Som antimédium

Hrob J. R. R. Tolkiena

Už od malička som antimédium. Moja prísna stará mama vzdala už počas môjho útleho detstva všetky pokusy presvedčiť ma o existencii nadprirodzena ako aj záhrobného života. Jej neutíchajúca viera, že duchovia dávno zosnulých príbuzných prejavia predo mnou svoju prítomnosť vzala za svoje. Vždy prekypovala zmyslom pre realitu a ťažko jej bolo niečo navravieť, v prípade éterických bytostí však zabúdala na svoju dobrú výchovu a neúnavne posúvala po stole do tvaru rôznych obrazcov horčičáky a občas aj fľaše od kompótu. Pre mňa však tieto zázraky zostávali skryté a dozvedala som sa o nich len z rozprávania. Akonáhle sa stará mama nahnevala mojej nedôverčivosti a pokúsila sa svoje schopnosti demonštrovať, bežala som rovno po metličku a lopatku, aby bolo kam zamiesť črepy. Po neúspešných rokoch, ktoré jej kariére domáceho eskamotéra priniesli v mojej osobe také kruté sklamanie, začala sa venovať vykladaniu kariet. To nevyžadovalo až také vypätie mentálnych síl, takže som nemohla otvorene pochybovať o obrázkoch nakreslených na lepenke. Moje dospievajúce pokojné myslenie ju však natoľko odvádzalo od magických predstáv, až sa výsledky veštenia často pohybovali na hranici životných možností ktoréhokoľvek človeka, čo často končievalo spoločným výbuchom smiechu. Stará mama však bola vytrvalá a nezmieriteľná optimistka, takže si ďalšie drobné neúspechy u mňa kompenzovala rozsiahlymi ságami predpovedí úspešných sobášov a smrteľných tragédií k všeobecnej obave susedov a priateliek. Vyvrcholili až do takmer dostihového športu, kedy sme po každom oznámení o úmrtí niekoho z okolia bežali do mesta s otázkou, či starú mamu náhodou nedávno nenavštívil niekto z prítomných zosnulého. Tá sa však vždy iba záhadne usmiala a pripísala ďalšiu čiarku do notesa. Občas sa nám deťom podarilo doň i nazrieť, býval schovaný pod starým rádiom, ale vždy sme našli len ďalšie položky domáceho účtovníctva. Tak sme si z neho aspoň natruc trhali stránky na hranie.

Dnes mi visí na stene starý obraz. Vlastne je to kolorovaná fotografia v starobylom ráme, z ktorej sa na mňa zvláštnym pohľadom díva moja stará mama. Má ešte mladú tvár a žiarivé oči, orámované hnedými kučerami. Je to takmer všetko, čo mi po nej okrem spomienok zostalo. Vždy, keď sa blížia ťažké jesenné večery a ľudia bláznia s dušičkami, dlho hľadím na jej portrét a odhodlávam sa k návšteve cintorína. Občas sa jej v kútiku úst objaví priateľský úsmev, vtedy sa s radosťou odhodlám k návšteve cintorína s kyticou kvetov. Nedajbože, ak má však zrazu na čele ostrú zlostnú vrásku, vtedy je dobré vyhýbať sa všetkým tmavým miestam. Už som raz túto nepísanú dohodu porušila, a nebudete mi veriť, na cintoríne som nenašla ani jej hrob. Som jednoducho antimédium…


1. novembra 2001
Dagmar Mehešová