suseda Šupejová. Práve spadla z balkóna. Znechutene zakryl dcérke oči.
Gabika stále plakala a on ju nedokázal upokojiť, ani na to nemal dostatok síl.
„Ja som to vedela -zavzlykala- vedela, že sa to stane.“
Vtedy na tie slová nebral ohľad, prichádzali z prílišnej diaľky a jeho mozog okamžite vypovedal funkciu.
No neskôr si ich uvedomil. Policajti prišli rýchlo, pár zdvorilostných fráz, pár krížových otázok, nič viac. Stále bol v malátnej a ospalej letargii. Maličkú prezrel doktor a niečo sa jej pýtal, potom aj jeho. Nejako sa dostali do bytu. Gabika mu neustále zvierala ruku a keď si sadol na pohovku, pritúlila sa k nemu. Oči mala naplnené strachom.
„Oci, ja som to vedela.“ Zašepotala.
Čo sa stalo neskôr? Tie myšlienky boli ako obrovské klbko, ktoré sa rozmotávalo strašne ťažko. Pokúsil sa vystopovať tú ženu, prišiel do obchodu a bolo zavreté. Ako v lacne-lacnom horore, ešte, že sa mu nevybil mobil a nestratil signál. Plichtil sa tam celý týždeň ,no neustále prázdne. Ak by otvorila, asi by ju na mieste zavraždil .No neotvorila. Stalo sa niečo iné. Gabika sa opäť predviedla, prišla večer a vyzerala strnulá a unavená. Až neprirodzene unavená.
„Ocko, bol tam strýko Vincent. Jeho smutná tvár.“
Vtedy bol už príliš opitý. Zabľabotal niečo, ako, nie, ten tam určite nebol, veď býva 3 hodiny cesty, smerom na Nitru, no s istotou to tvrdiť nemohol. Ani nemal. Na druhý deň volala teta Zuzka. Strýko zomrel, autonehoda, vraj strašná, odtrhlo mu obe ruky, aj vrchnú časť hlavy. Z tej informácie sa mu skoro uvoľnil zvierač.
Zakričal na Gabiku, že to poondené zrkadlo okamžite rozbije, no ona len prísne vyštekla:
„To nemôžeš, je to darček k narodeninám.“
Všimol si, že je studená ako decembrový cencúľ. Chlad z nej doslova sálal.
Dostal prílev amoku a schytil tú pozlátenú nádheru, chcel sa zahnať, no šmykol sa. Bolestivý dopad na kríže. Vytkol si pritom nohu. Kričal, ziapal, ako zmyslov zbavený, že je prekliate a že ho má Gabika zničiť, ale ona sa len neprítomne pozerala. Cúvala do svojej izbičky a neustále doňho bodala svojimi hnevlivými očkami. Potom sa dvere s vrzgotom zavreli.
Keď vyšiel z nemocnice, opäť zamieril krivkajúc za starou ženskou, no stále bolo zavreté. Vtedy si spomenul, čo mu povedala. Obetuj pár kvapiek zvieracej krvi a nasýť to pahltné zrkadlo. Zdalo sa mu to absurdné, to, čo sa však teraz dialo v jeho okolí a hlavne v byte, s dcérkou, bolo oveľa absurdnejšie. V blízkom chovprodukte kúpil dvoch pekných bielych škrečkov. Vyzerali milí a veľmi bezbranní. Keď prišiel domov, nepil. Potreboval byť triezvy. Večer, keď Gabika zaspala, prikradol sa do izby a opatrne jej vytiahol tú vec z ruky. Čakal, že sa prebudí a spustí hysterický krik, no nič také sa našťastie nestalo. Vždy sa nemusí prejaviť tá najhoršia varianta. Veru nie. Zobral ho do kúpeľne a potom britvou usmrtil zvieratká .Zarezal im pod hlávku, tesne do oblasti krku. Počul len pár úpenlivých stonov, dokonali však rýchlo. Hneď na to, nechal krv pozvoľne kvapkať na čistú plochu zrkadla. Doteraz tomu neveril, no tie kvapky tam mizli ako jarčeky vody v hube na umývanie riadu. Upratal bordel, predmet znovu úspešne vrátil Gabike a ožral sa ako negustiózne prasa…
Vstal až na druhý deň okolo siedmej večer. Pár neprijatých telefonátov od šéfa a opica ako hrom. Nič krajšie ho nemohlo postretnúť. Gabika sedela pri ňom na pohovke a v rukách mala svojho pozláteného kamaráta.
