 |
Zbierka poviedok, ktorá sa pred časom objavila na pultoch slovenských
kníhkupectiev obsahuje asi štvrtinu všetkej autorovej tvorby, teda asi tú
časť, ktorá v Čechách a na Slovensku dosiaľ nebola publikovaná.
Dvadsaťpäť poviedok pokrýva pomerne široké časové obdobie ohraničené
dobou vzniku najstaršieho a najmladšieho príspevku (1937 až 1999).
Informácie, ktoré ste sa práve dozvedeli, si každý jednoducho nájde na
poslednej strany obálky, oveľa dôležitejšie však je, čo sa skrýva vo
vnútri. To až taká óda na radosť bohužiaľ nebude.
Neviem, prečo si niekto myslí, že ak je autor človekom slávneho mena,
ktorý patrí medzi štyroch dinosaurov žánru SF (Asimov, Henlein, Herbert a
Clark), tak všetko čo kedy napísal je klenot a bol by smrteľný hriech to
nepublikovať. Ja si totiž myslím, že je to od vydavateľov nechutný
alibizmus. Ich snaha o zarobenie peňazí totiž hraničí s klamstvom
spáchaným na čitateľoch, teda tých, vďaka ktorým vydavateľstvá
existujú.
Směr času obsahuje všetko možné, niektoré texty v nej obsiahnuté by som
ani nenazval poviedkami, sú to skôr autorove úvahy. Nechcem pôsobiť dojmom
hnusného kritika, ale prvá polovica knihy je nuda nevýdanej koncentrácie.
Samozrejme chápem, že poviedky v nej obsiahnuté sú zjavne staršieho dáta
a v čase svojho vzniku možno otvárali ústa nejednému čitateľovi, ale
texty, ktoré obsahujú jednu jednoduchú myšlienku obliatu omáčkou postáv a
dialógov – to je už naozaj priveľa. Príkladom môžu byť poviedky
\„Dovolená na Měsíci\“, ktorá pojednáva o tom, ako išla jedna rodinka
na dovolenku na Mesiac (nastúpili do rakety, leteli, pristáli, vrátili sa
domov – naozaj \„šokujúce\“) alebo \„Země jeho veličenstva\“, kde
vystupuje dobrý princ, ktorý sa chudák nemôže dostať do kozmu, ale vďaka
dobrým kozmonautom sa mu to podarí – uáááá, zívačka, oponá padá,
koniec. Nie, napísané sú dobre, štylisticky im nemám čo uprieť, ale
pravdou je, že Clarke sa občas nechá pekne uniesť a jeho technické diela (a
hlavne opisné časti) pôsobia ako poetické pásmo návodov na obsluhu
pretlakového hrnca. Ak hneď v úvode poviedky predpovedáte všetko, čo sa
v nej skrýva, chovanie postáv, zápletku aj vyvrcholenie, tak vám jej
prečítanie naozaj nič neprinesie a to som ešte nespomenul, že pomaly
v každej z nich sa vyskytuje ťažký vedecký káder a v lepšom prípade
sa odohráva na Marse, v tom horšom na Mesiaci. To sa jednoducho nedá nazvať
slovom invencia. Pretože si Clarka vážim, dúfam, že ho na uverejnenie jeho
ranných \„nápadových štúdií\“ prehovoril niektorý z jeho agentov a
že sa k tomu neznížil sám. Lebo v tom prípade…
Druhá polovica knihy je na tom kvalitatívne oveľa lepšie. Poviedky
dostávajú oveľa väčšiu hĺbku a hlavne zábavnosť. Priehľadnosť sa
z nich tiež vytráca a zvyšuje tým čitateľovu zvedavosť. Treba
podotknúť, že k tejto vydarenejšej časti patria aj dve staršie veci a to
\„Cestujte po drátě!\“ a \„Jak jsme byli na Marsu\“, pretože veľmi
príjmeným spôsobom dráždia bránicu. Hlavne druhá spomenutá poviedka
robí česť žánru paródia. Ostatné sa zaujímavým spôsobom zaoberajú
cestovaním v čase, alternatívnou históriou, evolúciou dvoch úplne
odlišných druhov na neznámej planéte alebo inteligenciou ukrývajúcou sa
v našich oceánoch. Každá z nich je samozrejme pretkaná tradičnou
Clarkovskou technikou.
Ak sa čitateľ prelúska prvou polovicou, dostane sa mu primeranej odmeny.
Síce nič svetoborné, ale v každom prípade slušné remeslo. Keby si ešte
korektor dal viac záležať a odstránil zopár preklepov, rovnako ako
prekladatelia, ktorým používanie jedného termínu v štyroch vetách za
sebou zjavne nevadí, mohlo to byť ešte o kúsok lepšie. Takto
dávam 6/10.