Spoločenstvo prsteňa – aký je soundtrack?

Čože? Howard Shore? Toto boli prvé reakcie po uverejnení mena budúceho autora soundtracku pre filmovú trilógiu Pán prsteňov. New Line Cinema a takisto väčšina fanúšikov odporúčala Jamesa Hornera (Titanic, Statočné srdce) hlavne vďaka jeho náklonnosti ku keltskej tradičnej hudbe a vďaka klasickému fantasy soundtracku k filmu Willow. Peter Jackson sa však rozhodol k voľbe vtedy v úzadí temných thrillerov stojaceho Howarda Shoreho (Ed Wood, Mucha, Dogma, Cela, eXistenZ), čo sa napokon ukázalo ako jeden z jeho mnohých šťastných ťahov. Spočiatku nedôverčivé publikum sa po vydaní albumu k Spoločenstvu prsteňa hromadne ospravedlnilo a dielo takmer jednohlasne pasovalo na soundtrack roku.

Keď som v lete robil profil Howarda Shorea, uvedomil som si, že Pán prsteňov nebude do detailov povyšívané orchestrálne dielo, ako sa mohlo od rozkonáreného Tolkienovho diela očakávať (napr. Lord of the Rings Leonarda Rosenmana), ale bude patriť do skupiny sugestívneho minimálnejšieho temna, ktoré by v správnej kombinácii s obrazom mohlo mať oveľa efektívnejší konečný dopad. Na druhej strane sú tu obrovské scény, výprava a hĺbka, ktorá sa bez patričnej sily nezaobíde a priam nemožné by bolo neangažovať hlasy, ktorých elfie nápevy by sprevádzali Vojnu o Prsteň. Toto boli očakávania. Howard ich prekonal.

Pána prsteňov, operný akt číslo jeden, ako prácu autor nazýva, interpretovalo približne 100 členov orchestra (Londýnskej a Novozélandskej symfónie) a 100 členov zboru. Zvlášť pre sekvencie v trpasličom meste Moria bol použitý čisto mužský zbor a pri vyjadrovaní vzťahu hobitov Froda a Sama chlapčenský zbor. Skladateľ spolupracoval so scenáristkami Fran Walshovou a Philippou Boyensovou pri vytváraní textov – v elfštine (Quenya a Sindarin), Čiernej reči a v Adunaic, prastarej ľudskej reči – a pri ďalšom (štvormesačnom) vnáraní sa do komplexného sveta Stredozeme a jej mytológie.

Vo filme bolo použitých dve a pol z celkových troch hodín napísanej hudby a k nám sa dostáva zostrihaných 72 minút, upravených do stôp nazvaných podľa kapitol knihy. Ich tematickosť a nie úplná závislosť na deji filmu z albumu robí akúsi hudobnú čítanku Spoločenstva prsteňa a Stredozeme. Pri množstve tém v Pánovi prsteňov a ich variáciach sa budem zaoberať hlavne ich dopadom a významom.