„Tak ako ?“-vydral zo seba neuveriteľne ťažko.
„Neviem, je kľudné, nič neukazuje.“ –uškierala sa –nič, iba mňa“ Očká jej žiarili šťastím. Keby mohol, tak by sa od radosti opäť ožral. No to by nedokázal. Bol úplne odpísaný. Vytknutá noha, v hlave úľ, plný sršňov a totálne vymytý mozog. Kombinácia, s ktorou mohol búrať hradby.
Zadriemal a spal veľmi dlho, zobudil sa až na ďalší deň. Opäť podobná situácia, len s lepšou fyzickou kondičkou na jeho strane. Gabika sedela vedľa a tvárila sa namosúrene.
„Vidím tam nášho domovníka, aj tak ho nemám rada.“ –zašomrala jemným hláskom bez kúska zloby. Po troch hodinkách, keď sa najedol a vypil šálku božskej kávy, sa dal ako tak do poriadku. Do práce ísť nemohol, nebol v premýšľajúcom stave, nie to ešte niečo zmysluplného robiť. Pregĺgalo sa mu ťažko, žalúdok odmietal príjmať stravu, bol ešte otrávený alkoholom. V tom ucítil dym. Vystrašene zagúľal zrenicami a obzrel sa na vôkol. Šporák bol vypnutý, mikrovlnka tiež. Vyskočil zo stoličky a krivkajúc preskackal do chodby. Gabika bola v izbe, dvere mala pootvorené. Naraz začul na chodbe za exteriérovými dverami srdcervúci ston. Ešte jeden a následne výkrik. Nedokázal čakať, mozog mu okamžite vyslal do tela výstražný signál zmixovaný s pudom sebazáchovy. Otvoril a do očí a nosu vkĺzol štipľavý dym. Kúdolil sa po chodbe v mohutných oceľovosivých mrakoch. Náhle zbadal epicentrum toho šialenstva. Bol to starý chlap, horel na vyššom schodišti, rukami sa snažil dostať zo seba ohnivé jazyky, ktoré ho s príslovečnou lačnosťou pohlcovali až ku kostiam. Nedarilo sa. Len sa mu na dôvažok chytili obe ruky. Zacítil otrasný zápach spáleného mäsa a potom sa to plamenné klbko skotúľalo dole schodmi. Ostal ležať, s očami vyvrátenými k stropu, uprostred chodby. Zohyzdená groteskná podoba ľudskej tváre. No aj tak v nej spoznal domovníka.
Už to nevydržal, prišlo mu príliš nevoľno, vyvracal sa rovno pred dvere, vracal dlho a ťahavo, jeho žalúdok bol vydráždený na úplné maximum. Potom zavrel a čo najrýchlejšie vyvetral. Pri okne stála Gabika. Tvárila sa previnilo, ale v tej maske previnilosti niečo nesedelo, tkvela tam roztopašná nenávisť.
Opäť miestna polícia, znovu spleť pichľavých, všetko hovoriacich otázok. Neznejú ani príliš príjemne, ani príliš obviňujúco. Sám nevedel, na čom je. Napadlo ho, že im prezradí, že je všetkému na vine jedno vyšperkované zrkadlo. Dosť sarkastická úvaha. Vynadal Gabike, nakázal jej aby ten predmet rozbila, no zamkla sa v izbe. Odmietala mu otvoriť a následne s ním prestala komunikovať. Rozhodol sa, že keď bude v poriadku, dá jej príučný otcovský výprask.
