MASO PRO ZÁMECKOU PANÍ (Killer Barbies), r. Jess Franco, Španielsko,
1996
Zo Španielska pochádza veľa dobrých vecí. Napríklad býčie zápasy –
veď čo už môže byť väčší pôžitok, než dívať sa na zmasakrovanie
nejakého tupého hoväda a potom si pomaškrtiť na jeho varlatách? Alebo
také španielske mušky, povestný to prostriedok na spevnenie mužstva a
zmäkčenie ženstva, oproti ktorému je Viagra obyčajná lentilka. A kto by
nefandil španielskej inkvizícii, tomu združeniu tolerantných a pokorných
duchovných, ktorí boli pre službu v mene pokroku ľudstva takí zapálení,
že od nich občas chytili i náhodní okoloidúci? Veru, krajina pod
Pyrenejami dala svetu veľa úžasných vecí. A platí to aj pre tamojšiu
kinematografiu. No dobre, pseudoinťošské báchorky pána Almodóvara sú
stále o tom istom a Buňuel od rozrezávania ženského oka britvou
v Andalúzskom psovi tiež nenatočil nič poriadneho. Lenže potom nastúpila
nová režisérska (de)generácia. Alex De La Iglesia zachránil reputáciu
španielskeho filmu ultrabrutálnou akčnou sci-fi morbidkomédiou Spolok
mutantov, ktorú vlani vysielala v rámci tzv. kinoklubu STV2 (!). Bol to
silný zážitok, a preto autor tejto recenzie, keď uvidel vo videopožičovni
novinku MÄSO PRE ZÁMOCKÚ PANI s prípisom „kultový španielsky horor“,
chňapol po nej ako pysky po naslinenom prste.
Režisér Jess Franco je očividne z rovnakého súdka ako spomínaný De La
Iglesia. Už pôvodný názov filmu „Killer Barbies“ sľuboval mastné
brakové orgie, a skutočne – tak nadšene stupídnu zmes sadistického
násilia, nahých tiel, rockovej muziky a zvrhlého humoru sme tu už dávno
nemali. MÄSO sa vlastne ani nedá označiť za béčko, toto je prinajmenšom
efko. Rocková skupina Killer Barbies počas nočného presunu na miesto
ďalšieho koncertu uviazne so svojou dodávkou kdesi na Los Lazoch. Lesy sú tu
zahmlené, na mesiac v splne vyjú vlci a k pokazenému vozidlu prichádza
temná postava v klobúku a s lampášom v ruke. Je to majordómus
z neďalekého zámku. Navrhne unaveným (a zhúleným) rockerom, že môžu
v pochmúrnom sídle prespať, kým ráno nepríde odťahovka. Ďalší vývoj
udalostí každý z vás ľahko uhádne. Zámocká pani je niekoľkostoročná
beštia, pravidelne reštaurujúca svoj rozkladajúci sa imidž krvou mladých
ľudí. Majordómus plní funkciu nadháňača mäsa, v čom mu výdatne
pomáhajú dementný sluha a dvaja mongoloidní krpáni. Ešte stále by to
mohol byť tradičný horor. Lenže potom spod masky príčetnosti začnú
prebleskovať prvky ako sluhova jazda na traktore s nabrúsenou kosou na pleci
(musíte si to predstaviť), či jeho podarúnok odrezaného ucha trpaslíkom za
prísľub nočných radovánok. A keď toho debila uvidíte voziť mŕtvoly do
kuchyne na fúriku, budete v obraze. MÄSO je mimoriadne úchylná komédia
v štýle Jima Wynorského či Freda Raya, nad ktorou znalci a milovníci
filmového trashu ako Marek Dobeš či páni z Rigor Mortis určite budú
slintať blahom. Priznám sa, že aj ja som si tu našiel zopár scén, ktoré
s hlučným entuziazmom reprodukujem kamošom pri pive. Neuveriteľný je
najmä výjav, kde sluha s vidlami naháňa po lese dvoch členov kapely.
Chalan sa kamsi stratí, načo sluha zaženie speváčku do bezvýchodiskovej
situácie a chystá sa ju doraziť. Vtedy sa statočný rocker vracia na parnom
valci (!!!) a nemilosrdne, v detailnom zábere chlapa s vidlami roztlačí na
mozgovo-črevno-krvavú placku. Dialóg, čo odznie vzápätí, zostane
hlbokými ryhami naveky vyrytý v mojej šedej kôre. Hrdinka: „Myslela som,
že nemáš vodičák!“. Hrdina: „Na dodávku nie. Ale na parný valec
áno!“.
Aby som to zhrnul, keby MÄSO niekto zostrihal na takých 15–20 minút,
vznikla by podobne geniálne uletená záležitosť ako „Intelektuál“.
Bohužiaľ, na môj vkus príliš veľké škáry medzi masívnymi brvnami
zvrhlej invencie sú vyplnené šedivým blatom nudy. Áno, párkrát som sa
schuti zasmial, ale než tento film pozerať ešte raz, to radšej zvolím
chôdzu v známom módnom doplnku zvanom španielska čižma.
Hodnotenie: 2/10 (pre brakofilov 8/10)  Michal Jedinák