„Proroctvo“ začína pomalým temným epickým nápevom stupňujúcim sa s orchestrom do mocných dychov obrovskej zhubnej moci prsteňa, nasledovaných jeho vlastnou témou – dokonalou, ľstivou a vábivou melódiou hranou anglickým rohom. Je to jedna z najprilieha­vejších tém aké som doposiaľ počul – je ako prsteň samotný. Stopa sa končí náznakom hobitskej témy, ktorá sa naplno rozvinie v „Záležitosti hobitov“, skladbe predstavujúcej Kraj a jej pokojných domáckych obyvateľov počas príchodu čarodejníka Gandalfa – zobcová flauta, harpsichord, harmonika a husle s príjemnými jemnými bubienkami, predeľovaná vstupmi zborových slákov. Krásne a akoby vypadnuté z pera Jamesa Hornera. „Tieň minulosti“ nás prostredníctvom prsteňovej témy hranej pre zmenu flautou privedie až pred bránu Temnej Veže – diabolské kovové fanfáry Sauronovej Bašty, odkiaľ vychádzajú Čierni jazdci s ich nápevom nájsť prsteň ich pána a jeho nositeľa – Froda. Ten sa však už chystá po Gandalfovom varovaní opustiť rodný Kraj spolu s verným Samom. Začína sa budovať téma Spoločenstva. Gandalf odchádza za Sarumanom Bielym pre radu, ten je však už na inej ceste – nasleduje nádherná sekvencia miešaných žalostných zborov v otrockom pochodovom tempe timpán – súboja dvoch čarodejov v „Zrade Železného pásu“. Hobitská téma sa rozšíri o Smieška a Pippina pri kradnutí zeleniny a skratke k hubám, než stretnú Čierneho jazdca. Tentoraz sa téma prízrakov pomaly buduje spolu s uvedomením si nebezpečenstva a nevyladená flauta v pozadí nám zježí chĺpky sťaby chladný vánok strachu, kým nenastúpia dychy a spev prízrakov pokračuje. Hobiti utekajú a dostávajú sa do krčmy „U Skákavého poníka“ kde stretnú Chodca, ktorý ich zachráni pred ďalším vpádom prízrakov. Dostávajú sa na kopec Veterná hôrka, kde jazdci zaútočia opäť. Prvé počúvania albumu sú trochu poznačené častým opakovaním témy Čiernych jazdcov, neskôr sa však všetko akoby zleje dokopy a dá sa to akceptovať – vždy majú iný úvod a vyústenie do hlavného nápevu je príjemné. V okolí spevu je výrazná spodná linka charakterizujúca honbu za prsteňom, resp. jeho volanie, ktorá sa pri rýchlejšom prevedení (pri akcii ) pekne pretvorí do dynamickejšej formy. Froda zasahuje „Nôž v temnote“ a keď upadá do bezvedomia, scéna sa zmení. Letíme krajinou k Sarumanovej veži ponad škratie devastovanie lesa okolo nej. Aktivita Sarumanovej novej armády je doprevádzaná ťažkým kovovými údermi s masívnym trombónovým motívom, prechádzajúcim do chlapčenského sóla podfarbeného zborom, keď Gandalf uväznený na vrchole Isengardu posiela nočného motýľa pre pomoc (pekná scéna). Ako kamera opäť padá do hlbín škratích dier, ich motív sa vracia a k rytmickým úderom kovu sa pridáva rinčanie reťazí rozkladu a deštrukcie – krása.

Ranenému Frodovi prichádza na pomoc Arwen spolu so svojou témou a berie ho na „Útek k brodu“. Prsteňové prízraky sa vracajú posledný krát – tentoraz za výraznej podpory severoafrických perkusií a počas naháňačky na koňoch preniká úplne do popredia sila temných zborov. Skladba končí rohovou fanfárou vzbúrenej rieky zaplavujúcej Čiernych jazdcov. Frodo padá do temnoty aby sa zobudil až v Roklinke, poslednom sídle elfov na severe Stredozeme. Tu sa rozvíja ľúbostná scéna medzi Arwen a Aragornom, ktorú podložila svojou hudbou Enya.