Nadišiel najvyšší čas, navštíviť starenu. Hneď, ako sa obliekol a opatrne nahodil obe topánky, otvorili sa dvere od Gabikinej izby.
„Oci, si tam ty, teraz na teba pozerám, prečo?“–ozval sa z útrob jej plačlivý hlas.
Nasrane buchol do steny.
Čo sa to dopekla deje s jeho anjelikom, čo sa udialo s ich životmi? Nikdy neveril na mystické, či nadprirodzené veci, tobôž, aby sa nimi zaoberal. No teraz vôbec netušil, čo si má myslieť. Táto vec sa nedala stotožniť s jeho doterajším chápaním sveta.
Zbadal ju. Tá krysa, práve potajomky obchádzala svoj krámik, mala na sebe čiernu halenku a hrb ,ktorý si predtým nevšimol. Krívala na ľavú nohu.
Ovinul ju okolo bedier, vyľakane sa obzrela, no v okamihu jej pohľad stvrdol. Zaviedol ju násilne do vedľajšej uličky. Zvláštne, no vôbec sa nevzpierala.
„Tak, čo mi povieš?“-zagánil na to čudesné stvorenie.
Ticho. Pohľad plný zloby, výkričníkov a prudko sa rozširujúce nosné dierky. „Musíte obetovať niekoho z vašej rodiny, ak ukázalo vás, niekoho panenského stavu, inak ste stratený.“
„Počúvaj ma, ty monštrum, čo si mi to dala hm?“-začal ňou šklbať a triasť, ako zmyslov zbavený, no v tom si všimol na druhom konci ulice, dvojicu ľudí. Šli lenivo a podráždene. Zrýchlili krok. Mestská hliadka, napadlo ho, začal utekať a bežal, až kým za sebou s istotou nezavrel začmudené bytové dvere.
Všetko sa udialo príliš rýchlo, bolo to tak emocionálne vypäté a nereálne a predsa sa stalo. Teraz si už konkrétne detaily nepamätal, len útržky, no otrasné, také, ktoré mu budú v hlave krúžiť celý život. Tušil, že sa napil, nasával a veľmi veľa. Brandy, whisky aj biele víno, jeho telo sa vzpieralo, no nedokázal prestať. Potom rozbil kuchynský stôl, hodil ho o stenu a stoličkou rozmlátil novú linku. Črepiny lietali vzduchom, ako slávnostné konfety, zopár sa mu zaborilo do tváre, cítil, že mu dole bradou steká kvapka hrejivej krvi. Zrazu si spomenul na starenu a jej diabolskú tvár. Otočil sa a zbadal Gabiku. Pozerala do zrkadla, bola v úplnom tranze, no nevšímal si to. Chytil ju v rýchlosti za ruku a pamätal si, ach bože ,pre kristove rany, pamätal si, že z mikrovlnky vzal aj drevený kuchynský nôž. Potom zamierili do kúpeľne a tu sa ešte napil…logol si pár krát, pretože to, čo chcel urobiť, si to sakramentsky vyžadovalo…
Už nevedel, či sa Gabika vzpierala, čo kričala, či kričala, rozpamätal sa len, že za sebou zacítil akýsi hnilobný pach. Obrátil hlavu a zbadal vyškerenú starenu. Ako sa tam dostala? Zovrel nôž, chcel sa zahnať, v záchvate prekvapenia a hnevu jej mohol s pôžitkom prerezať to husacie hrdlo, no nejaká sila ho zahatila. Nechápal, ostal nehybne stáť a tupo civel.
„Viete , pred 12 rokmi mi jeden mladý a pochabý muž zabil dcérku. Mohla mať teraz približne toľko, ako tá vaša, len mala čierne vlásky. Išla s kamarátkami cestou zo školy, cez prechod, bola dobre vychovaná. No nezbadal ju. Škrípanie bŕzd, detská krv -zarazila sa- neprežila to, tie zranenia boli príliš, príliš hrozné.“
Určite aspoň na pár stotín sekundy vytriezvel. Už si na to dobre nepamätal, no v ten deň mal veľmi naponáhlo, hm irónia osudu, jeho žena mala práve rodiť, áno, čakala malého anjelika, Gabiku. Ponáhľal sa do nemocnice a znenazdajky sa stala tá strašná nehoda. Samozrejme, že za ňu mohol aj nemohol, ale vysekali ho z toho. Predsa len známosti, na krajskom súde, boli vždy dobrou devízou.