Enya…

Nemám rád Enyu. Jej na jeden strih šité piesne nie sú ničím iným len uspávacím prostriedkom v lepšom prípade, frustrujúcim v horšom, ako vlastne celý zfetovaný ‚New Age’ a spol. s vyblednutými výjavmi ‚pohody’ a ‚harmónie’. Treba uznať pôsobnosť na poli filmu a vernosť keltskej hudbe, ako aj to, že má stále silný pekný hlas so širokým rozsahom, ale asi nikdy nebudem rozumieť jej sladkým syntetizátorovým klonovaným ‚deťom‘. Žiaľ, v Pánovi prsteňov má až dva vstupy: prvý na „Elrondovom koncile“ (téma pre Aragorna a Arwen) a druhý v záverečných titulkoch piesňou „May It Be“. Určitým spôsobom tým spája Tolkienov ‚dokonalý‘ svet s jej ‚slaboduchou‘ populárnou hudobnou produkciou. Samozrejme, treba zobrať do úvahy aj to, že vydavateľstvo Reprise tiež vydáva Enyinu tvorbu a Pán prsteňov je dokonalé reklamné médium. Je to jedno z mnohých komerčných využití filmu (a to sa nezmieňujem o ‘špecialitách‘ špeciálnej edície). Skúste sa pozrieť na Inetovú stránku o soundtracku k LOTRovi: Howard Shore? Kto to je? Ale máme tu Enyu!!! – Asi tak. Záchrana nakoniec je, že Howard jej skladby orchestroval, natočil, a tak nenarušil tok orchestrálneho diela, čiže piesne sa zdajú byť ako ďalší vstup sólistu a musím uznať, že pieseň o Aragornovi a Arwen sa do albumu aj filmu veľmi hodí a je celkom príjemná (čo neplatí o „May It Be“). Na konci Koncilu v Roklinke môžeme počuť prvýkrát celú poskladanú orchestrálnu tému Spoločenstva z jednotlivých motívov postáv. Je to hrdá téma, skoro až klasická, ale nie je to téma supermanov, je v nej cítiť zúfalstvo spolu s nádejou a silou typickou pre pokus o vykonanie toho jediného, ale takmer nemožného činu akým je vhodenie Sauronovho prsteňa do hrtana sopky, ktorá je hneď vedľa jeho rohožky pred dverami, a nie je na nej napísané Vítame Vás.

V „Prsteň ide na juh“ počujeme lúčenie sa s Roklinkou a tému Spoločenstva, ktorá nás odteraz bude sprevádzať častejšie. Začína „Putovanie v temnote“. Táto vo filme okolo dvadsať minút trvajúca sekvencia k cestovaniu Spoločenstva trpasličím mestom Moria je rozdelená do dvoch stôp. Z temného mumlania mužských zborov vyjadrujúcich trpaslícku húževnatosť a konzervatívnu pochmúrnosť sa vyvinie veľkolepá chvála a úcta nad obrovskými sieňami ponorenými v temnote. Trochu mi kúsok z tejto pasáže pripomenul Dračie srdce Randyho Edelmana (nie ako výčitka, skôr ako zaujímavosť). Ešte predtým je však jedna z najkrajších scén z filmu – Gandalfov rozhovor s Frodom na križovatke chodieb. Ako polovica Morie, aj z tejto je na albume len kúsok, pripomínajúc Prsteň v súvislosti s Glumom, jeho bývalým vlastníkom.

Nájdením Durinovej hrobky sa začína veľká akčná časť. Vyniká tu čakanie na prerazenie dverí škratmi. Ťažká bubnová sekvencia so štekmi trombónov a rozohňujúcimi sa slákmi sa výborne hodí do deja. Treba upozorniť, že Shore je v Pánovi prsteňov veľmi šetrný s bubnami a perkusiami (napríklad v porovnaní s Celou), čo výrazne eskaluje časti, kde ich naozaj použije. Spoločenstvo úspešne uteká k „Mostíku Khazad-Dum“, prenasledované balrogom – temným stvorením z dávnych vekov. Zariekavajúce temné hlasy sú hudobná odpoveď – bubnovanie DUM-DUM, zúfalý útek, tlak hudby sa zvyšuje, zbory prejdú do čierneho nízkeho spevu, až sa orchestra roztrhne v disonancii. Objaví sa balrog a po súboji padá Gandalf do temnoty – čisto hudobná (vo filme) časť so smutným sólom tragédie. Po „Lothloriene“ sa Spoločenstvo vydáva na loďkách dolu Anduinou – „Veľkou riekou“, popri sochách Strážcov západu. Po prvýkrát v albume počujeme krásnu, plne orchestrálnu epickú tému dávnych vládcov, ktorá je taká krásna, vzdialená a čarovná ako príbehy a piesne zašlých vekov v Tolkienovej knihe. „Amon Hen“ začína osudom, očakávaním niečoho zlého, rozbitia. To sa zvrtne do intenzívne sa stupňujúcej dramatickej akcie. Na rytmickom bicom základe krásne poskakujú kovové dychy, nenápadne sa pripoja trombónové motívy Sarumanových škratov, neskôr aj ich kovové perkusie a reťaze. Finále utnú šípy zabíjajúce Boromira a premenia napätie v smútok a žiaľ nad jeho smrťou. V „Rozbití Spoločenstva“ Shore opakuje predošlé témy a zabŕdne do drámy pri Samovej oddanosti k Frodovi, keď opúšťajú západný breh. Je to veľké zmierenie s vecami takými aké sú. Spoločenstvo prsteňa zaniklo. Záver je tvorený hymnou priateľstva Froda a Sama „In Dreams“, spievanou Edwardom Rossom, ktorá sa prelinie do poslednej stopy „May It Be“ – tú spieva Enya po anglicky a elfsky a je tu i spomienková repríza témy Spoločenstva.