Takže táto baba ho spoznala a toto bolo jej krvilačné sprisahanie. Voči nemu, i jeho rodine. A potom, potom, už nevedel…utápal sa v nejednoznačných a roztrhaných spomienkach…blúdil dookola a rozbolela ho hlava…
Teraz ležal na zemi, bol ožratý, vlastne, už trošku triezvy a telo sa mu nevoľnícky triaslo zimou. Cítil, že smrdí, akiste sa pomočil, no to ho nejako neiritovalo. Obrátil tvár opatrne doľava. Preboha. Vaňa bola zafŕkaná krvou, celá celučičká poznačená cícerkami tmavočervenej tekutiny. Potom zbadal nôž, ležal dole na dlažbe a čepeľ sa výsmešne červenala. Rozplakal sa. Do očí sa mu nahrnuli opilecké slzy, miešali sa s potom a pocitom beznádeje. On to naozaj urobil, skutočne zabil svoju dcérku, len, ako obeť za to, aby prežil? A kde je potom tá stará suka? Nariekal…ako malé nešťastné dieťa. Zúfalosť si ho celkom bez ostychu schmatla do svojho náručia. Umieral. Bezmyšlienkovite sa začal plaziť ku vani, cítil, že končatiny má ponorené v bolesti, no dalo sa…pohyboval sa a plížil, ako bezduchá troska rovno k nej.
Už mal prsty tak blízko, vytknutý členok ho štípal, ktovie, čo všetko sa tu stalo?
Okno, diabolské okno, práve vtedy, keď ho najmenej potreboval. No koľko vecí už v živote spackal? Bolo ich nesmierne veľa.
Prsty zakvačil hore, za obrubu smaltovej výplne. Napol svaly, všetky všetučké svaly, čo mal a začal sa dvíhať vyššie. Stále stonal. A pevne dúfal.
No, to, čo vo vani uvidel, bola najneuveriteľnejšia agónia hrôzy a barbarstva, akú jeho oči, za ostatný život zazreli. Mala rozrezanú tvár, zo všetkých strán, ako nechcený obraz dokatovaný šialenou stvoritelkou. Oči bezohľadne vypichnuté a vyplnené krvavo, čiernou masou.
Slzy mu stekali dolu lícami rýchlosťou slaného vodopádu.
Obe ruky, zlomené na dve časti, vykĺbené v nenormálnej polohe a jazyk vyplazený von, ako zvedavá myška vykúkajúca zo svojej nory. Všade navôkol smrad. Bezútešný pach smrti a ľudských výlučkov…
No nebola to Gabika. Ale starena. Opäť výbuch žalostného plaču. Triasol sa a z otvorených úst mu tiekli sliny, miešajúce sa s kropajami sĺz. To nie je Gabika, nie je to ona. Bože premilý, on zabil tú starú pomstychtivú suku. Kriste.
Už nevládal, bol príliš rozrušený a žalostne šťastný, aby bol schopný, čo i len jediného pohybu. Ale svet opäť dostával zmysel a kontúry, predstavil si, že bude žiť a dúfať a práve vtedy, keď ho napadlo, kde sa môže nachádzať jeho dcérenka, všimol si na spodku vane to prekliate zrkadlo.
Plávalo v mláke pokojnej krvi. Plávalo, no nepotopilo sa a zamarilo sa mu, že saje červenú miazgu, ako smädná srnka pri brehu kryštálového jazierka. Akurát vo chvíľke, keď sa chcel s čírym hnusom odvrátiť, zbadal, že rúčku zvierajú tuho malé prstíky, pokračovali do predlaktia a strácali sa v lepkavej životodarnej hmote.
Vtedy všetko pochopil.
Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.