Na záver som si nechal mojich dvoch favoritov: „Mnohé stretnutia“, keď sa Frodo navráti z temnoty a stretne sa s priateľmi, Pippinom, Smieškom, Samom a svojím staručkým strýkom Bilbom – krásna stopa. Keď sa započúvate a uvedomíte si priateľstvo a lásku, ktorú sa pánu Tolkienovi tak dokonale a hlboko podarilo popísať, a ešte si môžete primyslieť ich hlasy, slzu radosti, pozrieť sa na Elijaha Wooda (podľa môjho názoru dokonalého Froda) a ilúzia sa stáva skutočnosťou. A nakoniec „Lothlorien“ – taká originálna skladba tu už dlho nebola. Je to Lorien sám, s podivnosťou elfov – ich mesto, postavené úplne odlišne než človek poznal, správanie sa bytostí, ktoré nie sú zvyknuté byť s niekým iným než s vlastnými. Je to opodstatnená pýcha, ktorá však zomiera. Sú to tradície, ktoré sú z iného sveta. Plač za Gandalfom spievaný v tejto skladbe je presne taký, ako mal byť – hardcore mystický, spočiatku sťaby gregoriánsky chór vedený sólistkou Elizabeth Fraser (perlička – v úvode počuť Miriamu Stockley, u nás známu z projektu Adiemus), roniacou elfské slzy za stratou priateľa.

Howard Shore s Pánom prsteňov: Spoločenstvom prsteňa dokázal, že má aj na veľké projekty a jeho introvertný štýl sa stal výrazným korením žánru. Najväčšia skúška ho však ešte len čaká – ako dokáže nadpojiť ďalšie pokračovania pri zachovaní terajšieho vysokého štandardu. Osobne som zvedavý na rozvedenie príšernosti Temnej veže ako zaznela v „Tieni minulosti“, ale napríklad aj na Entov…Pokiaľ nedopadnú ako chudák Tom Bombadil.

Avšak to je ešte ďaleko.

Hlavne očakávam (ako veľa ďalších) rozšírenú resp. kompletnú verziu, už len kvôli vynechaným pasážam z Morie alebo Caradhrasu, kvôli postupnému skladaniu témy Spoločenstva, alebo aspoň kvôli tomu, aby sa striedali v CD prehrávači CD-čka – nech sa to druhé zatiaľ chladí.

Niektorí môžu tvrdiť, že Howardova hudba je príliš jednoduchá, ale hovorí sa -v jednoduchosti je krása. Jednoduché ako láska, na ktorej je stále čo skúmať. Jednoduché ako Frodovo odhodlanie niesť prsteň aj napriek tomu, že nepozná cestu.


6. februára 2002
Peter Pikna